10 04 01 Boží súd

Verzia pre tlač

Súd nad Ephezom   

Herbert Vollmann

 

Ephezus, je nad tebou súd. Tiež pre teba nastala teraz hodina spravodlivosti. Prišla vo chvíli, kedy v ostatných svetových dieloch už utíchla veľká búrka očisty a nová jar sa prebudila týmto svetovým oblastiam.

Ephezus, čo sa s tebou stalo? Kedysi si rozkvital v panenskej kráse a rástol chvejúcim, zvučiacim tkaním bytostných k vzácnemu stavebnému kameňu neskoršieho stvorenia. Vtedy si ešte nebol zaťažený. Prúdy čistého svetla mohli bez prekážky tebou prenikať a prinášať ti svätú silu od Toho, ktorý ťa stvoril. Udržovali ťa sviežim, aby si nikdy nebol unavený v krúživom pohybe, ktorý si podľa Božskej Vôle započal.

Ephezus! Po tisícročia si prechádzal svojou žiariacou slnečnou dráhou a plne rozkvital v láskavých, starostlivých rukách bytostných, až do tej chvíle, keď prišla tvoja spúšť.

S trblietavým kmitaním kanuli z neba dolu do šíreho vesmíru iskierky ducha, iskriace sa skláňali dolu do hmotnosti, ktorá ich túžobne vsala do seba ako vzácnu posilu. Tieto iskierky ducha mali byť ako nový prúd života, ktorý mal svetovú časť Ephezus ešte užšie spojiť so Svetlom. Prúd života mu mal prinášať nové povzbudenie, aby v kvete svojho bytia neuvädol, ale s pomocou duchovných iskier sa vyvinul k zrelému ovociu, v splnení božského chcenia, k radosti a cti Stvoriteľa.

Ephezus, kedysi plný sily, preniknutý mocnou energiou života, pretekajúci radosťou svojich bytostných obyvateľov, sledujúci správnu cestu, svoj cieľ vo svetlých sférach, obšťastnený žiariacimi prúdmi duchovných zárodkov - dnes úbohý znavený pútnik, ktorý sa vesmírom vlečie s posledným vypätím síl. Smer tvojej dráhy života ukazuje dolu a dávno sa už radostné tvorenie bytostných zmenilo vo veľkú námahu a utrpenie. Temným sa stal prúd duchovných iskier, šíriaci okolo seba otravu, namiesto aby ochraňoval všetko živúce, netečne a bez obrany necháva slabé strhnúť do priepasti pekla.

Ephezus, kde zostal lesk miliónov tvojich sĺnk, kde žiariaca sila farieb tvojich kvetín, kde chuť k životu tvojich zvierat? Prečo tak nepokojne mihotajú sa tvoje hviezdy, prečo tak často prechádza úzkosť tvojim mocným svetovým telesom? Prečo sa potácaš, kolíšeš a brániš, akoby si ťažobu ťa tlačiacu zo seba chcel strhnúť? Tvoja horúčkovitá činnosť privádza celý kozmos v nepokoj a napätie.

Ephezus, je to Boží súd, posledný súd! Je to meč Božieho hnevu, ktorý v tebe prehrabáva, vytrháva, odrezáva a ničí háveď Luciferovu, ktorý s pekelnou chuťou by ťa rád strhol a uvrhol do príšernej biedy smrti tvojho sebavedomého bytia. Ľudstvo, ty si bolo neblahým dopustením, ty si prinieslo hrôzu a zármutok, ty si zavinilo des Ephezu. Ty, ktorému tento diel sveta bol poskytnutý k pokojnému zápoleniu, ktorý ti bol darovaný milosťou, aby sa dostalo splnenie tvojej trvalej túžby po sebauvedomení putovaním po pôde hmotnosti. Ty si to, ľudstvo, ktoré tento diel sveta stiahlo do hlbiny preč od Bohom chcenej cesty.

Strašnú obžalobu v trpkom a spravodlivom hneve vznášajú proti tebe všetci vo Svetle sa zachvievajúci bytostní tvorovia, ktorým tvojim bezbožným konaním bolo konané jedno príkorie za druhým. Toto sa teraz trpko, veľmi trpko musí vymstiť v pôsobení nezmeniteľných zákonov Stvoriteľa.

Tvoje malé, nečisté myslenie a cítenie, tvoja pyšná povýšenosť, tvoja úbohá domýšľavosť, tie zavinili, že celý jeden diel sveta vypudili z jeho dráhy. Tento, nakoľko na svojej ceste stvorením stojí v priamej línii k raju, mohol sa teraz svietiť v nádhernej kráse, podobný vernému obrazu nebeskej nádhery.

Teraz je však zahalený v noc a temno, pošpinený špatnými ľudskými tvormi a vytrhnutý zo žiarivého venca Kríža stvorenia.

Akým si sa mohol stať, ľudský duchu, keby si tú istú silu, ktorú si použil k svojmu prekliatiu, bol spracoval čistým jasným myslením. Ba i jediný zlomok tejto ku zlu upotrebenej sily mohol ti pri dobrom chcení priniesť netušený vzostup do blažených výšin.

Takto sa však utvára táto mylne riadená, ničomne zneužitá sila Svetla k jedinému kmitu blesku! Ten sa vo svojom spätnom pôsobení strašlivo znesie dolu na ľudstvo, bude burcovať a čistiť a z väčšieho dielu rozbije a roztriešti prázdne ľudské pokolenie.

Ľudstvo, súd je nad tebou! Súd!

Jest to ťažké slovo plné úzkosti, až sa dych náhle zastaví a na ducha a dušu sa pokladá skľučujúca tieseň.

Čo všetko sa v tom prejavuje, to bude teraz v skutočnosti človek prežívať. Z tisícročí vyvstanú živé jeho skutky k mocnému vyúčtovaniu v žiari súdiaceho meča.

Každého jednotlivo uchopia železné nezmieriteľné závory zákonov stvorenia, zatrasú a vyburcujú ho k bdelosti alebo ho rozdrvia.

Väčšina ľudí môže dnes v pohodlí čítať v novinách o vojne a hlade, o nemoci a more, o nepohode a požiaroch, o zemetraseniach a sopečných výbuchoch. Prechádza tieto správy s výrazom ľahkého poľutovania alebo dokonca sa utápa v pocite blaženosti, že sám bol uchránený toho strašného nešťastia. Čoskoro sa ukáže, ako málo boli tieto pocity a myšlienky schopné pravého povznesenia ducha.

Plní hrôzy budú náhle prebudení títo leniví duchovia zo svojho ukľudňovania a sebaklamu. Oni nechceli poznať poslov, ktorí predchádzali konečným pozemským účinkom gigantického súdu sveta, oni kŕčovito zatvárali oči i uši, stavali vždy vedľa i sebanápadnejšie dianie, miesto aby sa tým nechali vyburcovať a premýšľali o prírodných a hospodárskych katastrofách, ktoré sa kopia s tak príšernou rýchlosťou, prinášajúc so sebou takú žeň, ktorá sa v takej miere vo stvorení dosiaľ nikdy nevyskytla. Sú to len neblahé následky sejby, rozosievané po tisícročia.

Horlivo si pracoval, človeče na týchto vláknach skazy. Neúnavne a tvrdošijne, spočiatku v plnom vedomí - predvídajúc pôsobenie, potom slepo - v divokej horlivosti sa rútiac do skazy. Teraz je hotová sieť, do ktorej si sa sám zaplietol. Vrhá sa na teba svorka vydávajúca poslednú kropaj života z tvojho vnútra, poslednú kropaj životnej miazgy a vytlačujú z tvojho srdca posledné uvedomenie. Len málo ľudí má ešte silu k túžbe po oslobodení sa z tejto strašnej siete smrti.

Ľudský duchu, počuješ ako to vo vzduchu znie? Najprv stenanie, potom vzdúvanie ohromného hlasu hromu!

„Tvoja je vina, tvoja je žatva hrôzy večnej smrti, tvoje chcenie privolalo súd nad Ephezom!“

Otvorte teraz oči a pozrite sa na strašný pekelný močiar, na hriešny Babylon, ktorý uprostred najčistejšej krásy jedného dielu sveta povstal temným ľudským pôsobením.

Len sa započúvajte do vesmíru, počujte treskúce pozauny súdu, bojovné volanie svetlých Božích jazdcov, volanie o pomoc všetkých bytostných tvorov.

Počujte a viďte! S príšerným temným hukotom sa blíži búrka, čiernošedé ohromné mračná sa sťahujú a ostré blesky hnevu zvestujú nešťastie a zničenie. Zem sa trasie, hory chrlia oheň a ničiace, hučiace povodne sa valia cez husto obývanú zem.

Je to vzbúrenie sa všetkých živlov proti bytosti, ktorá sa stala krivoprísažníkom proti zákonom svojho Tvorcu. Je to spravodlivá pomsta prírody pútanej a po tisícročia utlačovanej ľudskými duchmi. A nad všetkým sa vznáša plamenný sršiaci meč, ktorý s požiadavkou a obvinením ukazuje nahor na vznášajúcu misku váh. Miska je prázdna, tak ako ľudia sami.

Zo všetkých tisícročí ich súcnosti v neskoršom stvorení môžu na ne vložiť len málo dobrých skutkov, takže miska nemôže ani dosť málo klesnúť.

Tu stlačí meč prázdnu misku dolu tak, aby bola v rovnakej výške s druhou miskou, do ktorej vložil Stvoriteľ všetku výzbroj, ktorú milostivo daroval ľudskému duchu pre jeho putovanie stvorením. Po dlhú, pre zúfajúce ľudstvo nekonečne dlhú dobu bude musieť meč misku zdržovať, než sa naplní pravým ľudským poznaním Boha a pokorou plnou vďaky. Avšak ani vtedy, ba vôbec nikdy nebolo by možné dosiahnuť rovnováhy, keby milosrdná láska Božia nebola vytvorila dielo spásy.

Prinesie vyslobodenie teraz tiež svetovej časti Ephezu! Na jednom mieste je už hustý obal pretrhnutý. Ostrý lúč Svetla ho víťazne pretrhol. Len jediný rez súdiaceho meča plného sily a budú odstránené i posledné zdrapy odporného temna.

Potom budeš voľný, Ephezus! Voľný ako vták, ktorý sa s jasotom blažene vznáša do výšky! Voľný pôjdeš opäť svojou starou svetlou dráhou. Očistený a prežhavený novými prúdmi ohňa, ktoré ťa udržujú a vyživujú, ktorí ti opäť dajú vykvitnúť v plnej kráse ako čistú kvetinu veselých farieb, žiarivo kvitnúcu vo večnom venci svetov.

Avšak ty ľudstvo, ktoré potom ešte ako hosť budeš sa smieť zdržovať v tomto divuplnom stvorení, nenechaj sa už nikdy strhnúť k tomu, aby si spôsobilo také spustošenie a zmätok v tom dieli sveta, ktorý ti bol darovaný k rastúcemu sebauvedomovaniu, k radostnému pôsobeniu vo stvorení. Po veľkej očiste by nemohol ešte raz prežiť opakujúcu svojvoľnú skazu. Diel sveta, rútiaci sa s tebou, by ťa navždy pochoval.

Keby snáď v tebe vyvstal opäť čo i len tieň špatného chcenia, nutkajúceho ťa zneužiť svojvoľne tvorčiu silu, potom i v tebe vyvstalo opäť prežívanie terajšieho súdu, varujúc a hroziac ti.

Pre všetky časy bude teraz vo všetkých dieloch stvorenia vládnuť znova Boží mier... Rýchla smrť duchovná i pozemská zasiahne tvorov, ktorí sa v budúcnosti odvážia dotknúť sa falošnými skutkami a myšlienkami svätého poriadku stvorenia.

Dosiaľ však stojíte uprostred žiarenia súdu!

Je vám vzatá každá možnosť, aby ste dianie súdu mohli nechať ľahostajne míňať okolo seba. Musíte v ňom okúsiť dokonca všetky strasti utrpenia, všetok najhlbší zármutok. Iba prežitie, ku ktorému ste teraz nútení, prinesie vám záchranu a pravú pomoc zo Svetla.

Súdom bude vám opäť otvorená cesta k nebeskej ríši. Nech je vám to, vám, ktorí ste iskru pravej túžby v sebe ešte udržali, útechou a posilou v poslednom veľkom vrúcnom zápolení o bytie alebo nebytie, o život alebo smrť!

Vidíte na oblohe žiarivo červeno plamenný nápis, obklopený hukotom búrky a bleskov? Nápis:


S Ú D   N A D   E P H E Z O M !

Umierajúce ľudstvo. Vydaj sa na poslednú najťažšiu cestu pred súdnu stolicu svojho Boha! V niekoľko málo rokoch bude na tebe splnené, budeš už poznať súdny výrok, ktorý pre každého ľudského ducha bol ústami Najvyššieho sudcu už zvestovaný.

 

Ukážka zo spisov Herberta Vollmanna