09 02 01 Otčenáš

Verzia pre tlač

Jezis

28. Otčenáš

 

Je len málo ľudí, ktorí sa snažia uvedomiť si, čo vlastne chcú, keď vyslovujú modlitbu „Otče — náš“. Ešte menej je tých, ktorí skutočne vedia, čo je zmyslom viet, ktoré pritom odriekavajú. Odriekavanie je vari to jediné správne označenie úkonu, ktorý človek v tomto prípade nazýva modlením.

Kto sa v tomto ohľade bezohľadne skúma, ten to musí priznať, inak by vydal svedectvo o tom, že celý svoj život trávi rovnakým spôsobom... povrchne a že hlbokej myšlienky nie je schopný a nikdy nebol schopný. Je dosť takých na tejto zemi, ktorí sami seba síce berú vážne, ale iní ich ani pri najlepšej vôli vážne brať nemôžu.

Práve začiatok tejto modlitby sa už odjakživa cítil nesprávne, aj keď rozličnými spôsobmi. Ľudia, ktorí sa snažia brať túto modlitbu vážne, teda pristupovať k nej s istým dobrým chcením, pociťujú po prvých slovách alebo pri nich narastať v sebe akýsi pocit bezpečia, duševného upokojenia! A tento pocit u nich prevláda ešte niekoľko sekúnd po modlení.

To vysvetľuje dvoje: Po prvé, že modliaci sa si dokáže zachovať vážnosť iba počas prvých slov, ktoré v ňom vyvolajú tento pocit, a po druhé, že práve vyvolanie tohto pocitu dokazuje, ako veľmi ďaleko je od pochopenia toho, čo tým hovorí!

Zreteľne ukazuje svoju neschopnosť zotrvať v hlbšom myslení, alebo aj svoju povrchnosť; lebo inak by pri ďalších slovách musel ihneď vzniknúť zase iný pocit, ktorý zodpovedá zmenenému obsahu slov, len čo v ňom skutočne ožijú.

Teda zostáva v ňom pri tom len to, čo vzbudili prvé slová. Ak by však pochopil správny zmysel a pravý význam slov, tak by v ňom museli vyvolať celkom iné cítenie než príjemné bezpečie.

Namyslenejší ľudia vidia zase v slove „Otec“ potvrdenie toho, že pochádzajú priamo z Boha, a preto sa pri správnom vývoji nakoniec sami stanú božskými, no už teraz v sebe bezpodmienečne nosia božské. A tak medzi ľuďmi jestvuje ešte veľa omylov, týkajúcich sa tejto vety. Väčšina ju však v modlitbe považuje jednoducho za oslovenie, zvolanie! Pritom im treba myslieť najmenej. A podľa toho sa aj bezmyšlienkovito odriekava, hoci práve aj vo zvolaní Boha by mala spočívať celá vrúcnosť, akej ľudská duša vôbec môže byť schopná.

Ale to všetko nemá táto prvá veta vyjadrovať ani tým byť, lež Syn Boží vložil do výberu slov súčasne vysvetlenie alebo poukázanie, akým spôsobom ľudská duša prikročiť k modlitbe, ako smie a musí predstúpiť pred svojho Boha, ak jej modlitba má byť vypočutá. Presne hovorí, v akom rozpoložení sa musí v tom okamihu nachádzať, v akom stave má byť jej čistý cit, ak chce svoje prosby položiť na stupne Božieho trónu.

Tak sa celá modlitba delí na tri časti. Prvá časť je úplným sebaodovzdaním, zverením sa duše svojmu Bohu. Rozprestrie sa, obrazne povedané, roztvorená pred ním a skôr než príde s prosbou, vydá svedectvo o svojej vlastnej čistej schopnosti vôle. Syn Boží tým chce objasniť, aké cítenie jedine smie tvoriť základ na priblíženie sa k Bohu! Znie to preto ako veľký posvätný sľub, ak na začiatku stoja slová: „Otče náš, ktorý si na nebesiach!“ Uvážte, že modlitba nie je to isté, čo prosba! Ináč by predsa nejestvovala ďakovná modlitba, ktorá neobsahuje nijakú prosbu. Modliť sa neznamená prosiť. Už v tomto ohľade sa „Otčenáš“ dosiaľ posudzoval stále nesprávne pre neblahý zvyk človeka nepredstupovať pred Boha nikdy, ak od neho súčasne niečo neočakáva, alebo dokonca nevyžaduje; lebo v očakávaní je predsa požiadavka. A človek pritom skutočne vždy niečo očakáva, to nemôže poprieť! Aj keď je to, stručne povedané, len hmlistý pocit, že raz dostane miesto v nebi. Jasavú vďaku z radostného užívania poskytnutého mu vedomého bytia za spolupôsobenia vo veľkom stvorení pre blaho svojho okolia, ako to Boh chce alebo právom očakáva, človek nepozná! Ani len netuší, že práve to a iba to v sebe skrýva jeho skutočné vlastné blaho a jeho pokrok, jeho vzostup.

Na takom bohumilom základe však popravde stojí modlitba „Otčenáš“! Ináč by ju Syn Boží, ktorý chcel len blaho ľudí, spočívajúce jedine v správnom dbaní na Božiu vôľu a v jej plnení, vôbec nemohol dať!

Modlitba, ktorú dal, teda vonkoncom nie je modlitbou prosebnou, ale je to veľký, všetko zahŕňajúci slávnostný sľub človeka, ktorý sa v ňom kladie svojmu Bohu k nohám! Ježiš ju dal svojim učeníkom, ktorí boli vtedy odhodlaní žiť v čistom velebení Boha, slúžiť Bohu vo stvorení svojím životom a týmto slúžením ctiť jeho svätú vôľu!

Človek by mal dobre a dôkladne uvážiť, či sa smie odvážiť túto modlitbu vôbec používať a vyslovovať, mal by sa vážne skúmať, či sa azda pri jej používaní nepokúša svojho Boha oklamať!

Úvodné vety dosť zreteľne napomínajú, že každý jeden sa má skúmať, či aj skutočne je taký, ako v nej hovorí! Či sa tým bez falše odváži predstúpiť pred Boží trón!

Ak však v sebe prežijete prvé tri vety modlitby, tak vás povedú pred stupne Božieho trónu. Sú cestou k nemu, ak v duši dôjde k ich prežitiu! Nijaká iná cesta tam nevedie. Táto však určite! No ak tieto vety neprežijete, nemôže tam dôjsť ani jedna z vašich prosieb.

Má to byť oddané, a predsa radostné zvolanie, keď sa odvážite povedať: „Otče náš, ktorý si na nebesiach!“

V tomto zvolaní spočíva vaše úprimné uistenie: „Dávam Ti, ó, Bože, nad sebou všetky otcovské práva, ktorým sa chcem detsky pokorne podrobiť! Tým uznávam aj Tvoju všemúdrosť, Bože, vo všetkom, čo prináša Tvoje určenie, a prosím, zaobchádzaj so mnou tak, ako má otec zaobchádzať so svojimi deťmi! Tu som, Pane, aby som Ťa počúval a bol Ti detsky poslušný!“

Druhá veta: „Posväť sa meno Tvoje!“ Toto je uistenie vzývajúcej duše, aké vážne je pre ňu všetko, čo sa odvažuje Bohu povedať. Že pri každom slove a pri každej myšlienke je plná citu a že povrchnosťou nezneužíva Božie meno! Keďže Božie meno je jej na to príliš sväté! Rozmyslite si, vy, ktorí sa modlíte, čo tým sľubujete! Ak chcete byť voči sebe celkom úprimní, musíte priznať, že vy, ľudia, ste doteraz práve tým klamali Bohu do tváre; lebo ste pri modlitbe nikdy neboli takí vážni, ako to Syn Boží s takým predpokladom vložil do týchto slov ako podmienku!

Tretia veta: „Príď kráľovstvo Tvoje!“ opäť nie je prosbou, ale iba ďalším sľubom! Je prejavom odhodlania, že prostredníctvom ľudskej duše to má byť na zemi tak, ako je to v Božom kráľovstve! Preto tie slová: „Príď kráľovstvo Tvoje!“ To znamená: my ľudia to chceme tu na zemi priviesť tiež tak ďaleko, že sa Tvoje dokonalé kráľovstvo bude môcť rozprestierať až sem! Máme pripraviť pôdu, aby všetko žilo len v Tvojej Svätej vôli, teda aby dokonale plnilo Tvoje zákony stvorenia, v dôsledku čoho to bude také, aké je to v Tvojom kráľovstve, v duchovnej ríši, kde sa zdržiavajú zrelí a od všetkej viny a ťarchy oslobodení duchovia, ktorí žijú len pre službu Božej vôli, pretože iba pri jej bezpodmienečnom plnení, vďaka dokonalosti, ktorá v nej spočíva, vzniká dobro. Je to teda ubezpečenie, že chceme byť takí, aby sa aj zem stala prostredníctvom ľudskej duše kráľovstvom plnenia Božej vôle!

Toto ubezpečenie sa nasledujúcou vetou ešte zosilňuje: „Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi!“ To nie je len vyznanie ochoty celkom sa vpraviť do božskej vôle, ale je v tom obsiahnutý aj prísľub dbať na túto vôľu a so všetkou horlivosťou sa usilovať o spoznanie tejto vôle. Toto úsilie musí totiž vpraveniu sa do tejto vôle predchádzať; lebo kým ju človek naozaj nepozná, nedokáže sa svojím cítením, myslením, rečou a konaním podľa nej ani riadiť! Aká nesmierna, trestuhodná ľahkomyseľnosť je to od každého človeka, keď svojmu Bohu stále znovu dáva takéto prísľuby, zatiaľ čo v skutočnosti sa vôbec nestará o to, ako sa prejavuje táto Božia vôľa, ktorá je vo stvorení pevne zakotvená. Veď človek klame každým slovom modlitby, keď sa ju odvažuje vyslovovať! Stojí tak pred Bohom ako pokrytec a klamár! Kopí na staré viny stále nové a cíti sa napokon ešte poľutovaniahodným, keď sa na onom svete musí pod týmto bremenom jemnohmotne zrútiť. Aby správne spoznal Božiu vôľu, na to dostal už trikrát príležitosť! Prvýkrát prostredníctvom Mojžiša, ktorý bol na to inšpirovaný. Druhýkrát prostredníctvom samého Božieho Syna Ježiša, ktorý dokonca v sebe niesol Pravdu, a teraz tretí, a tým poslednýkrát v Posolstve Grálu, ktoré je opäť čerpané priamo z Pravdy. —

Až keď tieto vety duša skutočne splnila ako podmienku, potom môže hovoriť ďalej: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes!“ To znamená toľko ako: „Keď som splnil, čo som prisľúbil, tak nech na mojom pozemskom pôsobení spočinie Tvoje požehnanie, aby mi pri obstarávaní mojich hrubohmotných potrieb zostal vždy čas môcť žiť podľa Tvojej vôle!“

„A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom!“ V tom spočíva vedomosť o nepodplatiteľnom, spravodlivom zvratnom pôsobení duchovných zákonov, ktoré odzrkadľujú Božiu vôľu. Súčasne aj prejav uistenia o plnej dôvere v ne; lebo prosba o odpustenie, teda vykúpenie z viny, je podmienečne postavená na predchádzajúcom, ľudskou dušou splnenom vlastnom odpustení všetkého bezprávia, ktoré na nej blížni spáchali. Kto je však toho schopný, kto svojim blížnym už všetko odpustil, ten sa tiež vo svojom vnútri tak polepšil, že sám úmyselne nikdy nebude páchať bezprávie! Tým sa však aj pred Bohom zbavil všetkej viny, pretože tam sa za bezprávie pokladá iba všetko to, čo sa konalo so zlým úmyslom. Iba tým sa to stáva bezprávím. V tom spočíva veľký rozdiel v porovnaní so všetkými toho času platnými ľudskými zákonmi a pozemskými názormi.

Tým je teda aj v tejto vete základom opäť prísľub každej po Svetle túžiacej duše svojmu Bohu, prejav jej ozajstného chcenia, pričom dúfa, že na jeho splnenie dostane v modlitbe pomocou zahĺbenia a uvedomenia si svojich pohnútok silu, ktorú pri správnom postoji podľa zákona zvratného pôsobenia aj dostane.

 „A neuveď nás do pokušenia!“ Je to nesprávna predstava, ak chce človek z týchto slov vyčítať, že by ho Boh pokúšal. Boh nikoho nepokúša! V tomto prípade ide len o chybné podanie, ktoré nevhodným spôsobom zvolilo toto slovo pokušenie. Vo svojom správnom význame sa zaraďuje do pojmov ako pomýlenie, poblúdenie, teda nesprávne napredovanie, nesprávne hľadanie na ceste, vedúcej k Svetlu. To znamená toľko ako: „Nedovoľ nám pustiť sa nesprávnou cestou, nesprávne hľadať, nedovoľ nám strácať čas! Premárniť ho, mrhať ním! Ale zabráň nám v tom, ak to bude potrebné, i násilím, aj keď nás taká nevyhnutnosť musí zasiahnuť ako utrpenie a bolesť!“ Tento zmysel musí človek vyrozumieť už aj z nasledujúcej, a to aj podľa doslovného znenia priamo nadväzujúcej časti vety: „Ale zbav nás zlého!“ To „ale“ dosť zreteľne poukazuje na spolupatričnosť. Zmysel je totožný s: „Daj nám spoznať zlo za každú cenu, aj za cenu utrpenia. Urob nás toho schopnými prostredníctvom Svojho zvratného pôsobenia pri každej chybe.“ V poznaní spočíva aj spasenie pre tých, ktorí majú dobrú vôľu!

Tým sa končí druhá časť, rozhovor s Bohom. Tretia časť tvorí záver: „Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc, i sláva naveky! Amen!“ 

Je to ako jasavé vyznanie pociťovania bezpečia vo všemocnosti Boha pri splnení všetkého toho, čo mu duša v modlitbe kladie k nohám ako sľub. —

Táto modlitba, ktorú dal Syn Boží, má teda dve časti. Úvodné približovanie sa a rozhovor. Nakoniec Luther pripojil jasavé vyznanie poznania o pomoci na všetko to, čo rozhovor obsahuje, o získaní sily na splnenie toho, čo duša svojmu Bohu sľúbila. A splnenie potom musí dušu vyniesť do Božieho kráľovstva, do krajiny večnej radosti a Svetla! Tým sa Otčenáš stáva, ak sa skutočne prežije, oporou a pútnickou palicou pre vzostup do duchovnej ríše!

Človek nesmie zabúdať, že v modlitbe má vlastne získať len silu, aby mohol sám uskutočniť to, o čo prosí! Tak sa má modliť! A to je aj obsahom modlitby, ktorú dal Syn Boží učeníkom!


Prednáška je z diela Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.