12 06 01 ŽENSKOSŤ, ZDRAVIE A TANEC ORIENTU

Verzia pre tlač

Význam a využitie orientálneho tanca v minulosti

Jaroslava Sitárová

 

Najsilnejšou motiváciou pre moslimov v tanci bol význam náboženský. Tanec pre arabské zeme znamenal predovšetkým radosť a vzdávanie vďaky Všemohúcemu. Podobne ako kultové tance oslavujúce Matku bohyňu a celú radu božstiev, patria i tance v tranze medzi náboženské rituály.

Súfiti mali predstavu, že len skutočná extáza vnesie do prejavu tanečníka svetlo a čistotu. Preto v súfitských tancoch nešlo o vyjadrenie osobných pocitov, ale o stratenie individuality a splynutie s Božskou jednotou. Mnohé tance sa v tranze používali na liečenie chorých.

Berberi, pôvodní obyvatelia Maroka, v tranze, podobnom hypnóze, hľadali ľahkosť a uvoľnenie.

Klasický perzský tanec bol väčšinou súkromnou záležitosťou. Tanečnica v ňom dokonale vyjadrovala krásu v spojení tela s dušou, ktorá je okúzlená Bohom a pozdvihuje sa k nemu. Tým nádherne napĺňala pôvodný islamský zámer (ale aj napriek tomu je tanec v dnešnom Iráne zakázaný). Pohyby ženy boli veľmi jemné a oduchovnelé. Využívala pohyby rúk okolo hlavy a skoro vôbec nepoužívala boky.

Rada by som ešte v tejto súvislosti spomenula jav, ktorý je pre európanky nezvyklý, možno záhadný. Práve náboženský vplyv, ale aj hlboká viera v Najvyššieho spôsobuje, že niektoré arabky chodia dodnes rôzne zahalené na hlave, tele, tvári. To súvisí aj s tým, že dodnes je v niektorých krajinách tanec na verejnosti zakázaný a ženy ho môžu tancovať len pred svojimi manželmi v súkromí, alebo v spoločnosti čisto ženskej. Traduje sa, že závoj, ktorý zahaľuje tvár je dar od Alláha na ochranu ženy pred neželanými pohľadmi cudzích mužov. Takže nie je to tak, že sú diskriminované a musia sa zahaľovať, pre nich to má význam ochrany a cudnosti. V tomto ich celkom chápem, i keď si myslím, že sú aj iné spôsoby ochrany, ale pohľady mužov naozaj nie sú vždy v čistej úcte a obdive k ženám. Útvary, ktoré týmito myšlienkami a pohľadmi vyprodukujú sú pre citlivé ženy obťažujúce a večer sa potom pol hodiny sprchujú, aby to zo seba, obrazne povedané, „zmyli“, a ani nevedia presne pomenovať prečo to robia, alebo keď idú okolo takejto skupinky mužov, žalúdok majú ako na hojdačke. Žiaľ, ale povedzme si úprimne, že najväčší podnet k tomuto stavu dávame práve my, ženy, svojím spôsobom komunikácie (koketovania), obliekania (alebo skôr odhaľovania) a čistoty myšlienok smerom k mužom. My rozhodujeme o tom, či sa na nás budú pozerať so žiadostivosťou, alebo s úctou a rešpektom. Je dôležité, aby sme sa snažili o ušľachtilosť a vznešenosť, keď chceme mužov zušľachťovať, aby boli džentlmeni. Veď práve to je jedna z vecí, ktorá je na nich očarujúca, a takých ich máme rady.

Niektorí predstavitelia islamu tvrdili, že hudba úprimná a tanec bez vyvolávania zmyselného vzrušenia tela môže človeka priviesť bližšie k Bohu. Na druhej strane niektorí boli presvedčení, že emócie spojené s hudbou a tancom majú na dušu škodlivý vplyv.

Myslím, že veci nie sú len dobré alebo zlé, dôležité je s akým vnútorným postojom človek pristupuje k danej činnosti. Môžu byť dve rovnaké situácie, keď jednu riešime s láskou a čistotou v dávaní, výsledok je iný, ako keď tú istú situáciu riešime s hnevom, v braní s požiadavkou a podľa toho sa dostaví výsledok. Je to na našom rozhodnutí, akú zvolíme „akciu“, aby prišla pre nás radosť prinášajúca „reakcia“. Tak hurá nato, usmerňovať si vedome svoj „osud“!

Plodnosť ženy bola dlho jedna z najviac uznávaných hodnôt v spoločnosti. Materstvo a narodenie dieťatka považovali za dar Stvoriteľa, tanec bol spojený s počatím aj pôrodom. Preto dlho v spoločnosti bol prirodzene určujúci matriarchát a žene, žene – matke sa preukazovala veľká úcta. Ich spojenie s prírodou bolo úzko späté, vedeli načúvať jej hlasu, tak ako žena obnovovala potomstvo, tak Matka bohyňa (príroda) im dávala nový život a silu. Mala rôzne mená – Isis, Aštoret, Ištar, Militta, Parvátí, Afrodíté, Venuša, všade zosobňovala kult plodnosti a riadila pravidelné striedanie ročných období. Vďaka nej vždy po zime prišiel nový život.

Dievčatá boli odmalička vedené k úlohe ženy a matky. Tanec ženy tancovali pred počatím nielen zo zdravotného hľadiska, ale hlavne ako vďaku Bohu. Keď u ženy nastal čas pôrodu, zhromaždili sa všetky ženy do zvlášť pripraveného stanu a utvorili kruh. Rodička si uprostred vyhĺbila jamku, ktorú vystlala mäkkými kožušinami, alebo iným mäkkým materiálom. Potom spolu tancovali a spievali. Táto atmosféra ženského spoločenstva dodávala rodičke odvahu k pôrodu, pokiaľ dieťatko prišlo na svet. Pre mladé dievčatá to bola príprava na ich vlastný pôrod. Pôrod nebol len biologickým aktom, ale predovšetkým posvätnou udalosťou.

Rytmy a melódie sprevádzali u Egypťanov nielen slávnosti, ale doslova každý pracovný deň. Zvuky bubnov povzbudzovali pri práci robotníkov a na uliciach sa o zábavu starali pouličné tanečnice. V háremoch boli krásne ženy (nazývané „obdivované“) a ich úlohou bolo robiť spoločnosť svojmu pánovi. Oproti pouličným tanečniciam boli veľmi vzdelané a vedeli nielen tancovať, ale aj konverzovať na vysokej úrovni a hrať na niekoľkých hudobných nástrojoch – lutna, lýra, harfa, tamburína a rytmický nástroj sistrum. V Egypte sa tancu venovali aj otrokyne. Toto slovo v nás síce vyvoláva pocit bezmocnosti, biedy a pohŕdania, vtedy to tak nebola celkom pravda. Mnohé z nich sa tešili obdivu a peniaze ani jedlo im nechýbali. Staré Egyptské tance sa delili na šesť základných druhov – päť svetských (tance festivalové, háremové, súbojové, pouličné, banketové) a jeden náboženský. Všetky druhy využívali veľmi širokú výrazovú škálu pohybov, vrátane najrôznejších foriem skokov, piruet a krokov. Tanec vtedy obsahoval veľa prudkých pohybov a menej typických prejavov ženskosti. So vzrastajúcim rozmachom Egypta dochádzalo k prelínaniu vplyvov iných kultúr: Sýrčanov, Núbijcov, Féničanov, Sudáncov, Etiópčanov a ďalších. Zásadný význam mal príchod chrámových tanečníc z Indie. Tance sa stali plynulejšími, pomalšími, mäkšími, viac elegantnejšími a pritom dôrazom dokázali navodiť ženskejšiu atmosféru. V roku 30 pred Kristom sa Egypt dostal do područia Ríma, a práve preto sa tanec rozšíril do rozsiahleho rímskeho impéria.

Turecké tance sa delili na tri základné druhy: ľudové, náboženské, spektakulárne (budiace obdiv). Tanec bol a je tradičnou súčasťou svadobných obradov ako napríklad kruhový tanec žien, nesúcich na podnosoch rozsvietené sviečky, ktoré majú magický a ochranný účel. Pri tureckej svadbe sa meče nielen tasia, ale sa
s nimi aj pred nosmi svadobčanov máva, čo má opäť magický a ochranný význam. Veľmi veľký vplyv mal na tanec kráľovský dvor. Každá udalosť na tomto dvore významne ovplyvňovala životy jednoduchých ľudí. Aj keď boli tanečníci na Blízkom východe veľmi uznávaní, publikum ich vyhľadávalo a obdivovalo, i napriek tomu tanec nebol pre Turkov spoločensky dostatočne vhodnou profesiou a venovať sa mu by znamenalo podradnosť. V Istanbule tým pádom tancovali väčšinou Arméni, Židia a Cigánky prichádzajúce z Indie, ktoré so sebou prinášali do arabských zemí svoj náboženský tanec. Arabi si neskôr prispôsobili tento tanec svojím zvyklostiam a podmienkam a postupne sa z neho vytratil jeho pôvodný náboženský význam. Pôvodný tanec tureckých žien bol veľmi sugestívny. Obsahoval predovšetkým krúživé pohyby brucha, rôzne otočky, pokľaknutia a hlboké záklony. Vplyvom španielskej kultúry tanečnice používali kastanety, sprevádzali ich flauty a bubny s paličkami... Jedinečný bol v tom, že svetu priniesol tanec karslima sprevádzaný hudbou v jedinečnom deväťosminovom rytme, ktorý bol zdôrazňovaný pomocou kovových činelov najrôznejších veľkostí, najviac tých prstových.

Cigánske tance sa vyznačovali množstvom prvkov, ktoré vniesli väčšiu ladnosť, mäkkosť pohybov a vyjadrenie hlbokého prežitia tanečnice. Zatiaľ čo arabské tance sústreďovali svoje pohyby do oblasti panvy a ruky udržovali vo výške ramien, tance cigánske kládli dôraz na pozíciu chrbta a spojenie rúk a očí. Paže sa im často ladne krútili okolo hlavy s veľmi pôsobivými pohybmi dlaní a prstov. Tanec bol sprevádzaný lúskaním prstov, tlieskaním dlaní a svojráznymi výkrikmi. Typický prvok, ktorý priniesli boli trasy plecami a panvou. Cigánsky tanec je nutné chápať v ďaleko širších súvislostiach. Nikdy to nebol len tanec pre tanec, bola v ňom celá škála neverbálnych významov a znázorňovanie tradícii, charakteru a svojráznosti tohto etnika. Práve u cigánskych tanečníc bol náboženský význam tanca zásadný. Cigánky tancovali srdcom, a to srdce patrilo nielen milovanému, ale predovšetkým niečomu Božskému, čo ich prevyšovalo. Ich tanec bol vyjadrením každodenných problémov, túžob i emócií, ale tiež spôsob dynamickej meditácie.

 

Jaroslava Sitárová