07 09 01 Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života

Verzia pre tlač

ir

Môj prvý prípad v nemocnici

MUDr. Ivan Rusnák

 

Príhoda so zrkadielkom ma viedla k tomu, aby som začal pátrať aj medzi chorými ľuďmi a hľadať súvislosti prečo sa trápia, čo  nepríjemného sa im v živote prihodilo, čo nevedia prijať?

Môj prvý prípad riešený po novom bola pani, ktorá mala blízko k veku sedemdesiat rokov a v ambulancii som ju vyšetroval a liečil ešte pred príhodou so zrkadielkom tak, ako som sa to naučil v škole z kníh. Mala bolesti v hornej časti brucha, ktoré už ju sužovali niekoľko mesiacov, postupne sa zvýrazňovali a bolesti sa jej zhoršili keď sa najedla, nalačno jej bolo lepšie. Niečo pochudla, aj keď jej chutilo jesť, pre bolesti sa jesť bála. Uľavilo sa jej keď si vypila trochu sódy bikarbóny. Podľa toho, čo som vedel z kníh i podľa skúseností z praxe, boli to jasné príznaky pre vred žalúdka. Vyšetrená bola pochopiteľne aj modernou technikou, gastrofibroskopickým prístrojom, pomocou ktorého bol vred v žalúdku naozaj aj viditeľný. Dostala lieky pôsobiace na zníženie tvorby kyseliny v žalúdku a lieky ochraňujúce sliznicu žalúdka. Za 3-4 dni bolesti úplne vymizli, a za 6 týždňov pri kontrole žalúdka sliznica žalúdka bola v poriadku a ani baktéria Helikobakter pylori v nej nebola. Vred sa vyhojil, pani bola vyliečená. Boli sme obaja spokojní To je priebeh bežného úspešného liečenia v rámci klasickej medicíny. Rozlúčili sme sa s tým, že ak by sa problémy opakovali nech sa prihlási znovu, a ak aj nebude mať ťažkosti nech príde na kontrolné vyšetrenie žalúdka o rok.

Medzitým som prežil „príhodu s kukuricou.“ Spomínaná pani prišla po polroku znovu. s tým istým problémom. Uvedomil som si medzitým aj to, že ak sa niekto trápi, sužuje máva i problémy s trávením. Starí ľudia vravievali: „Trápi sa, zožiera sa a má stále chorý žalúdok.“ Mnohí z nás to sami z vlastnej skúsenosti poznajú, aké citlivé je naše zažívanie. Náš žalúdok citlivo reaguje na nepríjemné, či už náhle, alebo dlhodobo pôsobiace, psychiku zaťažujúce situácie. Aj naša medicína uznáva psychosomatický pôvod vredovej choroby žalúdka a dvanástnika. K tomu je však potrebné niečo dodať navyše. Je málo brať do úvahy len poruchu tzv. vyššej nervovej činnosti mozgovej kôry. Skúsme ísť hlbšie.

Kedy sa trápime? Keď nám život prináša takú udalosť ktorá nám nie je príjemná. Chceli by sme aby to bolo inak, ale keďže nie je a situácia je pre nás nepríjemná, tak sa trápime. V trápení vlastne nechceme prijať to, čo život priniesol. Ale pri vysvetlení Zákona zvratného pôsobenia sme si povedali, že život neprináša náhodné deje, ale vždy len to, čo sme si v minulosti svojho bytia pochystali svojimi rozhodnutiami. Náhody nie sú, sú len zákonité návraty. Všetko, čo každý deň prežívame je následok našich minulých rozhodnutí, či už si na ne pamätáme, alebo nie.

Vráťme sa k našej pacientke. Pri rozhovore, keď prišla s tými istými problémami znovu, som sa jej nepýtal už len na bolesť a jej charakteristiku, ale pýtal som sa jej život. Otázka znela: „Ako žijete? Ste spokojná, alebo máte trápenie, starosti“? Pani na mňa pozrie a odpovedá otázkou:: „No a kto by v dnešnej dobe nemal nejaké trápenie?“ Ja pokračujem: „Vy, ale musíte prežívať už dlhú dobu niečo s čím si neviete poradiť, čo Vás sužuje.“ Ona na to: „No, viete už vyše roka mám veľké problémy so synom.“

V tejto chvíli bol u mňa začiatok vnímania nového, úplne nového rozmeru medicíny. Uvedomil som si: „Čo človek zaseje, to mnohonásobne zožne“ a bez rozmýšľania som jej dal otázku: „Pani a keď ste vy boli mladá, vaši rodičia nemali s vami, starosti a trápenie?“ Ona odpovedala bez zaváhania, spontánne: „Joj, keby ste vedeli aké veľké starosti so mnou mali!“ Bolo vidieť na nej, že v tej chvíli si premietla obraz dejov svojej mladosti. V tom okamihu v nej ale nepochybne prebehla v myšlienkach úvaha: „To aj moja mama sa trápila k vôli mne tak, ako sa teraz ja trápim so svojim 35 ročným synom?

A tu sa deje niečo mimoriadne! Veľmi dôležité! Je v tom doslova zázrak novej medicíny. V tej chvíli už pani neuvažuje vo svojom vnútri, vo svojich myšlienkach, tak ako doteraz: „Synu, ty nešťastník, kedy sa zmeníš, kedy už prídeš k rozumu! Keby si sa ty zmenil, ako dobre by nám bolo, bol by pokoj. Dožijem sa ja niekedy radosti z teba?“ Tieto myšlienky na vlne trápenia v tomto okamihu miznú a ona začína uvažovať o sebe samej: „To som aj ja bola vtedy pred rokmi taká? Veď to muselo mamu bolieť. Iste veľmi trpela. Keby sa to tak dalo vrátiť späť tak už to nikdy neurobím, ako som to mohla byť taká?“ Po mojej otázke sa vžila zrejme nevedomky do pôsobenia zákona zvratného pôsobenia prežitím v bolesti duše.

Vo svojich myšlienkach sa konečne odťahuje od syna, ku sebe samej, uvažuje o svojich chybách v minulosti, vidí seba samú konať to isté, čo činí syn jej. V myšlienkach sa aj púšťa svojho syna. Už ním v pomyselnom rozhovore plnom citu trápenia nelomcuje svojimi duševnými rukami. Odťahuje sa od neho, púšťa sa ho. Od-ťahuje - púšťa. Odpúšťa. V tom okamihu končí vnútorné súženie, trápenie, v tej chvíli končí stres jej duševného trápenia spúšťajúci celý dej tvorby vredu.

Prečo to uvedená pani musela všetko v bolesti prežiť? Kde sa dej spustil v minulosti? Vtedy, keď ubližovala svojej matke spôsobom svojho správania. Ubližovala jej svojimi rozhodnutiami, ktoré neboli v súlade s doporučením, známym nám spred 3600 rokov: “Cti otca i matku!“ Prikázanie štvrté. Až tam je koniec hľadania prečo. Za tým už nie je nič!

Pani dostala tie isté lieky, tak isto pri vyšetrení za 6 týždňov bolo všetko v žalúdku vyhojené. Rozdiel bol však v tom, že už sa pre bolesti žalúdka viac nevrátila. Vídaval som ju spokojnú chodiť po meste. Doktor a medicína jej pomohli vyliečiť sa, ale ona po vysvetlení a po prežití odpustenia sa uzdravila. Pochopením zmyslu deja života, pochopením a odpustením dlhodobé trápenie skončilo, choroba splnila svoj účel, upozornila na nesprávny postoj, pani sa stala pre budúcnosť svojho bytia lepšou, dokonalejšou. Už by nikdy nebola neúctivá voči svojim rodičom. Po pochopení sa postoj zmenil a došlo k uzdraveniu.

To bol môj prvý konkrétny prípad z praxe. Každý trápiaci sa človek má však svoj vnútorný problém, ktorý si musí ako následok svojich minulých nesprávnych rozhodnutí prežívať, pochopiť jeho zmysel a nájsť východisko. Súvisí však vždy s jeho životnou situáciou a spolunažívaním s ľuďmi v okolí.

Je tu už doba, aby sme vedeli k liekom pridať aj vysvetlenie o podstate trápenia a spôsob ako trápenie ukončiť, pochopiteľne len pre tých, ktorí sú to prijať schopní.

 

Podstata odpustenia

 

Čo je teda podstatou odpustenia, ktoré nás oslobodzuje od vnútornej bolesti v strese trápenia? Odpustenia nie ale formálneho tak ako sme sa to rozumovo naučili: „No dobre ublížil mi a ja mu odpúšťam! Tak nás to učili! Ale ja mu to, čo mi vykonal nikdy nezabudnem!“ Toto nie je odpustenie! Pri skutočnom odpustení sa už nevenujem tomu kto mi spôsobil bolesť.

Ak som už znalý zákona o sejbe a žatve, tak vedome vidím v tom kto mi ublížil seba samého z minulosti. On so svojim správaním sa – to som predsa ja, taký som bol. Alebo si uvedomujem, že nepríjemnú situáciu som si v minulosti rozhodnutím vždy spustil ja sám.

Prestávam sa venovať tomu kto mi bolesť zavinil – vinníkovi. Venujem sa sebe. Pochopil som, že v minulosti som nebol ešte v istom smere správne žijúci človek, že ja som tou istou vlastnosťou, ktorú vyčítam jemu, ublížil niekomu inému tiež a teraz sa mi to podľa Zákona vracia. Zároveň si uvedomujem, že v tej chvíli keď som bolesť ublíženia prežil na sebe samom, mne sa práve odpustilo previnenie z minulosti, som čistý, ako keby som nebol nič urobil.

To je zmysel celého deja. To sú tie spomínané chvíle, v ktorých si povieme: „Keby sa to tak dalo všetko vrátiť späť, tak to už nikdy neurobím“ Veď to je mimoriadne dôležitý okamih, práve som totiž pochopil, teda v citovom prežití som si zapísal do svojho duševného poznania niečo, čo som nevedel a práve som sa to ja – duševná bytosť naučil! To sú okamihy, pre ktoré sme my prišli na tento svet. Učiť sa, čo je dobré a čo nie. A učíme sa to v prežívaní. Žiaľ poväčšine v bolestiach. Mohli sme sa aj inak – v poslušnosti dobrým radám daných nám v Desiatich prikázaniach.

Pouvažujme aj o obsahu modlitby, ktorú pozná skoro každý z nás. V „Otčenáši“ ľudia prosia: „Odpusť nám naše viny!“ Myslia si, že tým je všetko vybavené. Poprosil som, verím, že sa mi v tú chvíľu všetko odpustilo, čo nesprávneho som učinil. Nie! Veď ON dal zákon: „Čo si zaseješ, to si musíš zožať“ Zákon je nezrušiteľný. Prosbou som si len vyprosil, aby návrat mojej chyby a tým i odpustenie v prežití prišlo čo najskôr, aby som sa mohol očistiť od previnenia. ON posiela na základe mojej prosby za mnou „vinníka“ a ja – neznalý protestujem. Čím? No predsa trápením, niekto zlosťou, iný smútkom. Odmietam to, čo ON – Tvorca Života mi posiela prežiť, dokonca na moju prosbu.

Mali by sme sa naučiť za každú prísnu lekciou života poďakovať a nie protestovať trápením, zlosťou… Veď prečo by po prosbe „Odpusť nám naše viny“ nasledoval sľub: „Ako i my odpúšťame svojim vinníkom“. Už chápeme, že vinník je ten kto nám prišiel pomôcť zbaviť sa tiaže previnenia i keď on o tom nevie. Tak to Život podľa neomylných Zákonov pochytal nám k prospechu.

Keď si tento dej priblížime v inom obraze tak si iste spomenieme, čo sa medzi nami často vraví: „Bez Jeho Vôle ani list zo stromu nepadne“, alebo podobne: „Bez Jeho Vôle ani vlas z hlavy človeka nepadne“, keď to počujeme tak len pokývame hlavou a pritakávame. No keď príde udalosť v živote – Jeho list, Jeho odkaz – teda konkrétny dej života – následok našich rozhodnutí v minulosti, ktorý podľa Jeho Zákona – Jeho Vôle prísť musí, odmietame ho, nie sme ochotní „prečítať ho“, teda prijať ho. Žiaľ „čítať“ – chápať a vedome prijímať pôsobenie jeho Zákonov, ktoré sú prejavom Jeho vôle sme sa nenaučili. V tomto smere sme negramotní, aj keď na druhej strane veľmi pyšní z rozumovej, technickej vyspelosti, ktorá nám však v riešení vnútorných duševných problémov vôbec nepomáha.

Už začíname rozumieť a chápať zmyslel toho, čo bolo napísané vyššie? Chápať, že po prežití bolesti od iných sa nemáme venovať tým čo nám ublížili, ale sebe samému? Vidieť sa v nich a odtiahnuť sa od nich k sebe samým. Pustiť sa ich zo svojej mysle. Od-tiahnuť, pustiť. Odpustiť! Ak to nevieme, ak sme to ešte nie schopný pochopiť, tak prichádzajú po bolestnom prežití v duši ako vyšší stupeň upozornenia bolesti a choroby tela, ktoré pri našej dlhodobej nechápavosti predčasne končia náš pobyt tu na tejto Zemi.

Skutočná príčina teda medicínsky etiológia chorôb nášho tela je v duševných reakciách človeka, ktorý nie je schopný správne riešiť životné situácie, ktoré prichádzajú ako následok jeho rozhodnutí z minulosti. Či už pred sekundou, alebo dlhým časom predtým. Choré telo nás upozorňuje, že sme problém správne nezvládli. Citová reakcia duše sa okamžite cez nervovo-hormonálne systémy premieta do hmotného tela a to odpovedá zmenou látkovej premeny. Ak dej prebieha dlho, tak sa objavujú poruchy v zmysle chorôb počínajúc od porúch funkcie príslušného orgánu, cez ľahké viditeľné poškodenia – choroby, až po ťažké liečbou nezvládnuteľné stavy, ako sú ochorenia nádorového typu.

Iste rozum okamžite pri takýchto jednoduchých vysvetleniach začne protestovať. A prečo ochorejú deti, prečo dobrý ľudia? Ako to, že sú ľudia zlí a zlomyseľní a sú telesne zdraví? Ako vysvetliť vrodené choroby? Postupne, ak budeme pri hľadaní trpezliví dáme si i na tieto otázky v ďalších kapitolách, či knižočkách odpovede.

 

So súhlasom autora prevzaté z knihy MUDr. Ivana Rusnáka: Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života.

Stránky autora: akvamarin.peruno.sk