10 09 01 Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života

Verzia pre tlač

ir

Zlosť

MUDr. Ivan Rusnák

 

Jeden z najčastejších spôsobov, akým citovo reagujeme na životné situácie je zlosť. Kto z nás by ju nepoznal? Zlostíme sa navonok i skryto v sebe samých. Mnohí z nás žijú veľmi často pod vplyvom tohto citového stavu, ktorý si sami v sebe vytvoríme. Poznáme z vlastnej skúsenosti, že citový stav zlosti nás samých viac, či menej sužuje, ničí. Cítime sa vtedy nepríjemne, sme bez radosti zo života.

Zamyslime sa raz nad tým, čo sa to vlastne v nás – bytostiach duševno-duchovných deje v tej chvíli keď sa zlostíme! Prečo zlosť vzniká.? Čo je príčinou tohto duševného stavu?

Predstavme si teraz v sebe situáciu keď sme sa naposledy zlostili, aby nám to bolo jasnejšie. V tej chvíli keď sa zlostím, vlastne vždy ja chcem, aby ten, čo je oproti mne, situáciu a problém riešil tak ako ja chcem a nie tak ako chce problém riešiť on!

Vtedy keď sa zlostím v sebe uvažujem takto: „Veď ja mám predsa pravdu, chcem, aby to pochopil aj on. A on, ten druhý oproti mne stojaci sa predsa musí prispôsobiť môjmu chceniu – môjmu tlaku. No a pretože on to nechce tak, ako to chcem ja, vo mne vzniká ten známy citový stav zlosti. Je to môj duševný postoj, v ktorom nútim okolie, aby sa podriadilo mojej vôli.

Kde je však chyba? Všetci sme sa už naučili a vieme povedať: „Nezlosti sa, veď tým škodíš sám sebe!“ To je málo! Je málo naučiť sa v psychoterapeutických kurzoch, že v takejto situácii treba hlboko dýchať a hovoriť si som pokojný, som pokojný, situáciu zvládnem, nedám sa vyprovokovať... Je potrebné sa dopátrať k príčine, prečo vo mne vzbĺkne stav zlosti – duševná nepríjemná reakcia na situáciu, alebo inak povedané, prečo vo mne vzniká stresová situácia zlosti. V tej chvíli sa stávame nepríjemní, útoční, často vypovieme za takých okolností slová, ktoré nás potom mrzia, niekedy dochádza v týchto chvíľach i k telesnému vzájomnému napadnutiu, alebo ak sme ticho a vo vnútri búri zlosť vzniká veľké psychické pnutie.

Aby sme pochopili prečo k tomu dochádza, musíme sa zaoberať slobodou vôle. O slobodnej vôli často uvažujeme a diskutujeme. Máme zakotvené právo slobody prejavu v ústave, je o nej deklarované v právach človeka bez ohľadu na rasu, náboženstvo. Áno, tam sme to ochotní uznať, ale pokiaľ ide o riešenie bežných životných situácií, tam sa jednoznačne prejavujeme úplne inak, doslova naopak. Nie sme ochotní rešpektovať slobodu vôle toho človeka, ktorý stojí oproti nám a  práve v tom okamihu sa objaví zlosť! Na vlne zlosti sa začínajú diať neprávosti, dotýkajúce sa nedotknuteľného práva každého z nás, zlosť zasahuje sa do osobnej slobody človeka. Zasahuje do jeho slobodného rozhodovania sa, čo je základným darom, pomocou ktorého sa učíme, čo je dobré a čo dobré nie je dobré, čo je správne a čo nie. Aj za cenu omylov!

Totiž každý pozemský človek, ako sme si už priblížili v predošlých statiach je bytosť duchovná, ktorá sa musí neustále prejavovať svojim chcením ducha, teda vôľou. Túto ja a ani nikto z nás nemôže nikdy potlačiť – „vypnúť – dosť – a povedať si: ja už vôľu nemám“, to sa proste nedá, nie je to možné. Aj vo chvíli, ako bolo uvedené už predtým, keď poviem: “Ja už nič nechcem, dajte mi so všetkým pokoj“ vlastne hovorím: „Ja chcem pokoj – to je moja vôľa.“

Viem, že v túto chvíľu môže logicky nasledovať otázka: „ To mám byť ticho, keď niekto sa chystá vykonať niečo, alebo koná niečo o čom ja viem že nedopadne dobre? To by bolo predsa nesprávne!“

 

Áno, to je pravda! Ja naozaj v takej situácii nemám byť ticho. Človeku oproti mne mám vtedy jasne, vecne a prísne, nie ale zlostne povedať: „Človeče, robíš v tejto chvíli vo svojom uvažovaní chybu v tom a v tom. Podľa mojich skúseností, to bude mať taký a taký následok! Varujem ťa – nerob to!“ To je správne, dokonca je to naša povinnosť prísne a tým vlastne i láskavo upozorniť, že čosi nie je v poriadku.

Pochopiteľne ide o prístup k dospelému, plne zodpovednému človeku. Po vysvetlení následkov, i opakovanom upozornení naša povinnosť končí! Po upozornení ho nechajme konať! Nestavajme sa k nemu ako k „nemožnému“ človeku. On situáciu totiž chce riešiť v dobrom, podľa svojho uváženia. Nemá však ešte tú skúsenosť a znalosť o následku svojho slobodného rozhodnutia, ktorú ja (teda ten, ktorý sa zlostieva) už mám. Ja už viem, ako sa rozhodovať správne, teda dobre sa rozhodnúť, on to ešte nevie, práve sa to učí. Je len na ňom, či bude moju radu brať do úvahy, alebo nie. K tomu pripusťme, že ešte i my sa môžeme v dobrom úmysle mýliť aj keď si myslíme, že máme určite pravdu.

Povinnosť prísneho upozornenia som si splnil, a teraz nastúpi lekcia života, podľa Zákonov života. Tá ho naučí, čo je správne a čo nie. No a upozorniť niekoho prísne je úplne niečo iné ako postaviť sa k riešeniu situácie zlostne. To je jasné každému z nás! Prísny človek je úplne iný ako zlostný človek. Prísny a spravodlivý človek budí prirodzený rešpekt a úctu, ale človek zlostný v nás vyvoláva nevôľu, nepokoj a u niektorých ľudí takýto človek vzbudzuje strach. Prečo sa ale my tak správame k iným, keď nám samým je zlosť pôsobiaca na nás od iných ľudí nepríjemná? Máme len povinnosť upozorniť na následky, ale nemáme právo nikoho nútiť.

Poznáme dobre z vlastných skúseností ako mama hovorí svojmu dieťaťu: „Pozor! Nechoď k horúcemu sporáku, popáliš sa!“ Väčšina detí však neposlúchne a skúsi na vlastnej koži, že platňa sporáka je horúca. Nedalo na dobrú radu, či výstrahu a popálilo sa. Ale v tom okamihu, prežitím vlastnej skúsenosti sa naučilo, že už to nikdy neurobí. No a to je spôsob, ktorým sa v bolesti učíme, čo je dobré a čo dobré nie je. Je to dôležitá skúsenosť z prežitia. Samozrejme keby sme poslúchali dobré rady, mohli by sme sa učiť aj bez bolesti.

Slobodu rozhodnutia máme, ale následok je mimo našej moci. Následok je určovaný Zákonmi Života, Večnými Zákonmi, na ktorých my ľudia nemôžme nič, ani v najmenšom pozmeniť. Ak si toto uvážime, pochopíme, že našou úlohou je hľadať tieto Zákony a dobrovoľne sa nimi riadiť. Tieto zákony nemôžme určovať my ľudia, ony sú Zákonmi večnými, Zákonmi Pravdy. Ich poznávaním a rešpektovaním sa dopracovávame k tomu, aby sme v svojom živote vždy dopadli dobre, bez bolestných zranení. Filozofi definujú slobodu tak, že slobodný je ten človek, ktorý pochopil nevyhnutnosť a riadi sa podľa nej.

Ak sa vrátime späť k zlosti a budeme nad celým problémom zamýšľať hlbšie, iste nás môže napadnúť i úvaha o tom, či sa predsa len nemám nazlostiť, keď vidím, že niekomu slabšiemu pred mojimi očami niekto ubližuje. Áno, taká úvaha je prirodzená, ale skúsme nájsť pre takúto situáciu iné slovné vyjadrenie. V slovenčine nikdy nepoužívame slovný zvrat: „Pochytila ho spravodlivá zlosť.“ Za takýchto okolností sa vyjadrujeme slovami: „Pochytil ho spravodlivý hnev.“ V spravodlivom hneve, v spravodlivom rozhorčení mobilizujem sily, aby som odvážne vystúpil na ochranu slabšieho, na ochranu spravodlivosti, v záujme pravdy. To je správne a ak to uskutočním tak, že napríklad budem brániť na ulici krehkú ženu, ktorú napadli a pomôžem jej, tak po citovom stave spravodlivého hnevu, za ktorým nasledoval čin pomoci a obrany slabšieho, odkázaného na moju pomoc, nasleduje uspokojenie a vnútorný citový stav radosti. No po situácii, ktorú som riešil zlosťou, toto vnútorné radostné zadosťučinenie nezažijem, ale je mi nepríjemne. Vo vnútri sa snažím rozumovom ospravedlniť sám pred sebou tým, že predsa to muselo tak byť, veď som chcel dobre. Prebieha rôzne dlhú dobu vnútorný rozhovor. Som nepokojný, rozladený, no proste aj keď som prípadne v problémovej situácii „vyhral“, ak som problém riešil zlostne necítim sa dobre, nenasleduje vnútorný pokoj, mier, radosť.

Ak prijmeme vysvetlenie o zlosti, tak ako bolo popísané, z toho všetkého nám vlastne vyplynie, že citový stav zlosti, reakcia na situácii zlosťou sa objavuje vtedy, keď sa k danému problému života staviam nesprávne, keď potláčam slobodu vôle toho druhého. Nútim ho, aby sa rozhodoval tak ako chcem ja a nie ako chce on. Toto platí aj vo chvíli keď mám skutočne pravdu. Ak toto pochopíme, tak nebude nám zaťažko prijať i to, že už samotný citový stav zlosti nám vždy oznamuje, že ja reagujem  nesprávne.

Prežívam v tej chvíli krátku duševnú chorobu! Život mi dal do cesty človeka, aby ma preskúšal, či som podstatu toho, že nesmiem nikoho nútiť konať proti jeho slobodnej vôli pochopil. Ak reagujem ešte zlosťou, akejkoľvek intenzity, tak v sebe nosím ešte schopnosť nerešpektovať toto jedno z najzákladnejších pravidiel ľudského spolunažívania. Musím akútne ochorieť aby mi to bolo súrne oznámené. Ochoriem zlosťou, ale ja neviem, čo sa to vlastne deje. Neviem čítať v knihe žitia, lebo ako sme povedali už predtým som v duchovnom poznaní negramotný. Zlosť ma usvedčuje, že „ja“ musím na sebe pracovať a meniť sa k lepšiemu!

Ak uznávame, že tento svet stojí na Zákonoch, ktoré stanovil Tvorca, ktorý nám všetkým ľuďom bez rozdielu dal do vena slobodu vôle, dôjdeme k mimoriadne závažnému záveru! ON nám všetkým udelil schopnosť slobodného rozhodovania, dal nám slobodu vôle. ON nám ju nikdy neberie, nechá nás slobodne sa rozhodovať, no nechá nás i naplno prežiť následky našich rozhodnutí, ktoré sú bezpodmienečne podrobené jeho dokonalej a nemennej Vôli – Jeho Zákonom. ON nám dal slobodu vôle, neberie nám ju, len my ľudia sa stále snažíme si odoberať slobodu vôle navzájom a to vo chvíľach keď sa zlostíme. Uvedomme si už konečne, čo tým činíme! Vo chvíli keď sa zlostíme, staviame sa nad Neho a jednoznačne porušujeme Jeho doporučenie – Prvé prikázanie:

Ja som tvoj Hospodin, Tvoj Boh. Nebudeš mať iných bohov okrem Mňa.

Keď toto pochopíme a v sebe prežijeme, vnútorne precítime, tak sa budeme snažiť zo všetkých síl zbaviť toho, aby sme riešili životné situácie zlosťou.

 

Zlosť a zdravie človeka

 

Citový stav zlosti vieme, že má nepochybne odraz na našom tele. O ľuďoch, ktorí sa zlostievajú vravíme, že sú žlčovití. Poznania minulosti nás smerujú pri hľadaní telesnej oblasti ktorá súvisí zo zlosťou do oblasti pečeňovo-žlčníkovej.

Veď základné vlastnosti našich vonkajších prejavov – temperamentu, boli svojim pomenovaním spojené so žlčou. Hippokrates hodnotiac ľudské temperamenty, nazval dve skupiny v súvislostiach týkajúcich sa žlče. V gréčtine cholé znamená žlč a rheo tiecť.

Poznáme cholerikov, to sú ľudia, ktorí sú aktívni, vedia skoro vždy presadiť svoju vôľu svoje chcenie, je im ťažko odporovať, dokážu sa rázne v správnom prípade prísne, v nesprávnom prípade agresívne – zlostne presadiť. Svoju vôľu vedia presadiť bez ohľadu nato, či pravdu majú a či nie. Pri hodnotení ich telesných pochodov sa zistilo, že tvoria v pečeni hojné množstvo svetlej žlče (redšej), ktorá voľne tečie žlčovými cestami a títo žlčníkové kamene prakticky nemávajú.

Druhá skupina ktorá má názov svojho temperamentu odvodený od žlče sú melancholici (melanos – znamená tmavý). Títo sú ústupčiví, menej odvážni, pristupujú k životu s obavami, strachom, majú sklony k smutným reakciám na udalosti života, sú menej aktívni, nemajú v sebe prirodzenú vlastnosť odvážneho uskutočňovania plánov svojej vôle, bývajú zasnení, od úvahy k činu je doba dlhšia ako u cholerikov a poväčšine, ak majú vedľa seba silný povahový typ človeka vnútorne trpia i zlostia sa, protestujú, ale navonok ustúpia. Keď sa u nich sleduje vzhľad a tok žlče, tak tvoria žlč tmavšiu, hustejšiu. Sklon k tvorbe kameňov je teda vyšší.

Tieto hodnotenia však neznamenajú, že jedni sú lepší ako tí druhí. Skôr z temperamentov, ktoré sú dané telesnými predpokladmi a súvisia s dedičnosťou týkajúcou sa tela, vyplýva,. že v medziľudských vzťahoch, cholerik sa má učiť ovládaniu sa, trpezlivosti a neprekračovať hranicu správnej ráznej prísnosti smerom do krutosti a tendenciám za každých okolností si podriadiť svoje okolie Má sa učiť brať ohľad i na ostatných, byť tolerantnejší k ľuďom pomalšieho uvažovania a pritom využívať všetky klady svojho založenia. Melancholik sa má učiť odvahe prejaviť sa, učiť sa uskutočňovať svoje plány v činoch a odpútavať sa od snenia. Lebo tak to cítime zrejme všetci aj tí, ktorí sú flegmatici, alebo sangvinici, že máme aj správne vlastnosti aj vlastnosti nesprávne, ktoré sa cez naše vrodené temperamentové správanie zvýrazňujú a robia nám problémy pritom ako vychádzame s ľuďmi v našom okolí. My sa máme totiž v priebehu života poznávaním a pochopením toho, čo je správne – dobré meniť sa stále k lepšiemu.

A tu niekde z hľadiska spojenia tela a duše hľadajme začiatok tvorby žlčníkových kameňov. V situáciách, keď človek vie voči ľuďom v svojom okolí presadiť – psychológovia povedia, že je dostatočne asertívny, keď je človekom činu, keď je nebojácny tak žlč tečie dobre, žlčník sa dobre stiahne, hormón cholecystokinin nachádza svoje miesta účinku zvané receptory v svalovine steny žlčníka voľné a žlčník sa vyprázdňuje. Takýto človek sa správa cholericky – žlčovito, aj sa zvykne povedať, že je to žlčovitý človek. Ľudia v jeho okolí mávajú z neho i strach, alebo hoci rešpekt. Neradno sa s ním púšťať do sporu. Zlosť je u neho vždy v pohotovosti a vie v nej dosiahnuť u iných to, čo dosiahnuť chce. Nehodnotíme tu samozrejme, či má pravdu, či nie. Proste okolie mu radšej ustúpi, aby malo s nim pokoj. Takémuto človeku žlč tečie dobre, nezahusťuje sa a kamene sa netvoria. Ak sa ale často zlostí neobíde ho zvýšenie krvného tlaku.

Je tu ale aj iný typ ľudí, ktorí sa síce zlostia, ale pretože majú oproti sebe niekoho, koho sa boja, sú ticho, ustupujú, alebo si netrúfnu prejaviť sa nútiacim tlakom svojej vôle, no vo vnútri sa zlostia, v duši dusia zlosť a tu nastáva situácia, kedy tok žlče sa spomalí a oni si „udusia“ v žlčníku kamene. U nich akoby sa energia, nachystaná vo vnútri, v okamihoch potláčanej zlosti využila na výstavbu kameňov, cez zablokovanie svalového vývodu žlčových ciest jeho kŕčom a odsávaním vody zo žlče uskladnenej v žlčníku.

Ľudí, ktorí takto žijú a zlostia sa vo svojom vnútri je veľmi veľa. Navonok sa pritom tvária, že sa nič nedeje, sú ticho, lebo si myslia, že aj tak by nič nedosiahli a ak by sa prejavili, bol by bolo u nich doma, či na pracovisku ešte horšie. Vieme si vôbec predstaviť, koľko žien u nás skoro denne prežíva ťažkosti doma v rodine, ak povedzme manžel prichádza domov pod vplyvom alkoholu a ak by sa ozvali bolo by zle nedobre. Koľko potláčanej zlosti sa za takých okolností vyprodukuje. Koľko medziľudských konfliktov je na pracoviskách medzi nadriadenými a podriadenými, ale i medzi funkciou rovnocennými  pracovníkmi. Skúsme sa nad tým zamyslieť a budeme bližšie k vyriešeniu problému, prečo sú žlčníkové kamene tak často sa vyskytujúcim ochorením. Možno sa to bude zdať niekomu veľmi zjednodušené, ale pravidlá prírody nikdy nebývajú komplikované.

Žlčníkové kamene nám oznamujú, že robíme dve chyby. Prvá chyba je, že ich nositeľ sa v sebe zlostí, hoci len v mysli, teda podľa vysvetlenia v prechádzajúcej kapitole, predsa obmedzuje slobodu vôle toho kto pred ním stojí. Zároveň a to je druhá chyba, nosí v sebe strach a nie je schopný prísne vysloviť svoj postoj k situácii. Psychológovia by takúto situáciu hodnotili ako stav frustrácie – neschopnosti dosiahnuť svoj cieľ. Skúsme začať hľadať po novom súvislosti medzi mnou bytosťou duchovno-duševnou a mojim telom ako mojim nástrojom.


So súhlasom autora prevzaté z knihy MUDr. Ivana Rusnáka: Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života.

Stránky autora: akvamarin.peruno.sk