08 02 02 Koledov Dar Slovenom

Verzia pre tlač

koledov dar slovenom

Ôsma prednáška „Človek vo Stvorení“ a číslo osem.

 

Osmička je v Zákone čísiel Duch.

ôsma päťročnica nášho života ukazuje naplno, či sme sa na Zemi vedome duchovne vyvíjali, alebo či sme tento vývoj neuskutočňovali, či dokonca vedome pracovali proti nemu. V prípade nášho vedomého vývoja môžeme sprostredkovávať hodnoty Ducha k povzneseniu Zeme a ukončovať tak svoj duchovný vývoj tu v hmotnostiach. V prípade, že sme sa o tento vývoj nezaujímali, potlačovali ho a žili pod vládou rozumu len pre žiadosti tela, hodnoty ducha vystúpiť nemôžu, nakoľko duch je zaťažený temnom. Jeho nadobudnutá záťaž mu určuje cestu nadol.

V ľudovej múdrosti sa hovorí: „Má, čo si len duch živo zažiada v ňom!“ a „Aký pomáhaj Pán Boh, taký Pán Boh daj!“

ôsme Blahoslavenstvo Pána Ježiša: „Blahoslavení čistého srdca; pretože oni Boha vidieť budú.“ Keď človek vyčistil a rozvinul všetko z predchádzajúcich Blahoslavenstiev, môže sa v plnosti uplatňovať jeho duch a prináša ľudstvu duchovné hodnoty zušľachťujúc čokoľvek na Zemi k najväčšej kráse. Dokončuje tým svoj vývoj tu na Zemi, prežívajúc spojenie so svojím duchovným pôvodom. Jeho duch žije a až teraz v plnosti môže poznávať Všemohúceho v Jeho Dielach. Získava Živú Vieru – Presvedčenie o pôsobení Všemohúceho. V Zákonoch čísiel prišiel k deviatke, ktorá je Vierou. Život takéhoto človeka sa stáva skutočnou Bohoslužbou.

ôsma prednáška Pána Imanuela Človek vo Stvorení hneď v úvode popisuje stav, ako mohol a mal ísť vývoj ľudstva k plnému pôsobeniu Ducha na Zemi:

„Človek v skutočnosti nemá žiť podľa doterajších pojmov a názorov, ale má sa stať viac človekom citu. Tým by vytvoril nutné spojivo k ďalšiemu vývoju celého Stvorenia.

Pretože človek spojuje v sebe jemnohmotné onoho sveta a hrubohmotné tohto sveta, je mu možné oboje prezrieť a oboje súčasne prežiť. K tomu má ešte k dispozícii nástroj, ktorý ho stavia na vrchol všetkého hrubohmotného stvorenia: Rozum. S týmto nástrojom má možnosť kormidlovať, teda viesť.

Rozum ako najvyššie pozemské má byť v pozemskom živote kormidlom, kým hybnou silou je cítenie, ktoré má pôvod vo svete duchovnom. Poľom rozumu je teda telo, poľom cítenia však je duch.

Rozum je pútaný k priestoru a času ako všetko pozemské a je preto len produktom mozgu, ktorý náleží k hrubohmotnému telu. Rozum nebude sa nikdy môcť prejaviť bez priestoru a času napriek tomu, že je o sebe jemnohmotnejší než telo. Predsa však je ešte príliš hutný a ťažký, aby sa povzniesol nad priestor a čas. Je preto úplne viazaný na zem.

Avšak cit (nie pocit) je bez času a priestoru a prichádza teda z duchovna.

Takto vyzbrojený mohol sa človek tesne spojiť s najjemnejším, ba mať styk s čisto duchovným a pri tom predsa žiť a pôsobiť uprostred všetkého hrubohmotného pozemského. Len človek je takto vypravený.

Jedine človek mohol a mal vytvoriť zdravé, svieže spojenie ako jediný most medzi jemnohmotnými a svetlými výšinami a medzi hrubohmotne pozemským! Jedine skrze neho, v spôsobe len jemu vlastnom, mohol prúdiť z prameňa Svetla čistý život dole do najhlbšej hrubohmotnosti a odtiaľ opäť nahor v najnádhernejšom harmonickom vzájomnom pôsobení! Človek stojí ako spojka medzi oboma svetmi tak, že tieto dva svety sú ním prikované v svet jeden.

On však nesplnil túto úlohu. Odlúčil oba tieto svety, miesto aby ich udržal pevne spojené. A to bol teda jeho pád do hriechu!

Človek bol svojou práve vysvetlenou zvláštnosťou a svojráznosťou ustanovený skutočne za istý druh pána nad svetom hrubohmotným, pretože hrubohmotný svet je odvislým od jeho prostredníctva. Odvislosť tohto hrubohmotného sveta ide tak ďaleko, že tento svet bol nútený svojím spôsobom s človekom spolutrpieť, alebo bol ním povznášaný podľa toho, ako prúdy zo zdroja Svetla a Života mohli čisto pretekať ľudstvom alebo nie.

Ale človek podviazal tok tohto striedavého prúdu, ktorý je nutný pre jemnohmotný i hrubohmotný svet. Tak ako dobrý obeh krvi udržuje telo svieže a zdravé, tak je tomu so striedavým prúdením vo Stvorení. Podviazanie musí privodiť zmätok a onemocnenie, ktoré sa konečne vybije v katastrofách.

Toto zlé zlyhanie človeka mohlo nastať preto, že používal rozum, ktorý pochádza len z hrubohmotného, nielen ako nástroj, ale úplne sa mu podrobil a ustanovil ho vládcom nad všetkým. Tým učinil sa otrokom svojho nástroja a stal sa len človekom rozumovým, ktorý sa s hrdosťou nazýva materialistom!

Podriadiac sa celkom rozumu, prikoval sa človek sám ku všetkému hrubohmotnému. Ako nemôže rozum pochopiť nič čo je nad priestor a čas, tak to prirodzene nedokáže ani ten, kto sa mu plne podrobil. Obzor takého človeka, teda jeho chápavosť, sa zúžil s obmedzenou schopnosťou rozumu.

Tým uvoľnilo sa spojenie s jemnohmotným a vztýčil sa múr, ktorý sa stával stále nepreniknuteľnejší. Pretože prameň života, Prasvetlo, Boh, je vysoko povznesený nad priestor a čas a prevyšuje ďaleko všetko jemnohmotné, musel samozrejme v dôsledku viazanosti rozumu byť s ním prerušený každý styk. Z toho dôvodu nie je materialistovi ani možné, aby poznal Boha.“

Je nevyhnutné, aby sa podstatne viac ľudí na planéte Zem skutočne snažilo o duchovný vývoj. Každý to robí výlučne pre seba, otvára si touto snahou cestu nahor do Kráľovstva Nebeského. Nezáujmom o duchovný vývoj však smeruje k pripútaniu sa k hmotnosti a nutnosti v budúcnosti spoluprežiť s ňou peklo rozkladu.

Krásne zasľúbenie poznávania Všemohúceho v Jeho Dielach je určené výhradne človeku, ktorý vo svojom živote premenil osem stupňov Zákona čísiel v čin. Týchto osem stupňov je popísaných v ôsmych Blahoslavenstvách Pána Ježiša ako Nový Zákon daný ľudstvu a v prvých ôsmych prednáškach pôvodného Nového Posolstva Grálu Pána Imanuela v knihe Vo Svetle Pravdy.

Zákony Všemohúceho sa nikdy nedajú obísť. Jedine ich premenením v čin prichádza človek k najhlbšiemu prežívaniu. Osmička je v Zákone čísiel Duch. Duchovná úroveň je pôvodom ľudského ducha, vyššie už ísť nemôže. Dosiahol svoj Duchovný druh. Avšak prísť až sem znamená získať Korunu Života večného a nekonečne môcť spolupôsobiť na ďalšom vývoji Stvorenia.


Úryvky sú z kníh Život Ježíšův na Zemi a Vo Svetle Pravdy.

Prednáška je z knihy Koledov Dar Slovenom od Pribinu Chariotova.