12 02 01 Nepoškvrnené počatie a narodenie Syna Božieho

Verzia pre tlač

Jezis

54. Nepoškvrnené počatie a narodenie Syna Božieho

 

Nepoškvrnené počatie nie je mienené iba v telesnom zmysle, ale predovšetkým, ako mnohé v Biblii, v čisto duchovnom zmysle. Len ten, kto duchovný svet uznáva a cíti ako skutočne jestvujúci a živo pracujúci, dokáže nájsť kľúč k porozumeniu Biblie, ktoré je až potom schopné oživiť mu Slovo. Všetkým ostatným zostane Biblia navždy knihou so siedmimi pečaťami.

Nepoškvrneným počatím v telesnom zmysle je každé počatie, ktoré vyplynie z čistej lásky s vrúcnym pohľadom k Stvoriteľovi, pričom zmyselné pudy netvoria základ, ale zostávajú iba spolupôsobiacimi silami.

Takýto dej je v skutočnosti taký zriedkavý, že bolo namieste, aby sa zvlášť vyzdvihol. Záruku odsunutia zmyselných pudov vytvorilo zvestovanie, ktoré je z tohto dôvodu tiež zvlášť spomenuté, pretože inak by chýbal jeden článok v reťazi prirodzeného diania a prísnej spolupráce s duchovným svetom. Panna Mária, už aj tak vybavená všetkými darmi, aby mohla splniť svoju vznešenú úlohu, sa v stanovenom čase stretla zásluhou duchovného vedenia s osobami, ktoré hlboko vnikli do zjavení a proroctiev o prichádzajúcom Mesiášovi. To bola prvá príprava na zemi, ktorá Máriu nútila vstúpiť na cestu vlastného cieľa a oboznamovala ju so všetkým, v čom raz sama mala zohrať takú veľkú rolu, aj keď v tom čase o tom ešte nevedela.

Vyvoleným sa uvoľňuje páska z očí vždy najprv opatrne a postupne, aby sa nepredbiehal potrebný vývoj; lebo všetky medzistupne musia byť vážne prežité, aby nakoniec umožnili splnenie. Predčasné uvedomenie si vlastnej úlohy by vo vývoji zanechalo medzery, ktoré by sťažovali neskoršie splnenie. V trvalom zameriavaní sa na konečný cieľ sa vynára nebezpečenstvo príliš rýchleho napredovania, pričom sa všeličo prehliadne alebo len povrchne osvojí, čo musí byť pre splnenie vlastného určenia bezpodmienečne vážne prežité. Vážne prežiť však môže človek vždy len to, čo v danej chvíli považuje za svoju skutočnú životnú úlohu. Tak to bolo aj u Márie.

Keď potom nadišiel deň jej vnútornej i vonkajšej pripravenosti, stala sa vo chvíli úplného odpočinku a duševnej rovnováhy jasnovidnou a jasnočujnou, to znamená, jej vnútro sa otvorilo inohmotnému svetu a ona prežila zvestovanie, opísané v Biblii. Páska tým odpadla a ona vedome vstúpila do svojho poslania.

Zvestovanie bolo pre Máriu takým mocným a rozochvievajúcim duchovným prežitím, že od tej hodiny sa tým úplne naplnil celý jej duševný život. Odvtedy bol zameraný len jedným smerom, smieť očakávať vznešenú božskú milosť. Tento duševný stav chcelo Svetlo pomocou zvestovania vyvolať, aby sa tým vopred odsunuli pohnútky nízkych pudov ďaleko do úzadia a aby sa vytvorila pôda, v ktorej by mohla vzniknúť čistá pozemská nádoba (detské telo) pre nepoškvrnené duchovné počatie. Vplyvom tohto neobyčajne silného duševného postoja Márie stalo sa neskoršie, prírodným zákonom zodpovedajúce telesné počatie ozaj „nepoškvrneným“.

Že Mária si so sebou priniesla už všetky dary pre svoju misiu, teda že bola už pred narodením vyhliadnutá na to, aby sa stala pozemskou matkou prichádzajúceho zvestovateľa Pravdy, Ježiša, nie je ani pri neveľkej znalosti duchovného sveta a jeho široko rozvetvenej činnosti, ktorá sa počas príprav každého veľkého diania hravo prenáša cez tisícročia, ťažko pochopiteľné.

Toto detské telo, rastúce za takých okolností ako najčistejšia nádoba, poskytlo pozemské podmienky na „nepoškvrnené duchovné počatie“, na inkarnáciu, ktorá nastáva uprostred ťarchavosti.

Pritom však nešlo o jednu z mnohých na inkarnáciu čakajúcich duší alebo duchovných iskier, ktoré pre svoj vývoj chcú alebo musia preputovať pozemský život a ktorých jemnohmotné telo (alebo rúcho) je viac či menej skalené, teda poškvrnené, čím je ich priame spojenie so Svetlom zatemnené a niekedy celkom prerušené. Do úvahy prišla celá časť čistého Božstva, ktorá bola darovaná z lásky k ľudstvu, blúdiacemu v temnote, dostatočne silná, aby nikdy nedopustila prerušenie bezprostredného spojenia s Prasvetlom. Z toho vzišlo vrúcne spojenie medzi Božstvom a ľudstvom v tomto jedinom, ktoré sa podobalo žiariacemu stĺpu nikdy neuhasínajúcej sily a čistoty, od ktorého sa muselo odraziť všetko nízke. Tak vznikla aj možnosť prinesenia neskalenej Pravdy, čerpanej zo Svetla, ako aj sily na skutky, javiace sa ako zázraky.

Príbeh o pokušeniach v púšti ukazuje, ako sa zmarili snahy temných prúdov poškvrniť čistotu cítenia, takže nemohli spôsobiť škodu.

Po telesnom nepoškvrnenom počatí Márie mohlo teda dôjsť uprostred ťarchavosti k nasledujúcej inkarnácii priamo zo Svetla takou silou, ktorá nepripustila skalenie na medzistupňoch medzi Svetlom a materinským telom, teda umožnila aj „nepoškvrnené duchovné počatie“.

Je preto úplne správne, keď sa hovorí o nepoškvrnenom počatí, ktoré sa pri splodení Ježiša uskutočnilo telesne i duchovne bez toho, že by pritom bolo potrebné obchádzať jediný zákon stvorenia, meniť ho alebo pre tento zvláštny prípad vytvoriť nový.

Človek si teraz nesmie myslieť, že je v tom rozpor, keďže je zasľúbené, že Spasiteľ sa mal narodiť z panny.

Protirečenie prináša iba nesprávny výklad výrazu „panna“ v zasľúbení. Ak sa v ňom hovorí o panne, tak to nie je mienené v užšom pojme, a ešte menej podľa názoru štátu, ale tu môže ísť len o všeobecný pojem v rámci celého ľudstva.

Zúžený názor by musel vyústiť do skutočnosti, že ťarchavosť a pôrod, bez toho, že by sa pritom myslelo na počatie, už samy osebe vylučujú panenstvo vo zvyčajnom zmysle. Ale zasľúbenie nemá na mysli také veci. Ono hovorí, že Kristus sa bezpodmienečne narodí ako prvé dieťa panny, teda zo ženy, ktorá ešte nikdy nebola matkou. U takejto všetky orgány, ktoré patria k vývoju ľudského tela, panenské, to znamená, že sa týmto spôsobom predtým ešte nikdy neuplatnili, že z tohto tela ešte nevyšlo dieťa. Pri každom prvom dieťati musia byť totiž orgány materinského tela panenské. Len toto jediné mohlo prísť do úvahy pri takom ďalekosiahlom proroctve, pretože každé zasľúbenie sa spĺňa len v bezvýhradnej dôslednosti pracujúcich zákonov stvorenia a je v tejto spoľahlivej prezieravosti aj dané!

V zasľúbení je teda mienené prvé dieťa“, a preto sa urobil rozdiel medzi pannou a matkou. Iný rozdiel do úvahy neprichádza, keďže pojmy panna a pani vznikli len čisto štátnym alebo spoločenským ustanovením manželstva, a v nijakom prípade nemôžu byť takto mienené pri tomto zasľúbení.

Pri dokonalosti stvorenia, ako Božieho diela, je akt plodenia bezpodmienečne potrebný; veď vševediaci Stvoriteľ zariadil vo stvorení od prvopočiatku všetko tak, že nič nie je nadbytočné alebo zbytočné. Kto prechováva také myšlienky, ten tým súčasne hovorí, že dielo Stvoriteľa nie je dokonalé. To isté platí pre toho, kto tvrdí, že Kristovo narodenie sa uskutočnilo bez normálneho plodenia, určeného ľudstvu Stvoriteľom. Musí prebehnúť normálne splodenie človekom z mäsa a krvi! Aj v tomto prípade.

Každý človek, ktorý si to správne uvedomuje, tým velebí Stvoriteľa a Pána viac ako tí, ktorí chcú pripustiť iné možnosti. Tí prví tým vkladajú do dokonalosti svojho Boha takú neotrasiteľnú dôveru, že podľa ich presvedčenia nie je vôbec možná výnimka alebo zmena v zákonoch, ktoré ustanovil. A to je väčšia viera! Okrem toho to predsa bezpodmienečne dosvedčuje aj všetko ostatné dianie. Kristus sa stal pozemským človekom. Týmto rozhodnutím sa musel aj on podrobiť zákonom, ktoré Boh určil pre hrubohmotné rozmnožovanie, keďže to vyžaduje Božia dokonalosť.

Ak by sa na to malo povedať, že „u Boha nie je nič nemožné“, potom takéto zastreté vysvetlenie neuspokojuje; lebo v tomto výroku opäť spočíva celkom iný zmysel, ako si to vo svojej pohodlnosti predstavujú mnohí ľudia. Tu treba povedať len to, že u Boha je nemožná nedokonalosť, nelogickosť, nespravodlivosť, svojvôľa a všeličo iné, aby to odporovalo doslovnému zneniu tejto vety podľa zvyčajnej predstavy. Mohlo by sa tiež zdôvodniť, že, ak v tomto zmysle nie je u Boha nič nemožné, práve tak dobre by bol mohol jediným činom vôle urobiť zo všetkých ľudí na zemi veriacich! Potom by svojho Syna nebol musel vtelením vydávať pozemským útrapám a smrti na kríži. Táto obrovská obeť by bola zostala ušetrená. Že sa to však stalo tak, svedčí o neoblomnosti božských zákonov, platných vo stvorení od začiatku, do ktorých nie je možné násilne zasahovať s cieľom niečo zmeniť v dôsledku ich dokonalosti.

Zo strany zaslepených odporcov by sa proti tomu mohlo opäť tvrdošijne namietať, že to bola Božia vôľa, ako sa to stalo. To je celkom správne povedané, ale vôbec to nie je protidôkaz, ale v skutočnosti len uznanie predchádzajúcich odôvodnení, ak sa upustí od naivnejšieho chápania a ide sa za hlbším vysvetlením, ako to bezpodmienečne vyžadujú všetky výroky duchovného druhu.

Bola to Božia vôľa! To však nemá nič spoločné so svojvôľou, ale neznamená to naopak nič iné než uznanie zákonov, vložených do stvorenia Bohom, ktoré nesú jeho vôľu, a s tým spojené bezpodmienečné vpravenie sa do nich, ktoré nepripúšťajú nijakú výnimku či obchádzanie. Práve v nevyhnutnosti plnenia sa predsa prejavuje a uplatňuje Božia vôľa.

Preto sa aj Kristus musel na uskutočnenie svojej misie neodvratne podrobiť všetkým prírodným zákonom, teda vôli svojho Otca. Že Kristus toto všetko robil, dokazuje celý jeho život. Normálne narodenie, vyrastanie, aj u neho sa prejavujúci hlad a únava, utrpenie a nakoniec smrť na kríži. Všetkému, čomu je podrobené pozemské ľudské telo, bol podrobený aj on. Prečo by teda jedine splodenie malo byť iného druhu, keď to absolútne nebolo potrebné. Práve v prirodzenosti sa Spasiteľova úloha stáva ešte väčšou, vôbec nie menšou! Práve tak Mária nebola preto menej obdarená milosťou vo svojom vysokom poslaní.

 

Prednáška je z diela Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.