10 10 02 Aktuálny odkaz Komenského Veľkej didaktiky

Verzia pre tlač

4 DNEŠNÝ ZDRAVÝ UČITEĽ

Ing. Miroslav Padyšák

 

4.1 Osobnosť učiteľa
4.2 Prevzatie zodpovednosti

 

 4.1 Osobnosť učiteľa

 

Výsledky názorov Veľkej didaktiky a ďalších našich skúsenosti sme sa rozhodli zhrnúť do predstavy učiteľa aký by mal dnes byť. Je to zmena dôkladná, ktorá ak má byť pravá musí prísť zvnútra (ako píšeme na inom mieste).

Osobnosť učiteľa teda má byť:


1. prirodzená - pozná základné zákony prírody a vykonáva ich so samozrejmosťou. 

  •   zákon sejby a žne (zákon zvratného pôsobenia)

Napríklad:

– ak som bol ja nepoctivý na svojich štúdiách a na skúškach som podvádzal, to isté mi budú robiť žiaci (vracia sa mi to)

– ak budem úprimný voči žiakom, priznám sa, že neviem odpovedať na ich otázku (a mal by som vedieť), tak môžem od nich očakávať opäť len úprimnosť pri neplnení ich povinností a nie výhovorky.

  • zákon tiaže

Napríklad:

– ak vykonám mravný poklesok a žiaci o ňom vedia, tak v ich očiach klesnem (a nielen v ich), lebo som zaťažený vinou a strhávam ich svojim príkladom

– ak idem mravným príkladom (samozrejmým a nie pokryteckým), tak som v očiach žiakov vysoko a ťahám ich k sebe nahor.

  • zákon rovnorodosti (vrana k vrane sadá)

Napríklad:

– ak som počas vyučovania nesústredený a myslím, kedy už bude koniec, tak v časti žiakov, ktorí sú k tomu náklonní podporujem to isté: nesústredenosť

– ak ma učivo, ktoré odovzdávam skutočne zaujíma, tak podobnú vlastnosť, záujem podporím u žiakov.

  • zákon pohybu (všetko čo chce žiť sa musí pohybovať vpred)

Napríklad:

– ak vyučujem strnulo svojím nemenným mechanickým spôsobom, tak vychovám žiakov strnulých s množstvom vedomostí, ktoré nebudú vedieť použiť v živote

– ak vyučujem živo, pohyblivo, s dôrazom na pochopenie žiakmi, tak vychovávam žiakov, ktorí nové poznatky (aj mimo školy) budú vedieť v živote využiť.

  • zákon rovnováhy (ak chce človek mať práva, musí si plniť svoje povinnosti)

Napríklad:

– ak chceme, aby učitelia boli vyššie peňažne a morálne hodnotení, musia sa zlepšiť v plnení svojich povinností. (Ak sú ohodnocovaní nízko, tak to svedčí a nesprávnom plnení si povinností.)

– ak chce učiteľ, aby sa k nemu žiaci správali úctivo, musí sa tak správať aj on k nim (platí to samozrejme i naopak)


2. spravodlivá

  • hodnotiť výsledky práce s citom. To znamená s najširším možným pohľadom na žiaka a jeho činnosti a nie iba povrchne.

Napríklad:

– odpísaná domáca úloha vyzerá často krajšie, ako tá od ktorej bola odpisovaná. Pri písaní sa kladie dôraz na podstatu a pri odpisovaní iba na povrch. (Kvôli povrchnosti sa dá odhaliť.)

– práca robená so záujmom má „iskru“, cítiť to z nej, na rozdiel od práce vykonanej z donútenia.

  • hodnotiť odvážne (každého rovnakým metrom) a nepodľahnúť úplatku. Zlé dôsledky neplnenia sú také zjavné a škodlivé, že niekedy sa nedá pochopiť dôvod takéhoto konania.

Dobré dôsledky:

– výchova k spravodlivosti

– výchova k odvahe konať iba správne

– zdravšie vzťahy v spoločnosti žiakov ako pri neplnení týchto zásad

Zlé dôsledky:

– výchova žiakov k nespravodlivosti

– strata motivácie učiť sa a poctivo pracovať

– ak som ja prijal úplatok, na inom mieste odo mňa úplatok budú čakať (vyžadovať)

– podpora namyslenosti a konania zla tých, ktorí úplatok dali.


3. láskavá

  • chápať problémy žiakov, vcítiť sa do nich a snažiť sa im pomôcť. Žiak nežije dva životy: jeden v škole a druhý mimo nej, ale jeden previazaný život.

Napríklad:

– so vstupom ducha človeka do plnej činnosti (v puberte) mladý človek vidí všetku pokryteckosť, nespravodlivosť a sebeckosť sveta, ale nevidí ju v sebe. Stáva sa často voči dospelým nespravodlivým a prísne kritickým. Pomoc je v ukázaní dobrých stránok sveta, života a samotného mladého človeka ako i v samotnom príklade staršieho dospelého, ktorý chce skutočne kráčať týmito správnymi cestami.

  • dávať žiakom to čo potrebujú a nie to čo chcú.

Napríklad:

– nenechať sa uhovoriť lenivosťou žiakov k tomu, aby sa robilo niečo iné ako sa robiť má

– vyžadovať od žiakov mravný život po všetkých stránkach je pre niektorých nepríjemné, ale jedine možné, aby sa z nich stali normálni ľudia.


4.2 Prevzatie zodpovednosti

 

Kľúčom k zmenám v osobnosti učiteľa je priznanie si svojho dielu zodpovednosti. Priznať zodpovednosť za to čo žiakov učím, ako ich učím a ako sa k nim celkovo správam.

Za to či splním učebné osnovy zodpovedám štátu, ale za to akého človeka vychovám pre život zodpovedám tomu, kto mi ho v dôvere zveril. Teda rodičom a tomu, kto ho zveril im, teda Bohu.


Čo učím?

Každý učiteľ má určitú slobodu pri výbere obsahu učiva, jeho zložitosti, náročnosti a podrobnosti. Túto slobodu treba používať tak, aby sa k žiakom dostalo iba nutné učivo, ktoré rozšíri ich vedomostný rozhľad.

Pri veľkom rozsahu, alebo náročnosti je výsledok opačný: Žiaci sú z neho zmätení a dokážu sa učivo naučiť iba mechanicky. Učiteľ síce môže byť uspokojený, ak žiaci opakujú mechanicky presne jeho učivo, ale dôsledky toho sú: preťažovanie, myšlienková strnulosť, obranie o možnosť využívania učiva živote (praxi).


Ako učím?

Sloboda učiteľa je aj v tom ako učivo podáva. Či sa naozaj snaží, alebo len čaká na koniec hodiny. Pri snažení učiteľa je vhodné, aby sa odovzdával celý a aby hľadal existujúce spojenia učiva so skutočným životom. Lebo mohutné a všeobecné zákony, ktoré platia v živote sú obsiahnuté aj vo vedách. Vždy však vo veľmi zúženom spôsobe.

Napríklad: Zákon rovnorodosti. Ono: „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“, teda združovanie sa ľudí s podobnými záujmami.

Zákon platí samozrejme vo všetkých prírodných i spoločenských vedách. V histórii sú to časové obdobia, kedy tvorili naraz výnimoční skladatelia, maliari. V matematike rovnice. Vo fyzike príťažlivé zákony pri vytváraní látok. V literárnych formách ladné skladanie viet, ktoré sa k sebe hodia. V sociológii skupín. V psychológii, či pedagogike používanie príkladu ideálu či vzoru atď.


Ako sa k žiakom správam?

Vo vzťahoch učiteľ - žiak je obom stranám nechaná najväčšia sloboda. Dôvodom je to, že prežívanie vzťahu nie je možné rozumovými vedami jasne vysvetliť a teda nie je možné ani jasne stanoviť pravidlá. (Prežívame v duchu a ten rozumové vedy neuznávajú.)

Vzťahy patria k životu a nie k suchým vedomostiam a k učivu. Z toho dôvodu učiteľ pomocou vzťahov najúčinnejšie a najviac formuje žiakov. Má tu najväčšie možnosti a teda i najväčšiu zodpovednosť.


Keďže však neexistujú nijaké učebné osnovy pre vzťahy a správanie sa medzi učiteľom a žiakom (alebo iba hmlisté) spoločnosť ich takmer ani neodmeňuje ani netrestá. Odmenu, alebo trest učiteľovi (i žiakom) teda sprostredkujú prírodné zákony (Božie mlyny), ktoré prevyšujú spravodlivosť i hojnosť odmien zo spoločnosti. V budúcnosti sa však i toto musí zmeniť.

Vo vzťahoch odovzdáva človek sám seba, takého aký je a nie iba naučenú škrupinu učiva!

Osobný príklad učiteľa, ktorý má pevný a správne vybudovaný hodnotový systém nenahraditeľne pôsobí na utvárajúci sa hodnotový systém žiakov!

Koľko požehnania, alebo koľko ničenia to prináša je snáď jasné.

Ako nevyhnutnosť pre zdravú spoločnosť sa nám začína črtať určitý typ učiteľa. Samozrejmosťou u neho je čisté cítenie Dobra a z toho vyplývajúcich morálnych zákonov, poznanie toho, čo ľudia (žiaci) potrebujú k šťastnému životu a vernosť svojej úlohe vychovávať ľudí (žiakov) k zdravému životu. K tomu sa pridružuje znalosť vied v ktorých učiteľ pôsobí a vzdeláva.

Jadro človeka, žijúci duch bude šťastný ak je zdravý, aj v materiálnej, či vedomostnej núdzi. Zato chorému duchu nepomôžu ku šťastiu ani všetky múdrosti sveta, ani všetky výdobytky techniky, či kreslo premiéra!


Zhrnutie

Sloboda učiteľa je teda široká a je na viacerých rovinách. Zo slobodou rozhodovania ide ruka v ruke aj zodpovednosť za rozhodnutia. Učiteľ teda nemôže povedať, že nie je zodpovedný za stav v akom sa žiaci, školstvo nachádzajú! Nemôže povedať, že ho nemôže zmeniť! Práve naopak!

Učitelia predsa vytvárajú školstvo a každý prispieva svojou trochou k jeho stavu! Hore hlavu, von z piesku! Ak nezačnú učitelia, kto zmení školstvo? Ak nezmeníme školstvo, akí ľudia dospejú po nás? Aspoň strach z toho by nás mal vyburcovať ku konaniu, ak už nič iné!


Rozvoj dobra v mládeži

Dobro plodí opäť dobro. Zlo plodí opäť zlo.

To je ďalší z prírodných zákonov, ktorý je nutné vedome používať (zákon kolobehu).

Ak šírime okolo seba dobro v chcení, myslení, reči, konaní tak ono povzbudzuje k vytváraniu dobra u iných. Na konci kolobehu nám Božie mlyny (prírodné zákony) namelú to čo si zaslúžime.

Ak sme boli vypočítavo dobrí, tak sa nám vráti vypočítavosť ľudí voči nám s predstieraním dobra. Ak sme verili, že sme dobrí, ale v skutočnosti sme škodili, opäť sa nám vráti to, že ľudia v dobrej viere nám budú nechcene škodiť. Iba ak sme boli dobrí z presvedčenia a konali skutočne dobro môžeme počítať s tým, že nám osud prinesie šťastie, či už v dobrých ľuďoch, ktorých stretneme alebo v iných životných pomeroch.

Toto všetko prebieha ostrejšie pri práci s mládežou. Ostrejšie preto, lebo v puberte, pri prebúdzaní ducha človek reaguje spontánne a živo. Nemá na sebe ešte dostatočne hrubý plášť pokrytectva. Ak ... učiteľ alebo rodič nepotlačí pod hrozbou trestu túto „slobodu“ vyjadrovania. V tom prípade sa mládež utiahne do seba a vybíja sa mimo školy či rodiny.

Mládeži v puberte sa otvoria oči a uvidia všetko zlo vo svete, chcú ho zmeniť na dobro – teda chcú zmeniť celý svet. Neuvedomujú si však, že zmeniť môžu iba seba a len tak by sa im podarilo zmeniť čiastočne aj svet.

Preto, keď je mládež nepríjemná voči učiteľom, vidí a upozorňuje na ich chyby. A ak sa učiteľ urazí, dokáže, že chybu má a nechce si ju priznať. Dôležitejšie však pri tom je, že mladý človek upozorní iba na tú chybu, ktorú sám má! Ak by ju nemal, je mu u iných ľahostajná. Vadí mu smietka u iných a svoje brvno prehliada. Takto teda ľudia (nielen mladí) odhaľujú svoje vnútro.

Každá slabosť, sklon, vášeň je zvrhnutá vloha alebo dar.

Napríklad: Fajčenie vytvára v tele látky, ktoré sa vytvárajú aj pri zažívaní šťastia. Je to teda túžba po šťastnom živote, ale zvrhnutá. V mládeži teda treba podporiť každé hnutie ktorého cieľom je budovanie dobrých vlastností a zbavenie sa vlastných chýb (to je cesta ku šťastiu).

Iný príklad: Panovačnosť a utláčanie (šikanovanie) mladších je pokrivená schopnosť viesť iných, pomáhať mladším a tým im vládnuť. Takýmto mladým ľuďom je dobré zveriť časť zodpovednosti za veci kolektívu a dať im možnosť v činnosti očistiť, či obnoviť ich dar. Im prejavená dôvera je tomu nápomocná.

Ak pri každej takejto slabosti učiteľ ukáže jej pravú, dobrú tvár, niektorí žiaci sa jej môžu chytiť a polepšiť sa. Ak by to bol iba jeden z tisíca, oplatí sa to robiť, lebo jeden vidiaci je viac ako tisíc slepých.

Inou stranou tejto mince je, že doteraz nevedeli ako sa polepšiť ale teraz už vedia. Ak sa aj tak nechcú meniť, preberajú plnú zodpovednosť za svoje konanie! Ba čo viac sú aj zodpovední za nevyužitie poskytnutej im pomoci.

Ľahšou, všeobecne známou ale rovnako dôležitou prácou je posilňovať dobré vlastnosti žiakov. Učiteľ sa má prirodzene radovať z pekných stránok žiakov. Má si dávať pozor, aby nemiestnou poznámkou nenarušil alebo nezrúcal ich ušľachtilé schopnosti.

Pri poklesku učiteľa si ho musí vedieť priznať a žiakom musí byť jasná jeho snaha o nápravu. Lebo učiteľ ak má viesť, musí byť pred žiakmi – duchovne, morálne, vedomostne. Žiaci to musia cítiť a vidieť, inak je výchova márna (vodu kázať a víno piť).

Platí: keď sa raduje jeden zo šťastia druhého oboch radosť sa násobí. Preto závisť stravuje, ale dobroprajnosť posilňuje. Ľudia to, žiaľ, poväčšine ignorujú, keď úspech chcú dosiahnuť iba oni a inému ho nedoprajú (nechcú spoločné blaho). Chovajú sa ako rakovinová bunka a tak aj dopadnú. Nemôžu byť šťastní, sami si to upierajú! V kolektíve žiakov je to podobné.

Pre žiakov platí: Spolužiakove šťastie je mojím šťastím. Prečo by som sa vlastne nemal spoločne radovať, že jednému ide matematika, inému technika, ďalšiemu slovenčina a mne niečo iné?

Dobré vlastnosti v ľuďoch sú niekedy potlačené pod maskou starostlivo budovanou, kvôli ktorej sa za ne hanbia! Preto treba ich každý maličký prejav objaviť (citom) a vhodne (nenápadne) ich podporiť. Potlačené dobro v človeku sú iskierky, ktoré po rozvinutí sa zmenia na plameň. Tento dokáže spáliť masky a iné strusky (zlé vlastnosti) na človeku. Lebo keď sa kúpe človek v šťastí načo sú mu záťaže?


Ako začať?

Učiteľ musí zmeniť postoje. Z chladného, vypočítavého, štvaného materialistu sa má stať človek ducha: chápajúci, spravodlivý, láskavý voči všetkému a všetkým.

Treba podotknúť, že najväčšou časťou pravej lásky je prísnosť! Pretože ak máme druhých radi a chceme im pomôcť, dávame im to čo im skutočne prospieva a nie to čo by si oni sami priali! Veľmi sa to odlišuje od súčasnej podoby zmäkčilej nezdravej lásky v ktorej dnes žije ľudstvo a ktorá škodí.

Takúto zmenu v nás si nevšímavé okolie ani nemusí všimnúť. Rozhodujúci je však náš postoj a nie mienka okolia. Potom začaté treba rozvíjať, pracovať na sebe, premáhať svoju lenivosť a s citom odmeriavať či sme náhodou nezblúdili, či ideme stále správne.

Pozor si treba dať na náš vlastný nesprávny názor: „Ak sme sa rozhodli byť dobrí už sme sa aj dobrými stali.“ Je to sebaklam, lebo na to aby sme vyvinuli v sebe všetky dobré vlastnosti (doteraz zanedbávané) je treba dlhého času viacerých životov. Ale túto cestu za nás nikto nemôže prejsť, preto smelo vpred, lebo cieľom je vyzdravenie!


ZÁVER


Na záver by sme chceli doporučiť všetkým, ktorí sa cítia nesvoji, cítia, že by sa dalo žiť a učiť aj lepšie aby prenikli do múdrosti Veľkej didaktiky. Nie však povrchne, ale až k jej koreňom. Pretože kto pochopí základy, vystavia z nich ostatnú stavbu už sám. Tiež chceme doporučiť, aby si všímali život okolo seba a v sebe dôkladnejšie a pozornejšie, aby sa odstránila všeobecná povrchnosť a uponáhľanosť. Čo môžeme za to sľúbiť je práca spočiatku ťažká, ale neskôr radostnejšia a radostnejšia.

Všetky názory Veľkej didaktiky a Komenského totiž smerujú k práci. K práci na sebe, ktorá sa rozvinie na prácu pre druhých. Pre lenivosť dnešného ľudstva (nás všetkých) už sa iba nadchýname Komenského myšlienkami, ale ich nevyužívame, pokladáme ich za detinské a neuskutočniteľné. A predsa... Sú odpozorované z prírody, z prirodzenosti samej, preto ich používanie vedie k prirodzenosti. A šťastie je prirodzené.

Potom, keď sa človek stane prirodzenejším bude ako samozrejmosť používať všetky zásady Veľkej didaktiky a bude sa čudovať ako je možné, že doteraz ich nikto nepoužíval. Bude sa čudovať rovnako ako sa my čudujeme starým málo funkčným metódam učenia.

Čitateľovi prajeme veľa úspechov a šťastia na tejto ceste.

 

So súhlasom autora Ing. Miroslava Padyšáka prevzaté zo stránok:

www.spsknm.sk/padysak/