05 03 01 Slovo

Verzia pre tlač

SLOVO a čo z toho vyplýva!

1. pokračovanie

Eduard Hurta - Bratislava

 

Teraz obráťme list a pozrime sa na   S l o v o   ešte z inej strany. Človek po narodení sa ihneď hlási k slovu buď plačom alebo krikom. Ak nijako, treba ho ratovať !

Tým nárekom malý človiečik už sám vlastnou silou, poskytnutou mu dušičkou, vtelenou sa do neho v polovici tehotenstva, pripravuje svoje vnútro pre príjem energie zvonka, ktorá ho bude živiť po celý jeho život.

 A že to pre neho nie je príjemné, najmä keď musí dokorán pootvárať všetky, dovtedy skoro nečinné komôrky v svojich pľúckach, to dosvedčuje práve svojím krikom, od ktorého niekedy zalíha až v ušiach všetkým, okolo neho prítomným dospelým.

Postupne, ako náš novorodenec rastie a priberá na sile materinským mliečkom, tak sa súčasne vzmáha i jeho dušička vonkajšou energiou, ktorú získava dýchaním. A čím je to   d ý c h a n i e   hlbšie a vzdušné prostredie čistejšie, tým je potom i dieťatko zdravšie, čulejšie a pokojnejšie.

Ďalšiu dôležitú úlohu pre vzrast kojenca hrá tiež duševná harmónia hlavne matky, pretože jej nálady – šťastné i stresové sa tiež prenášajú dokonca i jej mliekom na dieťa. Samozrejme i otcovo správanie, ako radosť, výbuchy hnevu, fajčenie, ale aj srdečný smiech, to všetko vníma už i nemluvňa a v šedej mozgovej kôre si z toho vytvára jednak zásobu slov a jednak pohybov. A že je to skutočne tak, sa už mnohí rodičia presvedčili, keď ich malý miláčik použil voči nim také „šťavnaté“ slovo, neraz i pred cudzími ľuďmi, že im až vlasy dupkom stávali a potom iba krútili hlavou, odkiaľ ich dieťa to slovo vzalo? Žeby z ulice? Ale veď tam ešte nechodí; alebo zo škôlky? Tam takisto nechodí! Nuž, darmo si lámu hlavu, lebo si nepripustia, že to má z ich vlastnej „kuchyne“, keď sa neraz mrzko pohádali v jeho prítomnosti.

Je tu i ďalšia možnosť, že to pochádza z jeho niektorých minulých životov. Ale to nebudeme predbežne rozvádzať. Zameriame sa radšej na inú stránku slova.

Ako vieme, také nemluvňa začína vyslovovať jednoslabičné slovká, predovšetkým  m a  a potom  t a. Neskoršie mama a tata a neskoršie ďalšie slová. Ak si tieto slová všimneme dôkladnejšie, zistíme, že M sa nachádza 5 písmen pred písmenom T našej abecedy. Že by to nejako súviselo? Nuž, priznajme si, že aj tá abeceda sa zrodila v mysliach ľudí a možnože v dávnej minulosti sa i detská reč vyvíjala pomalšie ako dnes, kedy náš vývoj rozumu zaznamenáva vo všetkom značné zrýchlenie. Je možné, že vtedy začali deti hovoriť až v štyroch alebo piatich rokoch v dôsledku primitívnych spôsobov života a nedostatočnej školskej výchovy.

Okrem toho drsné podmienky v každodennom boji o život spôsobili nerovnomerný vývoj, čo malo za následok, že vtedajší človek musel k prežitiu používať prevažne hrubú silu a rozum, takže duch, to vlastné ľudské „Ja“ práve pre svoju jemnosť ostal vo vývoji pozadu, čím vznikla disharmónia, čo sa prejavilo čelnou vypuklinou lebky.

Tým však nie je povedané, že rozum by sa mal v súčasnosti podceňovať. Naopak, má sa používať v najostrejšej forme, ale v každom prípade len dľa pokynov, resp. podnetov  d u c h a; v zmysle zásady, že „duch riadi a rozum vykonáva“!

Aj v abecede je D vždy pred R, ale v skutočnom živote sa to R žiaľ, neraz pretláča pred to D a potom to aj tak dopadá. Lebo R (sluha) nikdy nemôže rozkazovať D (pánovi)! A ak sa tak niekde predsa na chvíľu stane, potom nemusíme byť ani veštcami, aby sme uhádli, kam to takýto záprah dotiahne.

Pokračovanie...

Eduard Hurta - Bratislava