12 01 02 Život

Verzia pre tlač

oko

Dodatok z pôvodného Posolstva Grálu

prednáška Život

 

Predstava človeka o živote bola doteraz nesprávna. Všetko, čo nazýval životom, nie je nič iné než hnaný pohyb, na ktorý sa smie pozerať len ako na prirodzený dôsledok vlastného života.

V celom stvorení je teda formovanie, dozrievanie, udržiavanie a rozklad iba neskorším dôsledkom viac či menej silného pohybu. Ľudský rozum preskúmal tento pohyb, považujúc ho za to najvyššie, a našiel v ňom svoju hranicu. Ďalej vo svojom skúmaní ísť nemôže, pretože on sám je produktom tohto pohybu. Preto ho nazval, ako to najvyššie zo svojho poznania, jednoducho „silou“ alebo „živou silou“, alebo ho nazval aj „životom“.

Nie je to však ani sila, ani život, ale iba prirodzený, nevyhnutný dôsledok života; lebo sila je len v samom živote, tvorí s ním jednotu, nerozlučne. Keďže teda sila a život sú nerozlučné, stvorenie sa však formuje, udržiava a zase rozkladá len pohybom, nemôže sa vo vnútri stvorenia hovoriť ani o sile, ani o živote.

Kto chce teda hovoriť o objave prasily alebo dokonca o využití prasily prostredníctvom strojov, ten sa mýli, pretože ju vôbec nemôže nájsť vo vnútri stvorenia. Považuje za ňu niečo iné a označuje to len podľa svojho názoru nesprávne „sila“. Taký človek tým však dokazuje, že nemá ani tušenia o dejoch vo stvorení alebo o samom stvorení, za čo mu však nemožno robiť výčitky; veď o túto nevedomosť sa delí so všetkými svojimi blížnymi, či učenými, alebo neučenými.

Preto som vo svojom Posolstve na začiatku hovoril o „sile“, prúdiacej stvorením, pretože len týmto spôsobom som mohol ľuďom všeličo objasniť.

Inak by moje výklady vôbec neboli pochopili. Teraz v tom však môžem ísť ďalej a môžem podať obraz, ktorý triezvym spôsobom odzrkadľuje pochody všetkého diania. Toto opisovanie je nové, ale nič nemení na mojich doteraz podaných vysvetleniach, ale všetko ostáva presne tak, ako som povedal a ako to skutočne je. To nové v mojom terajšom podaní je len zdanlivé, pretože to tentoraz osvetľujem z inej strany.

Dávam tým pevný základ, veľkú nádobu, do ktorej môže človek naliať všetko, čo je uvedené v predchádzajúcom Posolstve, ako trvalo pohyblivú vriacu náplň, čím sa to potom stane jediným celkom, niečím, čo k sebe bezpodmienečne patrí a vzájomne splýva. Tým človek pre seba získa nevyčerpateľný, vo všetkom harmonizujúci celkový prehľad o veľkom dosiaľ mu neznámom dianí, ktoré zahŕňa i jeho vlastný vznik a bytie.

Poslucháč a čitateľ nech sa teraz pokúsi obrazne si predstaviť, čo pred ním rozviniem:

Život, skutočný život, je niečo dokonale samostatné, dokonale nezávislé. Inak by sa to nesmelo označovať „život“. Ten je však iba v samom Bohu! A keďže mimo Boha nie je nič skutočne „živé“, má tiež len on sám silu, ktorá spočíva v živote. On celkom sám je preto aj tou často menovanou prasilou alebo vôbec „silou“! A v sile zase spočíva Svetlo! Výraz „prasvetlo“ je preto rovnako nesprávny ako výraz „prasila“; lebo jestvuje jednoducho len jedno Svetlo a jedna sila: Boh! 

Bytie Boha, sily, Svetla, teda života, už samo podmieňuje stvorenie! Lebo živé Svetlo, živá sila nemôže byť bez vyžarovaní. A tieto vyžarovania obsahujú všetko potrebné pre stvorenie.

Vyžarovanie však nie je samo Svetlo! 

Teda všetko, čo jestvuje mimo Boha, má svoj pôvod len vo vyžarovaní Boha! Toto vyžarovanie je však pre Svetlo samozrejmým pôsobením. A toto pôsobenie tu bolo vždy, od vekov.

Sila vyžarovania je teda v blízkosti Svetla, prirodzene, najväčšia, taká, že v ňom nemôže byť iný pohyb než bezpodmienečne priamy pohyb vpred, ktorý spočíva vo vyžarovaní. Tak z Boha vychádza veľmi ďaleko, do rozprávkových diaľav, ktorých rozsah si ľudský duch nedokáže ani predstaviť.

Ale tam, kde potom toto bezpodmienečné prenikanie vpred, ktoré sa rovná neprestajnému nesmiernemu tlaku, konečne trochu povolí, dostáva doterajší len dopredu prenikajúci pohyb krúživý ráz. Tento krúživý ráz je vyvolaný tým, že súčasne pôsobiaca príťažlivosť živej sily strháva všetko, čo bolo vrhnuté za hranice plného vyžarovania, zase späť až k bodu, kde prevláda len dopredu prenikajúci pohyb. Tým vznikajú krúživé pohyby elipsovitého tvaru, pretože to už nie je vlastný pohyb, lež ten je vyvolaný iba tým, že to, čo bolo vyvrhnuté za určitý bod, je hneď zase strhávané späť príťažlivosťou, ktorá spočíva v sile, teda v samom Bohu.

V takýchto krúživých pohyboch, pri ktorých už povolil nesmierny tlak bezprostredného vyžarovania, vzniká, samozrejme, aj ľahké ochladenie a z neho opäť určitá zrazenina.

Zrazenina klesá hlbšie alebo ďalej od pôvodného najsilnejšieho vyžarovania, no ešte vždy je udržiavaná príťažlivosťou sily, prenikajúcou všetkým, ale súčasne obsahuje ešte vždy dostatok prieraznej sily vyžarovania, čím opäť vznikajú nové krúživé pohyby, zostávajúce vždy v iných, ale v celkom určitých hraniciach. Tak nasleduje zrazenina za zrazeninou, vytvára sa v nich jedna elipsovito krúžiaca úroveň pohybu za druhou, čím nastáva zhlukovanie a nakoniec čoraz pevnejšie formy, viac a viac vzdialené od prvotného vyžarovania a jeho nesmierneho prenikavého tlaku.

Z toho vzniknuté odstupňovania vytvárajú úrovne, v ktorých sa zhlukujú a udržiavajú určité druhy podľa stupňa svojho ochladenia. Tieto úrovne alebo druhy som už opísal vo svojom Posolstve ako veľké základné úrovne duchovného na najvyššom mieste vo stvorení, potom k nemu sa pripájajúceho bytostného, jemnohmotného a nakoniec hrubohmotného s ich mnohými odstupňovaniami. Že pritom všetky dokonalejšie druhy zostávajú vyššie, čo najbližšie k východiskovému bodu, pretože sa naň najviac podobajú, je samozrejmé, keďže na ne musí najviac pôsobiť príťažlivosť živej sily. — —

Ako som už povedal, toto tak nepochopiteľne pôsobiace vyžarovanie Svetla tu bolo vždy, od vekov.

Lenže Boh tomuto vyžarovaniu nedovolil pôsobiť a zájsť ďalej než po hranicu, kde tento bezpodmienečne dopredu sa ženúci prúd tvoril ešte priamu líniu, takže čisté božské vyžarovanie sa udržalo ešte bez ochladenia, a s tým spojeného zrážania, svietiac plným jasom. To tvorilo so samým Bohom večne jestvujúcu božskú sféru! V tomto jase nikdy nemohlo nastať skalenie, a preto ani odchýlenie, ani zmena. Bola možná len plná harmónia s pôvodom, so samým Svetlom. A božská sféra je nerozlučne spojená s Bohom, pretože toto vyžarovanie živej sily, ako jej prirodzený prejav, sa nemôže zastaviť.

K tejto božskej sfére, nachádzajúcej sa pod tlakom najtesnejšej blízkosti živej sily, ktorý je pre ľudského ducha nepochopiteľný, patrí ako najkrajnejší hraničný a kotevný bod vlastný hrad Grálu, ktorý je možné si predstaviť aj ako uzatvárajúci protipól. Stojí teda ešte v okruhu božského, preto je od vekov a zostane na všetky veky nezmenený, aj keby sa stvorenie malo raz rozpadnúť na trosky.

Tak to bolo od vekov. Pre ľudského ducha je to niečo nepochopiteľné.

Až keď Boh vo svojom chcení vyslal tie veľké slová: „Buď svetlo!“, vyleteli lúče cez dovtedy chcenú hranicu ďalej do vesmíru bez svetla, prinášajúc pohyb a teplo. A to bol začiatok stvorenia, ktoré zrodilo ľudského ducha a mohlo mu byť domovom.

Boh, Svetlo, toto stvorenie nepotrebuje. Keby vyžarovanie zase obmedzil na jeho nevyhnutnú mieru, takže by ostala iba sféra božskej čistoty, v ktorej nikdy nemôže nastať skalenie, ako to bolo už predtým, tak by nastal koniec pre všetko ostatné. Tým by sa však skončilo aj bytie človeka, ktorý môže byť vedomý len vo stvorení!

Bezprostredné vyžarovanie Svetla môže splodiť len dokonalé. Ale v zmenách tohto prvého tlaku, ktoré vznikajú v dôsledku stále väčších vzdialeností, sa táto pôvodná dokonalosť oslabuje, pretože pokračujúcim ochladzovaním sa trvalo oddeľujú jednotlivé časti a zostávajú na mieste. Čistotu v dokonalosti podmieňuje tlak božského vyžarovania vo svojej najväčšej sile, aký je možný iba v blízkosti Boha. Tlak vytvára pohyb, z ktorého vzniká teplo, horúčava, žiar. Tlak je však len dôsledkom sily, nie sama sila; ako aj žiarenia vznikajú len pod tlakom sily, ale nie sú samou silou. Preto sú žiarenia vo stvorení tiež len následkom príslušného pohybu, ktorý sa opäť musí riadiť podľa súčasného tlaku. Kde teda vo stvorení nie sú nijaké žiarenia, tam nie je ani pohyb alebo, ako omylom vravia ľudia, nijaký „život“. Lebo každý pohyb žiari, a nečinnosť je ničota, nehybnosť, ktorú ľudia nazývajú smrť. Tak aj veľký súd nastane len zvýšeným tlakom božského lúča, ktorý bude do hrubohmotnosti sprostredkovaný inkarnovaným vyslancom Boha, ktorému dal Boh iskru svojej živej sily. Tlaku živej sily tejto iskry, ktorý, prirodzene, nemôže byť taký silný ako mocný tlak živej sily v samom Bohu Otcovi, môže odolať len všetko to, čo sa správne zachvieva v zákonoch pôsobenia Božej sily! Lebo to ním bude posilnené, ale nie rozpálené do biela, pretože žiarenie sily iskry na to nestačí. Všetko rušivé však bude otrasené v základoch, vyhodené zo svojich nesprávnych koľají, rozbité a rozložené, na čo žiarenie sily iskry úplne stačí. Tak veľký Boží súd nastane celkom samočinne a nepodlieha vari svojvôli Božieho vyslanca. Stane sa to jednoducho na základe zákona žiarenia, ktorý sa musel vytvoriť ako následok vyžarovania Božej sily; lebo všetko, čo sa v myslení a v konaní pohybuje správne, vyžaruje v hrubohmotnosti fialovú farbu.

Ale čo je temné, zlé, alebo sa o to usiluje, či už v myslení, alebo v žiadostivosti, má farbu kalnej žlte. Tieto dve farby sú teda pre súd podstatné! Podľa sily chcenia alebo konania sú potom aj vyžarovania slabé alebo silné. S vyslancom Boha prichádza do stvorenia, a tým aj sem na zem, nezmenený lúč božského Svetla! Božské Svetlo posilní a pozdvihne dobro, teda všetko pozemsky fialové, zatiaľ čo pozemsky kalnú žlť rozloží a zničí.

Podľa druhu a sily chcenia alebo konania je vyžarovanie silnejšie alebo slabšie. A podľa toho sa potom tvorí aj druh a sila súdiaceho účinku božského lúča Svetla v neomylnej spravodlivosti!

Môže sa celkom dobre povedať, že stvorenie je obklopené a preniknuté obrovským mnohofarebným rozvetveným žiarením. Tieto žiarenia sú však len prejavom rozličných pohybov, ktoré majú svoj pôvod v tlaku živej sily v Bohu. Inými slovami: Boh svojou živou silou udržiava stvorenie. Všetko je to správne, nezáleží na tom, aký spôsob vyjadrenia na to zvolíme, len sa musí presne poznať pravý pôvod a postup ďalšieho vývoja, ak sa má na tom niečo stavať.

Ako tu najvyšší stupeň teploty rozpaľuje do biela, tak je to aj v božskej sfére, zatiaľ čo pri poklese teploty vznikajú postupne iné farby a ochladzovaním sa všetko viac a viac zhusťuje!

Zostávajúc pri ďalšom vysvetľovaní týchto pozemských pojmov, chcem povedať, že ľudský duch nikdy nemôže byť rozpálený do biela, keďže vznikol v úrovni, v ktorej tlak bol zoslabený a nebol už schopný vytvoriť tento najvyšší stupeň teploty. Ľudský duch je preto svojím pôvodom takého druhu, ktorý tento najvyšší stupeň sily už nemôže zniesť ako vedomý. Alebo, dá sa tiež povedať: duchovné vzniká a môže sa stať vedomým až pri celkom určitom ochladení. Aj ten druh, z ktorého pochádza „duch“, je už iba zrazeninou z božskej sféry, ktorá sa musela vytvoriť ľahkým ochladením, a tak ďalej.

Tak sa to však stupňovito rozširuje ešte ďalej. Prvú zrazeninu z božskej sféry tvorí čisto duchovné, z ktorého pochádzajú prastvorení. A až ich zrazenina donáša druh, z ktorého sa môžu vyvinúť ľudskí duchovia. Zrazenina tohto druhu zase prináša bytostné, z neho sa odlučuje jemnohmotné, ktoré opäť ako posledné prináša hrubohmotné. Lenže popritom jestvuje ešte veľmi veľa medzistupňov z každého tu menovaného základného druhu, a to aj v božskom, ktoré musia ako priechody umožňovať vzájomné spojenie.

Prvá zrazenina z božskej sféry je, čo sa dá ľahko pochopiť, aj obsahovo najbohatšia, preto ihneď mohla byť seba si vedomá a vytvorila takzvaných prastvorených, zatiaľ čo potom z tejto prvej zrazeniny vyplývajúca ďalšia zrazenina nie je už taká silná a na vedomú sa musí vyvíjať až postupne. Z nej pochádzajú ľudskí duchovia.

V dôsledku bohatšieho obsahu svojho druhu stoja preto prastvorení na najvyššom mieste vo stvorení, keďže tvoria prvú zrazeninu z božskej sféry, zatiaľ čo ľudskí duchovia vznikli až z ďalšej zrazeniny a, samozrejme, ani pri plnej zrelosti nemôžu dosiahnuť úroveň druhovo a obsahovo bohatších prastvorených, lež musia zostať na úrovni svojho vlastného druhu. Na ďalší vzostup im chýba niečo, čo sa nedá doplniť. Iba že by im to niečo dodala priamo živá Božia sila, čo však nemôže nastať prirodzenou priechodnou cestou, ale muselo by to vyjsť jedine zo živej časti Boha, premiestnenej do stvorenia, keďže pomocou nej, ako vlastnej skutočnej živej sily, sa zabráni ochladeniu vyžarovania, ktoré inak pri prechode bezpodmienečne nastáva. Len táto časť Boha je preto schopná pridať ľudskému duchu svojím bezprostredným vlastným vyžarovaním niečo, čo mu umožní vstúpiť na hranicu oblasti prastvorených.

Pri vyvrhnutí vyžarovania cez hranice božskej sféry, teda na začiatku tvorenia, vznikla pri večnom hrade Grálu, nachádzajúceho sa na samej hranici božskej sféry, prístavba na druhej strane, teda v najduchovnejšej časti stvorenia, takže aj prastvorení môžu na svojej strane navštevovať túto novú časť hradu v duchovnom až k hornej hranici, ktorú im určuje ich druh. Jeden krok za túto hranicu, teda do božskej sféry, by pre nich znamenal okamžitú stratu vedomia, rozplynutie v bielej žiare, keby... taký krok mohli urobiť. Ale to je nemožné, keďže oveľa silnejší tlak božskej sféry, na ktorý nie sú zvyknutí, by ich jednoducho vrhol späť, alebo, inak povedané, tento tlak im nedovolí vstúpiť. Celkom prirodzeným spôsobom im zabráni vo vstupe bez toho, že by sa pritom muselo ešte niečo stať.

Podobne by sa povodilo vyvinutým ľudským duchom vzhľadom na prastvorených a ich úroveň pobytu.

Tak dnes stojí hrad Grálu so svojou duchovnou prístavbou ako prostredník medzi božským a stvorením. Ním musí prúdiť všetko žiarenie, potrebné pre stvorenie, a Syn Človeka, ako kráľ Grálu, je jediným prostredníkom, ktorý môže zo stvorenia prekročiť hranice do božského na základe svojho pôvodu, ktorý spája božské s duchovným. Z tohto dôvodu muselo dôjsť k mystériu tohto spojenia.

Hlboko pod týmto hradom Grálu a oblasťou prastvorených sa až nachádza raj ako najvyššie a najkrajšie miesto pre ľudských duchov, ktorí sa vo svojej plnej zrelosti prispôsobili božskej vôli a podriadili sa zákonom jeho vyžarovaní. — —

Nechcem tu zachádzať až do podrobností, aby vlastný obraz tohto diania nebol príliš obšírny. O tom ešte vydám knihy pre pozemskú vedu na štúdium jednotlivých dejov, ako napríklad vývoj v jednotlivých úrovniach, ich vzájomné pôsobenie a tak ďalej. Nič sa nesmie preskočiť, inak by to spôsobilo medzeru, ktorá by ihneď zastavila ľudské poznávanie.

Ak sa teda dozretý duch pozemského človeka vráti teraz po dlhom putovaní na hranicu určenú mu jeho druhom, teda tam, kde začína pôsobiť silnejší tlak, tak sa nemôže rozžiariť ešte viac, ako mu dovoľuje jeho plná zrelosť. Zvýšený tlak mocnejšej sily by spôsobil, že druh jeho podstaty by sa musel rozplynúť a zhorieť, musel by sa premeniť na stupeň zvýšenej teploty, čím by zaniklo jeho ja. Nemohol by potom už jestvovať ako ľudský duch a musel by v bielom Svetle zhorieť a rozplynúť sa, zatiaľ čo už v oblasti prastvorených by následkom vyššieho tlaku stratil vedomie.

Biele Svetlo, teda Božie vyžarovanie, v ktorom iba božské môže byť vedomé, nesie teda v sebe všetky základné zložky stvorenia, ktoré sa pri pomalom ochladzovaní smerom nadol od seba odlučujú, pohybom sa formujú a sformované sa spájajú, lenže už vzájomne nesplývajú, pretože na to chýba potrebný tlak. Pri každom stupni ochladenia sa vylúči určitá zložka a zostáva na mieste. Najskôr božské, neskoršie duchovné a potom bytostné, nakoniec ďalej klesá už len jemnohmotnosť a hrubohmotnosť.

Tak je stvorenie vlastne zrazenina, ktorá vznikla pri narastajúcom ochladzovaní bieleho Svetla, vyžarovania živého Svetla. Duchovné, ako aj bytostné, sa môže vytvárať a stať sa vedomým len pri celkom určitom stupni ochladenia, čo sa rovná zníženiu tlaku vyžarovania Boha.

Ak tu hovorím o rozplynutí alebo o rozložení ľudského ducha v príliš silnom tlaku vyžarovania Svetla, tak za túto hranicu nie je azda považovaná nirvána buddhistov, ktorí by si tak možno radi vyložili moje vysvetlenie. Toto moje vysvetlenie sa týka len diania v smere zo Svetla nadol, zatiaľ čo nirvána má byť najvyšším bodom cesty nahor.

V tomto prípade by to bolo na prekážku; lebo aby sa mohol dostať z tejto zeme až nahor do duchovnej ríše, do raja, na ktorého najvyššej hranici treba hľadať tento bod, musí každý ľudský duch dosiahnuť ako „vedomé ja“ už najvyššiu zrelosť. Zrelosť podľa božskej vôle, nie azda podľa ľudskej mienky. Inak do tejto ríše vojsť nemôže. Ak je však ako seba si vedomý duch taký zrelý, tak ho zvýšený tlak božskej sféry na tejto hranici neúprosne zastaví a odpudí. Nemôže ďalej! A ani nechce. V božskej sfére by nikdy nedokázal vychutnávať radosti, pretože tam by už nemohol byť ľudským duchom, ale roztavil by sa, zatiaľ čo v duchovnej ríši, v raji, nachádza večné radosti a z vďačnosti ani vôbec nepomyslí na to, že by sa chcel celkom rozplynúť.

Okrem toho je vo svojej plnej zrelosti potrebný na povznesenie a zdokonaľovanie úrovní ležiacich pod ním, ktoré, ako ďalšie zrazeniny, sú schopné odolávať ešte menej silnému tlaku než on. Tam je on, ľudský duch, tým najvyšším, pretože znáša silnejší tlak, ba dokonca ho potrebuje. — —

Úlohou ľudského ducha v týchto nížinách je teda otvárať všetko, čo sa nachádza pod ním, silou zo svojho vnútra čo najviac vplyvu čistých vyžarovaní Svetla, a tým ako prostredník, ktorým môže prenikať silnejší tlak, požehnane pôsobiť na všetko ostatné, pretože on môže tento vyšší tlak prijímať a rozdeľujúc ho odovzdávať, čím očistne rozkladá všetko nečisté.

Lenže človek v tomto smere, žiaľ, zle hospodáril. Vo stvorení sa síce vyvíjalo všetko, čo sa pod vplyvom tlaku alebo popudu malo načas vyvinúť, lenže nesprávne, pretože človek tu nielenže zlyhal, ale dokonca to bludne viedol nadol namiesto nahor! Z tohto dôvodu vznikli zo všetkého len ohyzdné znetvoreniny namiesto prirodzenej krásy.

Byť prirodzený však znamená ísť nahor, smerovať nahor, nasledujúc príťažlivosť živej sily. Lebo v prirodzenosti mieri všetko len nahor, ako každé steblo trávy, každá kvetina, každý strom. Tak sa to, čo riadilo ľudské chcenie, žiaľ, už len navonok podobá tomu, čo mal človek podporovať.

Napríklad pri povrchnom pozorovaní zvonku sa dá bohatý vnútorný život často zameniť za prázdnotu, ktorá sa prejavuje blazeovanosťou. Čisté uctievanie všetkej krásy sa vo svojich prejavoch podobá spočiatku tiež na nízku žiadostivosť; lebo oboje dáva najavo určitý stupeň rojčenia, lenže jedno je pravé, druhé nepravé a slúži iba ako prostriedok na dosiahnutie cieľa. Tak sa skutočný pôvab nahrádza márnomyseľnosťou, šplhúňstvo predstiera pravú službu. Takýmto spôsobom to ide ďalej vo všetkom, čo vypestoval človek. Len zriedkakedy vedú jeho cesty k Svetlu. Skoro všetko sa prikláňa k temnu.

To musí byť vyhubené, aby z tejto Sodomy a Gomory mohlo teraz vzniknúť Božie kráľovstvo na zemi! Všetko konečne v ústrety Svetlu, na čo je človek sprostredkovateľom!

— — —

O samom Svetle, o Bohu, pritom nehovorím. Je to pre mňa príliš sväté! Okrem toho by to človek aj tak nikdy nemohol pochopiť, musí sa naveky uspokojiť s tým, že Boh je!

 

Prednáška je z diela Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.