11 02 01 Vykupiteľ

Verzia pre tlač

Jezis

14. Vykupiteľ

 

Spasiteľ na kríži! Tisíce týchto krížov je postavených na znamenie, že Kristus za ľudstvo trpel a umrel. Zo všetkých strán volajú k veriacim: »Pamätajte na to!« V osamelom poli, v oživených uliciach veľkomiest, v tichej komôrke, v kostoloch, na hroboch i pri svadobných hostinách, všade slúžia k úteche, posile a k napomenutiu. Pamätajte na to! Stalo sa pre vaše hriechy, že Syn Boží, ktorý vám priniesol spásu na Zemi, trpel a umrel na kríži.

Veriaci pristupuje k nemu s vrúcnym zachvením v hlbokej úcte a plný vďačnosti. Opúšťa potom miesto s radostným pocitom a vedomím, že obeťou smrti bol tiež on zbavený svojich hriechov.

Ale ty, vážne hľadajúci, choď a predstúp pred znamenie svätej vážnosti a snaž sa pochopiť svojho Vykupiteľa! Odvrhni mäkký plášť pohodlnosti, ktorý ťa tak príjemne zahrieva a vzbudzuje pocit bezpečného úkrytu! Dáva ti zdriemnuť až do poslednej pozemskej hodiny, kedy potom si náhle vytrhnutý zo svojho polospánku, odpútaš sa od pozemskej viazanosti a stojíš razom proti neskalenej Pravde. Potom je rýchlo dosnívaný tvoj sen, ku ktorému si prilipol, a s ktorým si sa pohrúžil do nečinnosti.

Prebuď sa preto! Tvoj pozemský čas je drahocenný! Spasiteľ prišiel sem pre naše hriechy – to je nedotknuteľné a do písmena správne. I to, že zomrel za viny ľudstva.

Ale tým nie sú z teba sňaté tvoje hriechy! Vykupiteľským dielom Spasiteľovým bolo zahájenie boja s temnom, aby priniesol ľudstvu Svetlo a otvoril mu cestu k odpusteniu všetkých hriechov. Putovať touto cestou musí podľa nezvratných zákonov Stvoriteľových už každý sám. Kristus tiež neprišiel, aby zákony rušil, ale aby ich naplnil. Nezneuznávaj teda toho, ktorý má byť najlepším príkladom! Nepodkladaj mylného zmyslu pravdivým slovám.

Celkom správne sa však hovorí: To všetko stalo sa pre hriechy ľudstva. Tým je povedané, že príchod Ježišov stal sa nutným len preto, že ľudstvo nemohlo sa už dostať samo von z temna, ktoré si samo vytvorilo. Že nedokázalo sa vyprostiť z jeho zovretia. Kristus musel znovu raziť túto cestu a ukázať ju ľudstvu. Keby sa ľudstvo nebolo tak hlboko zaplietlo do svojich hriechov, to jest, keby nebolo išlo nepravou cestou, nebol by býval nutný Ježišov príchod a jeho boj i cesta utrpenia boli by mu bývali ušetrené. Je preto celkom správne, že musel prísť len pre hriechy ľudstva, ak nemalo toto ľudstvo na nepravej ceste klesnúť celkom do priepasti, do temna.

Tým však nie je povedané, že preto má byť obratom ruky každému jednotlivcovi odpustené tiež jeho osobné previnenie, hneď ako len skutočne uverí v Ježišove slová a podľa nich žije. Ak žije však podľa slov Ježišových, budú mu jeho hriechy odpustené. Pravdaže len znenáhla, v dobe, v ktorej nastane rozuzlenie a vyčerpanie viny protiprácou dobrého chcenia podľa slov Ježišových vo vzájomnom spätnom pôsobení. Nie inak. U tých ľudí, ktorí podľa slov Ježišových nežijú, nie je odpustenie vôbec možné.

Tým však nie je mienené, že k odpusteniu hriechov môžu dôjsť len príslušníci kresťanských cirkví.

Ježiš hlásal Pravdu. Jeho slová musia teda obsahovať súčasne i pravdy iných náboženstiev. Nechcel založiť cirkev, lež ukázať ľudstvu pravú cestu, ktorá môže rovnako dobre viesť tiež pravdami iných náboženstiev. Preto sa v jeho slovách nachádza toľko odoziev na jestvujúce už vtedy náboženstvá. Ježiš ich z nich neodvodzoval. Pretože však prinášal Pravdu, muselo sa v jeho slovách opakovať všetko to, čo z Pravdy už existovalo v iných náboženstvách.

I ten, kto sám slová Ježišove nepozná, ale usiluje vážne o Pravdu a zušľachtenie, žije často už celkom v zmysle týchto slov a kráča preto s istotou v ústrety v čistej viere k odpusteniu hriechov. Varuj sa preto jednostranného nazerania. Bolo by to znehodnotenie diela Vykupiteľa, znižovanie Božského ducha.

Kto usiluje vážne o Pravdu a čistotu, tomu tiež nechýba láska. Bude vedený od stupňa k stupňu duchovne nahor, i keď  niekedy za ťažkých pochybností a bojov, a bez ohľadu ku ktorému náboženstvu patrí, stretne sa konečne už tu, alebo až v jemnohmotnom svete s duchom Kristovým. Ten ho na koniec povedie ďalej až k Otcovi, čím sa i vyplní slovo: »Nikto neprichádza k Otcovi, jedine skrze mňa.«

»Koniec« nenastáva však s poslednými pozemskými hodinami, ale až na určitom stupni vývoja duchovného človeka. Prechod zo sveta hrubohmotného do jemnohmotného znamená len premenu.

Teraz k deju veľkého vykupiteľského diela samotného: Ľudstvo blúdilo v duchovnej temnote. Vytvorilo si ju samo, keď sa podrobovalo stále viac iba rozumu, ktorý si pracne len vypestovalo. Ľudia sami tak stále zužovali hranice svojej chápavosti, až boli naprosto pripútaní na priestor a čas, ako ich mozog. Potom nemohli už nájsť cestu k Nekonečnému a Večnému. Tak boli celkom pripútaní k zemi, obmedzení na priestor a čas. Každé spojenie so Svetlom, s čistotou a duchovnom bolo tým prerušené. Chcenie ľudí dokázalo sa obracať iba k pozemskému, až na nemnohých, ktorí ako proroci nemali dosť moci, aby prenikli a uvoľnili dráhu ku Svetlu.

Týmto stavom otvorili sa dokorán brány zlu. Vyvalilo sa duchovné temno, rozlievalo sa po zemi a prinášalo skazu. To mohlo privodiť len jeden koniec: Duchovnú smrť. To najstrašnejšie, čo môže postihnúť človeka.

Ale vinu na všetkej tejto biede niesli ľudia sami! Oni ju privodili, pretože dobrovoľne volili tento smer. Chceli ju a vypestovali ju. Vo svojom bezmernom zaslepení boli dokonca i hrdí na túto vymoženosť, bez toho, aby si vo svojej obmedzenosti chápania, ktorú si pracne sami vnútili, uvedomovali hrozivosť následkov. Toto ľudstvo nemohlo už samo vytvoriť cestu ku Svetlu. Dobrovoľné obmedzenie a zovretie bolo už príliš veľké.

Ak mala byť vôbec ešte možná záchrana, musela prísť pomoc od Svetla. Inak nebolo už možné zadržať zánik ľudstva a jeho zrútenie sa do temnoty.

Temno samo má následkom nečistoty väčšiu hutnosť, čo nesie so sebou duchovnú ťarchu. Následkom tejto ťarchy môže samo zo seba preniknúť nahor iba k určitej hranici hutnosti a váhy, ak neprichádza mu z druhej strany na pomoc príťažlivá sila. Svetlo má však ľahkosť, odpovedajúcu jeho čistote a to mu znemožňuje, aby kleslo až k temnu.

Tým je medzi oboma časťami nepreklenuteľná priepasť, v ktorej stojí človek so svojou zemou.

Je teda úplne v rukách ľudí a záleží na spôsobe ich chcení a prianí, aby išli v ústrety Svetlu alebo temnu, otvorili brány a urovnali cesty, aby zem mohlo zaplaviť Svetlo alebo temnota. Ľudia sami sú pri tom prostredníkmi. Silou ich chcenia dostáva sa Svetlu alebo temnu pevnej opory, takže môžu pôsobiť s väčšou alebo menšou silou. Čím viac nadobúda moc na zemi Svetlo alebo temno, tým viac zaplavuje ľudstvo všetkým, čo môže dať. Dobrom alebo zlom, spásou alebo skazou, šťastím alebo nešťastím, rajským mierom alebo pekelnou mukou.

Čisté chcenie ľudí už príliš zoslablo a nemohlo preto poskytnúť Svetlu na zemi oporný bod. Medzitým už nadobudlo ťažké, všetko dusiace temno na zemi prevahu. Svetlo nemalo žiadneho oporného bodu, s ktorým by sa mohlo spojiť tak, aby v neskalenej čistote a tým i s nezmenšenou silou rozptýlilo temno. Tým by vykúpilo ľudstvo, ktoré by potom u takto vytrysknutého prameňa mohlo nabrať silu a nájsť cestu nahor ku svetlým výšinám.

Svetlu samotnému nebolo však možné ponoriť sa tak hlboko do bahna, pokým nedostalo k tomu silnú oporu. Preto musel prísť prostredník. Iba Vyslanec zo svetlých výšin mohol vtelením na túto zem rozraziť temný múr, vytvorený chcením ľudí a uprostred všetkého zla postaviť hrubohmotný základ pre Božské Svetlo, ktorý by stál pevne uprostred ťažkej tmy. Z tohto zakotvenia mohli potom čisté lúče Svetla roztrhnúť a roztrieštiť temné masy a rozptýliť ich, aby ľudstvo úplne nekleslo a nezadusilo sa v temnotách.

Tak prišiel Ježiš kvôli ľudstvu a jeho hriechu!

Takto utvorené nové spojenie so Svetlom pri čistote a sile Vyslanca Svetla nemohlo byť prerušené temnotou. Tým bola razená pre ľudstvo nová cesta k duchovným výšinám. Ježiš svojím vtelením stal sa pozemskou oporou Svetla. Jeho Živým Slovom, ktoré prinášalo Pravdu, vstúpili a vnikali teraz lúče do temna. Ježiš mohol odovzdávať túto Pravdu čistú a nefalšovanú, pretože silou Pravdy bolo Jeho spojenie so Svetlom čisté a nemohlo byť skalené temnotou.

Ľudia boli vyburcovaní zo svojho súmračného stavu súčasne zázrakmi, ktoré sa diali. Išli za nimi a narazili na Slovo. Načúvaním Pravde, ktorú Ježiš prinášal a premýšľaním o nej prebudilo sa znenáhla v státisícoch prianie, aby išli za touto Pravdou a zvedeli o nej viac. A tak kráčali zvoľna v ústrety ku Svetlu. Prianím uvoľnilo sa temno, ktoré ich obklopovalo. Keď ľudia premýšľali o slovách a zhľadúvali ich správnymi, vnikal jeden svetelný lúč za druhým víťazne do temnôt. Okolo nich bolo stále jasnejšie, temno už nenachádzalo u nich žiadnej opory a skĺzalo po nich bez škody. Tým strácalo temno stále viac a väčšmi pôdu. Tak pôsobilo Slovo Pravdy v temne ako klíčiace zrno horčičné a ako kvas v ceste.

A to bolo vykupiteľské dielo Syna Božieho, Ježiša, nositeľa Svetla a Pravdy.

Temno, ktoré sa domnievalo, že už má vládu nad všetkým ľudstvom, vzoprelo sa proti tomu v divom boji, aby dielo vykupiteľské znemožnilo. K Ježišovi samotnému nemohlo, pretože skĺzlo po Jeho čistom cítení. Tu bolo samozrejmé, že použilo k tomuto boju svojich ochotných nástrojov, ktoré malo k službám.

Týmito nástrojmi boli ľudia, ktorí celkom správne sa nazývali »ľuďmi rozumu«. ktorému sa podrobovali. Boli pevne pripútaní k priestoru a času ako ich rozum a nemohli preto už chápať vyššie duchovné pojmy nad priestorom a nad časom. Preto nebolo im tiež možné nasledovať učenie Pravdy. Podľa vlastného presvedčenia stáli všetci na »reálnej« pôde tak ako mnohí ešte dnes. Reálna pôda znamená však v skutočnosti pôdu veľmi úzku a obmedzenú. Všetci títo ľudia patrili väčšinou k zástupcom svetskej vlády a mali teda v rukách úradnú i náboženskú moc.

V zúrivej protiobrane vybičovalo temno týchto ľudí až k hrubým prehmatom, ktorých sa dopustili proti Ježišovi pozemskou mocou, ktorú mali v rukách.

Temno dúfalo, že sa tým Ježiš zneistí a že bude môcť v poslednej chvíli zničiť Jeho vykupiteľské dielo. Že vôbec mohlo vykonávať na zemi túto moc, bolo iba vinou ľudstva, ktoré svojím samovoľným falošným postavením obmedzilo svoju chápavosť a dalo tým temnu prevahu.

Toto previnenie bolo hriechom ľudstva, ktorý za sebou privodil všetky ostatné zlá.

A pre tento hriech ľudstva musel Ježiš trpieť! Temno bičovalo ďalej až do krajností. Ježiš prepadával smrti na kríži, ak trval na svojich tvrdeniach, že prináša Pravdu a Svetlo. Išlo o posledné rozhodnutie. Útek a úplné stiahnutie sa od všetkého mohlo ho zachrániť pred smrťou na kríži. Ale to by znamenalo víťazstvo temna v poslednom okamihu, pretože celé pôsobenie Ježišove bolo by zvoľna zaniklo v piesku a nad všetkým bolo by sa zase víťazne rozprestrelo temno. Ježiš by nebol splnil svoje poslanie a započaté vykupiteľské dielo bolo by zostalo neúplné.

Vnútorný boj v Getsemane bol krutý, ale krátky. Ježiš sa nebál telesnej smrti, lež vytrval a šiel kľudne na pozemskú smrť za Pravdu, ktorú prinášal. Svojou krvou spečatil na kríži všetko to, čo hlásal a žil.

Týmto činom prekonal úplne temno, ktoré tým prehralo posledný tromf. Ježiš zvíťazil. Z lásky k Otcovi, Pravde, z lásky k ľudstvu, ktorému tak bola otvorená cesta k slobode vo Svetle. Toto víťazstvo posilnilo ľudstvo v presvedčení o Pravde Ježišových Slov.

Keby sa bol vyhol útekom a vzdal sa tak svojej práce, bolo by to v ľuďoch nutne vzbudilo pochybnosti.

Ježiš zomrel teda pre hriech ľudstva! Keby nebolo bývalo hriechu ľudstva v tom, že sa odvrátilo od Boha v obmedzení rozumu, mohol si ušetriť Ježiš svoj príchod, svoju cestu utrpenia i smrť na kríži. Je preto celkom správne, ak vraví sa: Ježiš prišiel pre naše hriechy, za ne trpel a umrel smrťou na kríži!

To však neznamená, že by si nemusel sám pykať za vlastné hriechy!

Môžeš to teraz však ľahšie učiniť, pretože Ježiš ti vo svojich Slovách ukázal cestu tým, že priniesol Pravdu. A tak nemôže ani Ježišova smrť na kríži proste zmyť tvoje hriechy. Keby sa tak malo stať, museli by sa napred zrútiť všetky zákony vesmíru. To sa však nestáva. Ježiš sám dosť často odvolával sa na všetko, »čo stojí písané«, teda na staré. Nové Evanjelium Lásky nemá tiež ani v úmysle zrušiť, alebo zavrhnúť Starý Zákon Spravodlivosti. Chce ho doplniť a byť s ním spojené.

Nezabúdaj preto na Spravodlivosť Veľkého Stvoriteľa všetkých vecí, ktorú nedá sa posunúť ani o vlások a ktorá železne trvá od počiatku sveta až k jeho koncu! Nemohla by ani pripustiť, aby niekto bral na seba vinu druhého, aby ju tým uzmieril.

Ježiš mohol prísť za hriechy iných, mohol trpieť a zomrieť, mohol vystúpiť ako bojovník za Pravdu. On sám zostal však nedotknutý a čistý od tejto viny a hriechov, a preto tiež nemohol ich osobne vziať na seba.

Vykupiteľské dielo nie je preto menšie. Je obeťou, nad ktorú väčšia byť nemôže. Ježiš prišiel zo svetlých výšin do bahna pre teba, zápasil o teba, trpel a zomrel za teba, aby ti priniesol Svetlo na pravú cestu nahor, aby si sa nestratil v temnote a nezahynul!

Tak stojí tvoj Vykupiteľ pred tebou. To bolo jeho veľké a mocné dielo Lásky.

Božia Spravodlivosť zotrvala vo svetových zákonoch, lebo čo človek zasieva to zožne, ako hovorí Ježiš sám vo svojom posolstve. Na základe Božskej Spravodlivosti nemôže mu byť prepáčeného ani haliera.

Na to mysli, keď stojíš pred znamením svätej vážnosti. Ďakuj vrúcne za to, že ti Vykupiteľ svojím Slovom znovu otvoril cestu k odpusteniu tvojich hriechov a opusť to miesto s vážnym predsavzatím, že pôjdeš označenou cestou, aby ti mohlo byť odpustené. Ísť touto cestou neznamená však iba naučiť sa Slovu a veriť v neho, lež je nutné Slovo to žiť! Pranič by ti neprospelo v neho veriť, považovať ho za správne a nejednať vo všetkom tiež podľa neho. Naopak, si na tom horšie než tí, ktorí o Slove nevedia pranič.

Preto prebuď sa, pozemský čas je pre teba drahocenný.

 

Prednáška je z diela Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.