08 01 01 Vo Svetle Pravdy

Verzia pre tlač

vo svetle pravdy

8. Človek vo Stvorení

Abdruschin

 

Človek v skutočnosti nemá žiť podľa doterajších pojmov a názorov, ale má sa stať viac človekom citu. Tým by vytvoril nutné spojivo k ďalšiemu vývoju celého stvorenia.

Pretože človek spojuje v sebe jemnohmotné onoho sveta a hrubohmotné tohto sveta, je mu možné oboje prezrieť a oboje súčasne prežiť. K tomu má ešte k dispozícii nástroj, ktorý ho stavia na vrchol všetkého hrubohmotného stvorenia: Rozum. S týmto nástrojom má možnosť kormidlovať, teda viesť.

Rozum ako najvyššie pozemské má byť v pozemskom živote kormidlom, kým hybnou silou je cítenie, ktoré má pôvod vo svete duchovnom. Poľom rozumu je teda telo, poľom cítenia však je duch.

Rozum je pútaný k priestoru a času ako všetko pozemské a je preto len produktom mozgu, ktorý náleží k hrubohmotnému telu. Rozum nebude sa nikdy môcť prejaviť bez priestoru a času napriek tomu, že je o sebe jemnohmotnejší než telo. Predsa však je ešte príliš hutný a ťažký, aby sa povzniesol nad priestor a čas. Je preto úplne viazaný na zem.

Avšak cit (nie pocit) je bez času a priestoru a prichádza teda z duchovna.

Takto vyzbrojený mohol sa človek tesne spojiť s najjemnejším, ba mať styk s čisto duchovným a pri tom predsa žiť a pôsobiť uprostred všetkého hrubohmotného pozemského. Len človek je takto vypravený.

Jedine človek mohol a mal vytvoriť zdravé, svieže spojenie ako jediný most medzi jemnohmotnými a svetlými výšinami a medzi hrubohmotne pozemským! Jedine skrze neho, v spôsobe len jemu vlastnom, mohol prúdiť z prameňa Svetla čistý život dole do najhlbšej hrubohmotnosti a odtiaľ opäť nahor v najnádhernejšom harmonickom vzájomnom pôsobení! Človek stojí ako spojka medzi oboma svetmi tak, že tieto dva svety sú ním prikované v svet jeden.

On však nesplnil túto úlohu. Odlúčil oba tieto svety, miesto aby ich udržal pevne spojené. A to bol teda jeho pád do hriechu!

Človek bol svojou práve vysvetlenou zvláštnosťou a svojráznosťou ustanovený skutočne za istý druh pána nad svetom hrubohmotným, pretože hrubohmotný svet je odvislým od jeho prostredníctva. Odvislosť tohto hrubohmotného sveta ide tak ďaleko, že tento svet bol nútený svojím spôsobom s človekom spolutrpieť, alebo bol ním povznášaný podľa toho, ako prúdy zo zdroja Svetla a života mohli čisto pretekať ľudstvom alebo nie.

Ale človek podviazal tok tohto striedavého prúdu, ktorý je nutný pre jemnohmotný i hrubohmotný svet. Tak ako dobrý obeh krvi udržuje telo svieže a zdravé, tak je tomu so striedavým prúdením vo stvorení. Podviazanie musí privodiť zmätok a onemocnenie, ktoré sa konečne vybije v katastrofách.

Toto zlé zlyhanie človeka mohlo nastať preto, že používal rozum, ktorý pochádza len z hrubohmotného, nielen ako nástroj, ale úplne sa mu podrobil a ustanovil ho vládcom nad všetkým. Tým učinil sa otrokom svojho nástroja a stal sa len človekom rozumovým, ktorý sa s hrdosťou nazýva materialistom!

Podriadiac sa celkom rozumu, prikoval sa človek sám ku všetkému hrubohmotnému. Ako nemôže rozum pochopiť nič čo je nad priestor a čas, tak to prirodzene nedokáže ani ten, kto sa mu plne podrobil. Obzor takého človeka, teda jeho chápavosť, sa zúžil s obmedzenou schopnosťou rozumu.

Tým uvoľnilo sa spojenie s jemnohmotným a vztýčil sa múr, ktorý sa stával stále nepreniknuteľnejší. Pretože prameň života, Prasvetlo, Boh, je vysoko povznesený nad priestor a čas a prevyšuje ďaleko všetko jemnohmotné, musel samozrejme v dôsledku viazanosti rozumu byť s ním prerušený každý styk. Z toho dôvodu nie je materialistovi ani možné, aby poznal Boha.

Pojedanie zo stromu poznania nebolo ničím iným, než pestovaním rozumu. S tým bolo spojené odlúčenie od jemnohmotného a to malo prirodzene za následok uzavretie raja. Ľudia sa vyhnali z raja sami, keď prilipli rozumom úplne ku hrubohmotnému a tým sa znížili a dobrovoľne vlastnou voľbou sa ukovali do otroctva.

Kam to však viedlo? Čisto materialistické, teda k zemi pripútané, hlboko stojace myšlienky rozumu so všetkými svojimi sprievodnými javmi, vykorisťovaním, ziskuchtivosťou, lžou, lupičstvom, útlakom atď., museli privodiť neúprosné vzájomné pôsobenie rovnorodosti. To sa ukázalo sprvu duchovne a potom prešlo tiež do hrubohmotného. Všetko sa utváralo a formovalo podľa toho a ľudstvo bolo týmto vzájomným pôsobením hnané tak, že sa konečne nad všetkým rozpúta ... zničenie!

Chápete už, že udalosti posledných rokov prísť museli? A že to pôjde ešte ďalej až ku zničeniu? K poslednému súdu, ktorému podľa jestvujúcich karmických zákonov nemožno sa vyhnúť. Je to ako pri búrke, ktorá sa sťahuje, až na koniec nutne prináša rozpútanie a skazu. Zároveň však tiež očistu.

Človek neslúžil, ako bolo nutné, ako spojivo medzi jemnohmotnou a hrubohmotnou časťou stvorenia, neprepúšťal vždy osviežujúci, oživujúci a napomáhajúci striedavý prúd, lež rozdelil stvorenie vo dva svety. Zriekol sa spojovania a pripútal sa celkom ku hrubohmotnému. Tým museli obe časti sveta znenáhla onemocnieť. Prirodzene oveľa ťažšie onemocnela oná časť, ktorá musela úplne trpieť nedostatkom svetelného prúdu, alebo sa jej ho dostávalo len slabo, prostredníctvom niekoľko málo ľudí, ktorí ešte spojenie udržovali. Je to časť hrubohmotná, ktorá preto speje ku strašnej kríze. V krátkej dobe bude touto časťou otriasať mocná horúčka a zimnica, až všetko chorobné sa tak strávi a novým, silným prílivom z prazdroja konečne sa uzdraví.

Kto však bude pri tom strávený?

Odpoveď na to je v prirodzenom dianí samotnom. Každá precítená myšlienka nadobúda ihneď pôsobením tvorivej sily, žijúcej v tejto myšlienke, jemnohmotného tvaru, ktorý odpovedá obsahu myšlienky. Myšlienka zostáva stále ako šnúrou spojená so svojím pôvodcom. Je ním však vysielaná von a priťahovaná príťažlivou silou rovnorodosti vo všetkom jemnohmotnom. Tak je hnaná vesmírom zároveň s prúdmi, ktoré trvale vo vesmíre prebiehajú a pohybujú sa oválovito ako všetko vo stvorení. Tak príde doba, kedy myšlienky, ktoré sa v jemnohmotnosti stali životom a skutočnosťou, zlúčené s rovnorodými, ktoré cestou k sebe pritiahli, vracajú sa späť k svojmu pôvodu a východisku, pretože po celú svoju púť zostávajú s ním v spojení. Teraz sa vracajú, aby sa vybili, rozuzlili a vyčerpali.

Pri očakávanom poslednom vybití a rozuzlení stihne toto zničenie v prvom rade tých, ktorí svojím myslením a cítením boli jeho pôvodcami a trvalými živiteľmi, teda materialistov. Je nevyhnuteľné, že poškodzujúca vzájomná moc zapôsobí ešte vo väčších kruhoch a ľahko zasiahne tiež i blízko rovnorodé druhy týchto ľudí.

Potom však splnia ľudia to, čo vo stvorení splniť majú. Budú spojivom a budú svojím uschopnením čerpať z duchovna. Dajú sa viesť svojím očisteným cítením a prenesú to všetko do hrubohmotného, teda pozemského. Pri tom použijú rozum a nadobudnutých skúseností len ako nástroj, ktorý počítajúc a používajúc všetko pozemské, pomôže týmto čistým citom, aby prenikli a prestúpili hrubohmotný život. Tým bude celé hrubohmotné stvorenie trvale očistené, povzbudené a povznesené. Vo vzájomnom pôsobení bude potom prúdiť zdravší prúd z hrubohmotného späť do jemnohmotného a vznikne nový, jednotný a harmonický svet. V správnom plnení svojej činnosti stanú sa ľudia vytúženými, ušľachtilými a dokonalými ľuďmi. Ozajstným preniknutím do veľkého diela stvorenia dostane sa im potom celkom iných síl, než majú dosiaľ. Tieto sily dajú im trvale preciťovať spokojnosť a blaženosť.


Prednáška je z diela Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.