05 09 01 Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života

Verzia pre tlač

ir

Zákony života

MUDr. Ivan Rusnák

 

Začíname teda chápať, čo chybuje našej medicíne, ktorá sa snaží ako len najlepšie vie pomáhať chorým ľuďom. Áno, snažíme sa pacientom pomôcť v ich bolestiach a trápeniach. To je ale málo!

Pretože nevieme odpovedať, prečo sme ochoreli  preto choroba ani poväčšine neprináša poučenie o tom, kde sme urobili chybu v živote, pre ktorú musela prísť. Čo máme zmeniť! Pretože nie sme zatiaľ schopní odhaliť skutočné príčiny chorôb pacientov poväčšine len zbavujeme, alebo čiastočne zbavíme ťažkostí, ktoré sa prejavujú ako nepríjemné príznaky.  Je tu znovu riziko, že sa choroba bude opakovať, čo sa nám aj potvrdzuje tým, že máme stále viac a viac chorôb, ktoré prebiehajú zdĺhavo – chronicky. Pozrime sa na celý problém cez obraz, ktorý si dokáže predstaviť každý a bude z neho možné pochopiť aj nový pohľad na medicínu.

Ak  sa človek chce stať vodičom  auta a chce s autom jazdiť v cestnej premávke, jeho povinnosťou je absolvovať vodičský kurz. To sme všetci prijali a až na zopár neuvážlivých jedincov to aj dodržujeme. Keď si kúpime nový prístroj do domácnosti, či už chladničku, alebo hoci nový televízor, prv ako ho spustíme, prečítame si návod na jeho používanie. O tom, že je to takto správne tiež nikto z nás nepochybuje. Predsa však veľká väčšina z nás žije svoj život bez poznania pravidiel života – Zákonov života, ktoré jestvujú a platia bez ohľadu nato, či sme ich spoznali, alebo nie.

Ako by to vyzeralo na cestách pri jazde autom, keby si každý vodič jazdil tak ako sa to jemu zdá vhodné, to si vieme celkom živo predstaviť. Havária za haváriou, bolesť a len bolesť, nič iné len problém za problémom.  Nakoniec len právo silnejšieho, bezohľadnosť, zloba. Na cestách sme sa dohodli, no v živote, vo vzťahoch medzi ľuďmi to pravé stále len hľadáme a žiaľ podobá sa to veľmi často len právam silnejších a bezohľadnejších. Je vôbec možné nájsť tie skutočné pravidlá života? Týka sa to všetkých oblastí života a aj medicíny samotnej.

Keď sme už použili príklad o autách, skúsme sa pozrieť na liečbu v našej medicíne cez pravidlá cestnej premávky. Ak jazdíme životom – teda žijeme svoj život bez poznania pravidiel „cestnej premávky života“ deje sa  niečo nasledovné: Ak tieto pravidlá nepoznáme a žijeme život tak, ako si my myslíme, že je dobré. Riešime problémy života v rozhodnutiach na križovatkách života tak ako my chceme. Nie naschvál zle, ale nepoznajúc pravidlá  Toto by sa dalo to pripodobniť situácii na ceste, keď by sme  na svetelnej križovatke  na červenú nezastavovali, lebo o tom nevieme.  Bola by len otázka času, kedy by sme v tom lepšom prípade auto na križovatke len rozbili. Potom by sme šli do autoopravovne, kde by nám karosériu a motor opravili a znovu by sme išli „jazdiť " životom. Ak by nám však nebolo vysvetlené, prečo sme havarovali na križovatke a pozornosť by bola venovaná len oprave auta, tak by sme po krátkej dobe havarovali znova.

Po takejto havárii by sme sa mali naučiť, že na červenú je potrebné zastaviť. My zdravotníci zatiaľ ako „opravári“ následkov ľudských životných havárií a až na málo výnimiek nevieme chorým povedať, prečo ochoreli „havarovali v živote“. Chorobou, haváriou poškodené telo, či dušu sa snažíme ponaprávať – teda liečiť, ale tým poväčšine končíme. Usmerniť chorého a povedať mu prečo ochorel, to nevieme. Nanajvýš zakážeme mu, čo v životospráve nesmie a povieme, čo by mal robiť v oblasti diéty, či pohybu a režimu dňa.

Pokiaľ toto nepochopíme, tak nemáme šancu chorých natrvalo vyliečiť, teda uzdraviť. Budú to len a len opakované opravy stále viac a viac poškodenej „karosérie a motora“.  Pacientovi budeme musieť popri liekoch dávať už konečne i usmernenie, že „na červenú treba stáť!" Takúto radu mu môžeme dať však len vtedy, keď  budeme poznať skutočné príčiny, ku ktorým nás dovedie vedomé spoznávanie a  spoznanie pravidiel  - Zákonov  Života.

Snažme sa pochopiť účel choroby, pochopme jej zmyslel! Ona má veľký význam práve v tom, aby nás upozornila nato, že niečo ešte nevieme. Choroba nás upozorňuje, že je potrebné hľadať súvislosti, prečo som ochorel, že niekde ešte robím chyby i napriek mojim dobrým úmyslom správne žiť.

Choroba je následok chýb, ktoré v živote robíme, je to prísne a zároveň milostivé upozornenie, nabádajúce nás k tomu, aby sme zákonité súvislosti v živote  hľadali, pochopili a poučiac sa stali sa dokonalejšími ľuďmi, idúcimi v živote  správnym spôsobom.

Hľadanie  zákonných súvislostí a z nich plynúce poučenie a usmernenie pacienta v jeho živote, spojené zároveň s liečbou tela je aj úlohou zdravotníkov prichádzajúcej doby.

V tomto smere sa budeme musieť od základu zmeniť tak pacienti, ako aj zdravotníci. Teda my všetci ľudia. Bude to však bude umožnené len tým, ktorí pochopia, že pozemský človek tak ako sme to na začiatku uviedli je bytosť duševná, ktorá má tu na tejto zemi i pozemské telo, hrubý šat, biblicky hlinenú nádobu, ktorú máme len dočasne.

Pozemské telo, ktoré môže ochorieť je dôležitý nástroj duše, ktorá ho dostala, aby v ňom tu žila a aby raz mohla odchádzať i za pomoci chorôb tela bohatá poznaním toho čo je dobré – správne a čo dobré nie je – teda je nesprávne.  Toto poznanie, získané v prežitiach duše  ako skúsenosť je jediným  skutočným bohatstvom, ktoré tu na tejto Zemi môžeme získať. Veď každému z nás je jasné, že tam, na druhý breh života si nikto neodnáša ani peniaze, ani svetské postavenie, ani autá, chaty, vkladné knižky, či brilianty a zlato. Odnášame si  naozaj  len bohatstvo   skúsenosti z prežití, v ktorých pochopíme čo je dobré a čo dobré nie je.

Len to, čo je prežité citom a čo je v prežití pochopené sa zaznamenáva do pamäti duše človeka. Také chvíle prežil každý z nás. Vtedy po prežití cit oslovujúcej situácie si hovoríme: „Keby sa to všetko dalo vrátiť späť a mať tak túto skúsenosť tak  už by som to nikdy neurobil“ Práve som zapísal do pamäti duše to,  čo som v skúsenosti prežitia pochopil, že je správne, teda pravdivé, dobré. Nie do rozumu, ktorý súvisí s mozgom, teda  s hrubou hmotou. Trvalú hodnotu  duchovného poznania má len to, čo sme  v mnohých obmenách v skúsenostiach života prežili a v prežití pochopili, čo je správne.  Tým sa  to stalo mojim duševným majetkom, mojim vnútorným bohatstvom.

Tu sa niektorí môžu pozastaviť nad pojmom dobro a môžu namietať, že čo je dobré o tom rozhoduje každý človek sám, že každé spoločenstvo ľudí má preto vlastné pravidlá a názory a tak vlastne o tom nemá význam diskutovať.

To čo je dobré a čo nie sa dá pochopiť veľmi ľahko. Ak ma niekto oklame, duševne prežívam vždy istú bolesť. Uvedomujem si v tej chvíli, že klamať nie je dobré. Veď to bolí. Ale ak to spôsobuje bolesť mne, presne tak to bude spôsobovať bolesť na duši i inému, ak by som ho klamal ja. Ak chcem byť teda dobrý človek – teda človek ktorý nechce iným spôsobovať bolesť, nebudem klamať. To isté si uvedomujem, keď niekto si niečo vezme z môjho majetku bez môjho súhlasu – teda keď ma okradne, podobne keď ma niekto ohovára, alebo sa mi posmieva. Príkladov by bolo iste veľmi veľa. Princíp je však vždy ten istý.   Nemám teda nikdy robiť druhým to, čo nechcem aby druhí ľudia robili mne. Toto doporučenie sme dostali už pred viac ako dvetisíc rokmi - „Miluj svojho blížneho ako seba samého“  To je odkaz kresťanskej doby, ktorú žijeme, či už si to uvedomujeme, alebo nie. Slávime sviatky Vianoc a Veľkej noci, dennodenne píšeme dátum letopočtu datovaného od narodenia Krista.

Iste mnoho ľudí v dnešnej dobe sa môže nad tým pousmiať a hovoriť o naivite. Niečo také v dnešnej dobe, v ktorej sa presadia a uplatnia len ľudia žijúci bez ohľadov na tých druhých. Keď sa v spoločnosti uplatňujú pravidlá opačného typu. Dobré je to, čo je dobré pre mňa, moju rodinu, moju stranu, rasu... Áno, ľudia majú slobodnú vôľu rozhodovať sa tak ako chcú, ale potom prichádza neodvolateľné pôsobenie Zákonov života, ktoré nevyhnutne každému vrátia následok rozhodnutí.

Na tomto svete neexistujú náhody, všetky deje sú riadené Zákonmi, ktoré je už najvyšší čas vedome spoznať. Aj neustály  tlak chorôb na jednotlivca i celé ľudstvo je k tomu naliehavou výzvou. Náhody nie sú, ani choroby nie sú náhodné a majú svoje pravidlá prečo vznikajú. Choroby zákonite prichádzajú -  vstupujú do živote človeka.

 

Život človeka

 

Pojem zákona je nám ako tak blízky, ale čo je to vlastne život človeka? Z čoho pozostáva? Keď sa budeme zaoberať otázku o živote, uvedomíme si, že sú vlastne dve úrovne uvažovania o živote človeka.

Jedna je tá, ktorá sa týka telesnej oblasti žitia človeka.  Áno, máme potrebu jesť, piť, oddychovať, spať, človek pociťuje hlad, smäd, únavu, muž a žena pociťujú vnútorný tlak, ktorý ich nutká stretnúť sa telesne ako muž a žena. Pri hlbšom zamyslení sa zistíme, že je to všetko len starosť o zachovanie nášho tela, aby nezahynulo hladom, smädom, únavou, prípadne aby nevyhynul ľudský rod. To všetko je viazané na pud sebazáchovy. Pud sebazáchovy tela nás pudí – nutká, aby sme sa starali o svoje telo, teda o svoj príbytok, nástroj, aby nám mohol slúžiť, aby sme ho mohli pri pobyte v tejto úrovni používať. To si  pochopiteľne  vyžaduje starostlivosť v zmysle zabezpečenia základných potrieb tela – potravy, tekutín, vzduchu, vody...  Keď telo niečo potrebuje hlási to príslušným pocitovým stavom.  Máme pocit hladu, smädu, únavy...

Druhá úroveň sa týka života človeka je v oblasti duchovno-duševnej: Človek, ako sme si už v úvode objasňovali je bytosť svojou podstatou duševno-duchovná. Každý jedinec má v sebe jednu schopnosť, vlastnosť ktorá je mu v jeho podstate ducha daná, od ktorej sa nemôže za žiadnych okolností odpojiť, ktorej sa nemôže nijak zbaviť. Je to jeho vôľa. Človek nesie v sebe vôľu, prejavujúcu sa ako schopnosť niečo chcieť!. Áno, každý z nás musí neustále niečo chcieť. Aj keď niekto povie: „Dajte mi všetci pokoj, ja už nechcem nič,“ tak aj v tej chvíli niečo chce! Čo? No predsa, pokoj!

Svojim chcením a  zo chcenia plynúcimi  rozhodnutiami človek snaží sa smerovať, k dosiahnutiu  stavu radosti, šťastia, blaženosti. To nemôže poprieť nikto nás. Je snáď niekto kto by nechcel byť šťastný? Je niekto kto šťastie odmieta? Človek duchová bytosť obdarovaná vôľou,  chcením smeruje v svojom živote k nájdeniu stavu, ktorý je stavom trvalej vnútornej pohody, harmónie a mieru, šťastia – blaženosti.

Naše chcenie nás teda neustále núti rozhodovať sa v putovaní za šťastím. V osobnom živote, v rodine, v práci. A v tomto momente sa dotýkame odpovede na otázku o živote človeka.  Náš život teda vlastne pozostáva z rozhodnutí a za každým rozhodnutím musí prichádzať následok. Aké rozhodnutie – taký následok – taký život – šťastný, či nešťastný, radostný, či neradostný. Sloboda nášho rozhodovania nám pripravuje to, čomu hovoríme môj život. Ja si môj život  sám pripravujem svojimi rozhodnutiami. Sám som v rozhodovaní scenáristom a v prežívaní následkov hercom vo filme svojho života. Dostal som dar slobodnej vôle pochystať si životný film šťastia. Ak ale nedodržiavam pravidlo dobra: Nevykonaj nikdy druhému to, čo nechceš aby druhí konali tebe, podľa Zákona prichádza bolestný následok. Musíme sa naučiť a pochopiť prečo bolesť duše či tela v okamihu prežívania následku prišla.

Je len na mne, či som tieto pravidlá života spoznal a vedome ich používam a využívam v svoj prospech, alebo nie. Ak ich nedodržiavam, či už nevediac o nich, alebo vedome idúc proti ním, tak prichádza bolesť, nešťastie, choroba. Skutočne slobodný človek, slobodne používajúci svoju vôľu tieto pravidlá dobrovoľne dodržuje. Zákony života ukazujú človeku ako má žiť aby bol zdravý na tele i na duši.

My tieto pravidlá vlastne všetci poznáme, ale ich dôležitosť a vážnosť a spravodlivú neoblomnosť si neuvedomujeme. Pravidlá – zákony, či už chceme, alebo nie, bez ohľadu na naše postoje tu sú. Jestvujú nezávisle na našej vôli. Je potrebné pochopiť, že sú nezmeniteľné, sú dané. Rešpektovať ich znamená chystať si radostnú cestu. O tých zákonoch, ktoré patria do oblasti fyziky, chémie, biológie, či matematiky nepochybujeme, o tých sa nehádame, či ich rešpektovať, či nie. Je snáď niekto tak nemúdry, že nebude rešpektovať zákon príťažlivosti zemskej? Je nám zároveň jasné, že pán Newton zákon príťažlivosti zemskej nevytvoril. Len ho objavil a my zákon využívame. Ale aj keby ho nebol objavil, zákon by tak, či tak pôsobil. Vieme, že ak by sme ho nerešpektovali, tak by sme z hľadiska medicíny  prežívali bolesti tela, úrazy, zlomeniny.

Predstavme si to v jednoduchom obraze: Človek vylezie na vysoký strom a chce sa dostať späť na zem. Môže sa rozhodnúť dvoma spôsobmi. Buď späť zlezie, alebo z výšky 10 metrov skočí na zem. V prvom prípade to s ním dopadne dobre, v druhom si zlomí nohu. Po každom rozhodnutí v živote musíme nejako dopadnúť. Ak rešpektujeme zákony dopadneme dobre, bez zranenia, bez bolesti. Ak ich nerešpektujeme, dopadneme bolestne. V tomto prípade so zlomenou nohou, to preto, že sme nerešpektovali zákon príťažlivosti zemskej. Ale aj v prípade, že to s nami v živote dopadne zle, boľavo, je to pre nás, pre našu budúcnosť osožné. Uvedomíme si, že tak sa už rozhodovať nebudeme.

Pred každým rozhodnutím v živote sme na „strome života“, zvážme vždy svoje rozhodnutie, lebo ak „skočíme“ musíme už dopadnúť. Rozhodnutie máme slobodné, ale následok je mimo našej moci, následok je určený vždy len a len Zákonom, v tomto konkrétnom prípade zákonom gravitácie. 

Poslancov v parlamentoch ani nenapadne tieto zákony meniť. Keby to skúsili a povedzme zákon gravitácie by hlasovaním zrušili, zákon bude fungovať pochopiteľne ďalej. Tie štátne – svetské však sú schopní meniť bez zábran, podľa toho ako to vyhovuje istej skupine ľudí. Ale aj v tejto sfére raz pochopíme, že sú od vždy Tvorcom dané vesmírne nemenné pravidlá – Zákony, že sú to zákony Pravdy, my ich máme spoznať a využívať ich v slobodnej vôli vo svoj prospech. Aj v parlamentoch. Sloboda tkvie v poznaní nevyhnutnosti rešpektovania Večných Zákonov. Ich slobodné, dobrovoľné a vedomé využívanie nás vedie k šťastnému prežívaniu života, bez bolestných dopadov – následkov.

Neznalosť zákona neospravedlňuje, tak je to vo svetskom práve a presne tak je to i v Zákonoch Tvorcu. Je len na nás aby sme ich konečne prijali za svoje, aby sme sa nimi vedome riadili. Sú také jednoduché, že ich môže pochopiť každý z nás. Samozrejme, len ak chce.

Túto oblasť sme my ľudia však veľmi zanedbali. Aby sme dospeli k snahe poznávať Zákony, ako milosť sú nám dané na cestu životom aj choroby, ktoré sú prejavom Lásky prísne nám pomáhajúcej, aby sme na ceste svojho života nezablúdili do oblastí, z ktorých návrat by bol ťažký, alebo až nemožný. Choroby sú vlastne bolestné dopady „zo stromu života“ vyplývajúce z neznalosti Zákonov. Ak toto jednoduché prirovnanie pochopíme, tak sme na najlepšej ceste  pochopiť nový pohľad na choroby ako na pomocníka, ktorý nás chce doviesť k spoznaniu Zákonov života a odstrániť našu nevedomosť a neznalosť.

Veď našou úlohou pri príchode to tejto pozemskej úrovne je práve vedome prijať zákonné usmernenia a nimi sa riadiť. Ak to nerobíme a nevedomky sa potácame životom, a práve choroby nás bolesťou majú prebudiť k snahe vedomého riadenia si svojho osudu k radosti. Choroby by nemuseli byť, keby sme sa dobrovoľne v živote riadili od vždy stanovenými pravidlami Života.

 

So súhlasom autora prevzaté z knihy MUDr. Ivana Rusnáka: Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života.

Stránky autora: akvamarin.peruno.sk