05 02 03 Vo Svetle Poznania

Verzia pre tlač

vo svetle poznania5. Zodpovednosť

Pribina Chariotov


Naši predkovia žili už pred prijatím kresťanstva v mnohom podľa Zákonov Božích, ba dokonca viac ako my dnes. Hoci mali vlastnú cestu k poznaniu Zákonov Božích, uznávali aj iné cesty k ich poznaniu. Pripomínali však, že človek môže prísť k poznaniu Zákonov Božích mnohými cestami, ale nahor ku Svetlu do Kráľovstva Božieho príde iba vtedy, keď podľa Zákonov Božích žije. Keď chcel niekto svoju cestu k poznaniu Zákonov Božích vyvyšovať nad iné cesty, takéhoto človeka nezavrhovali, ale prísne poukazovali na to, že on po svojej ceste kráča, ale opačným smerom. Nie ku Svetlu poznania, ale k tme nevedomosti. Samotnú cestu však nezavrhovali a ani tých, ktorí pomocou nej kráčali k poznaniu Zákonov Božích a snažili sa podľa nich žiť, aby sa dostali nahor ku Svetlu.

Veľmi nesprávne sa hovorí, že veľa ciest vedie nahor ku Svetlu. Nie, vedie tam jedna jediná. Tou cestou nahor ku Svetlu je bezpodmienečné plnenie a teraz akokoľvek si to nazvite: Vôle Božej, Zákonov Božích, Zákonov Stvorenia, Kozmických Zákonov, Karmických Zákonov, Ľudovej Múdrosti, Prírodných Zákonov, Fyzikálnych Zákonov. Stále je hovorené o tom istom. Človek, až keď bezpodmienečne plní tieto Zákony Božie, žije podľa nich, využíva ich k tomu, aby skrze nich pôsobil na svojich blížnych v radosti a v rozkvete, tak ide cestou nahor ku Svetlu. Takýto človek už našiel cestu k Najvyššiemu. Všetko ostatné na jeho ceste je mu pridané.

Cesta je vo svojom princípe jednoduchá snažiť sa udržať si Čistotu za každú cenu, nech sa deje čokoľvek. Vnútornú Čistotu, tak ako ten čistý Janko s Láskou v srdci, ktorý prekonal všetky nepriazne Osudu. Akonáhle si človek Čistotu udrží, potom môže spraviť druhý krok, vysielať nerušene Chcenie k Dobru a posilniť ho v treťom kroku hutnením v Mlčaní. Nedá sa to inak, ak chceme, aby prišla inšpirácia zhora, z čistých svetlých sfér. Musí tam byť túžba dávať. Bez práce nie sú koláče, ale vykonaním tejto práce a pridaním vrúcnej Modlitby je istý Vzostup.

Príklad troch žien. Jedna si túžbu neudržala čistú a nechala stále na seba doliehať myšlienky toho druhu: „Ja som už stará, už si nenájdem partnera...“ Samozrejme, keď toto zasievala, výsledok mohol byť len jeden. Dodnes deň partnera nemá. A dodnes deň sa tým sužuje.

Druhá žena si Čistotu udržala a nepripúšťala si tieto negatívne myšlienky, ale chcela mať partnera. Vysielala túžbu chcem mať partnera. Našla, ale takého partnera, ktorý tiež chcel mať. V tom „mať“ je privlastňovanie, zárodok žiarlivosti, mnohých problémov, ktoré sa začali. Tvrdo sa obrusovali jeden na druhom.

Tretia žena, si Čistotu tiež udržala a nepripúšťala si negatívne myšlienky, ale vysielala túžbu v dávaní. V túžbe ku Svetlu chcem byť doplnením mužskému princípu. Táto žena narezonovala muža, ktorý tiež chce byť doplnením.

Akým obrovským spôsobom pôsobí Sila dobrého Chcenia, to bolo vidieť úplne učebnicovo na tomto treťom príklade. Muž, ktorý má firmu v hlavnom meste, išiel na služobnú cestu do 200 km vzdialeného mesta. Na polceste ho pochytila taká bolesť krížov, že musel zastať v meste, ktorým práve prechádzal a ísť na masáž. V meste bolo viacero prevádzok kde robia masáže, ale on prišiel tam, kde pracovala tá tretia žena. Pracovali tam dve ženy a dotyčný muž šiel na masáž práve k tejto pani, ktorá vysielala tú túžbu. To nebol ešte ten partner, ale ako sa začali rozprávať, zistili počas rozhovoru, že jeho spoločník vo firme je jej niekdajšia platonická Láska. S tým spoločníkom sa už dávnejšie spoznala, aj si padli do oka, ale každý išiel úplne inou stranou a nemali na seba žiaden kontakt. Pri masáži toho pána zistila, že ten jej je voľný, slobodný a o týždeň už boli spolu.

Snaha udržiavať si vnútornú Čistotu, vysielať dobré Chcenie v dávaní, dostatočné hutnenie v Mlčaní a pridanie vrúcnej Modlitby narastie do takej Sily, že doslova pritiahne buď vyriešenie daného problému, alebo umožní človeku prijímať, čo chce dávať iným, alebo dotiahne toho partnera. Táto žena bola takisto zronená, takisto ako mnohé ďalšie hovorila, že ona chodí len z práce domov, z domu do práce, nikam inam nechodí, že si nemôže nájsť partnera... Ale prestala si tieto negatíva siať a začala vysielať pozitíva. A už sa rezonovalo niečo úplne, úplne iné.

Kto chce prežívať už tu v pozemskom živote nádherné chvíle, kto chce prežívať radostný Vzostup, musí si už jasne a vedome povedať: „Už dosť so zlotou, chcem všetko z minulých siatí odčiniť. Už chcem kráčať nahor ku Svetlu a celou svojou túžbou doslova prilipnem na Čistote a dobrom Chcení. Inak sa k tomu Vzostupu nedostanem.“

Ako hovoril Pán Ježiš: „Neodídeš odtiaľto, kým nezaplatíš do posledného haliera.“ Veľmi neradi mnohí ľudia počúvajú o tom, že hriech proti Otcovi a Synovi sa dá odpustiť, ale hriech proti Duchu Svätému nie. Mnohí teológovia a filozofi si už nad tým lámali hlavy, ako je to možné. Je Otec, Syn a proti nim, keď človek zhreší, tak to je možné odpustiť a proti tomu tretiemu nie? Ten tretí je niečo viac? Nie! Pán Ježiš hovoril: „Ja sa vraciam späť k Otcovi. Tam, kam ja idem, vy nemôžete. Ale pošlem vám prímluvcu, Ducha Pravdy, ktorý vás uvedie do všetkej Pravdy.“ Stvorenie je vedľa Stvoriteľa, ako obraz vedľa maliara. Otec aj Syn sú v Božej sfére a Stvorenie je vedľa nej. Duch Svätý je vo Stvorení. On osobne je Vôľou Božou. On je tým Duchom Pravdy. On je to: „Buď Svetlo“, ktoré je Zákonom Božím vo Stvorení. Každému, kto sa niečím prehrešuje proti Duchu Svätému – proti Svetlu – proti Zákonom Božím vo Stvorení, nemôže byť nič z toho odpustené, pretože on si to zasial a v zmysle pôsobenia Zákonov Božích si to aj on sám musí aj zožať. V tom spočíva jeho Zodpovednosť. To, čoho sa dopustí pri svojom individuálnom postupe voči Stvoriteľovi a jeho Synovi, to mu odpustené je. Keď nadáva na Stvoriteľa, alebo Jeho Syna z nevedomosti a neuvedomuje si vlastne na koho, alebo na čo nadáva, to mu je možné odpustiť. Ale to, že pri tom v Zákonoch Božích neudržuje Čistotu a chŕli zo seba zlosť, to mu nie je možné odpustiť.

Príklad: človek chamtivý ubližuje desiatim susedom. Všetci sú dobrí, uvedomujú si, že aj oni kedysi boli takí, nehnevajú sa na neho a odpustia mu. Čo je tu hriech proti Duchu Svätému, ktorý sa mu nedá odpustiť? Odpustené sú mu jednotlivé previnenia voči susedom, pretože oni mu odpustili. Neodpustené je mu to, že neprestal byť chamtivý. Je to vlastnosť, ktorá ho spútava a drží dole v hmotnostiach, bez možnosti Vzostupu ako ťažké závažie na ňom. Je len na jeho Zodpovednosti. Nie je to v tom, že by mu Duch Svätý nechcel odpustiť, ale v tom, že takýto chamtivec sa postavil touto negatívnou vlastnosťou proti Duchu Svätému, ktorý je Svetlom Stvorenia. Tým, obrazne povedané, vznikol v prejave ich pôsobenia stav, ako keď oproti obrovskému magnetu je malilinká magnetka postavená v protipóle a tým je zatláčaná nadol od veľkého magnetu až do doby, kým sa „neprepóluje“ a potom je pritiahnutá nahor k nemu. V našom príklade, až keď človek odloží chamtivosť a zmení ju na dobroprajnosť, až potom mu môže byť hriech proti Duchu Svätému odpustený a môže stúpať nahor ku Svetlu. Je len na jeho Zodpovednosti, kedy sa zmení. Bez tejto jeho zmeny platia podobenstvá Pána Ježiša: „Skôr prejde ťava uchom ihly, ako chamtivec do neba“ a „Neodídeš odtiaľto, kým nezaplatíš do posledného haliera“.

Veľmi nesprávne sa hovorí, že cesta nahor ku Svetlu vedie cez ktorékoľvek náboženstvo. Náboženstvá môžu byť len pozemskými cestami k poznaniu Zákonov Božích. Cesta nahor ku Svetlu vedie cez dennodenný život v zmysle spoznaných Zákonov Božích, cez plnenie Vôle Božej. Pravdou je, že človek sa k poznaniu Zákonov Božích môže dostať cez rôzne hnutia, náboženstvá, filozofie, atď. Môže sa však dostať k poznaniu Zákonov Božích aj cez ľudovú múdrosť, alebo cez pozemskú vedu. Ale samotné poznanie Zákonov Božích, aj keď ich vie naspamäť, ešte neznamená, že podľa týchto Zákonov Božích aj žije. Až keď sa dennodenne namáha žiť podľa nich, až keď zasieva už len to pekné, len vtedy možno hovoriť o vedomej ceste nahor ku Svetlu.

To neznamená, že od zajtra mám chcieť byť ideálny. Nemožno ani na seba, ani na nikoho druhého dávať túto požiadavku, ale požiadavku o maximálnu dennodennú snahu o to ideálne áno. Tú si mám stanoviť už dnes! To je bezpodmienečne nutné na ceste nahor ku Svetlu, aby človek mal dennodennú snahu o to ideálne, aby mohol u neho nastať vytúžený „Vzostup“. Nikdy nemá zabúdať, že skutočná snaha sa posilňuje Modlitbou.

Pozrime sa na piatu prednášku v poradí „Zodpovednosť“. V dnešných pozemských pomeroch, naozaj kdekoľvek sa pozriete, všade by človek veľmi rád zvalil Zodpovednosť na kohokoľvek, alebo čokoľvek iné, len nie na seba. „Ja nemôžem, lebo v práci mám problémy, ja nemôžem, lebo doma mám problémy, ja nemôžem, lebo v susedstve mám problémy, ja nemôžem, lebo so svokrovcami, s rodičmi...“ Toto sú všetko výhovorky, keď človek chce presunúť Zodpovednosť zo seba na niečo, alebo na niekoho iného. Nemožno nič zo seba presunúť na niekoho iného, ani na pozemské Zákony.

Naše pozemské Zákony väčšinou nie sú formulované v zmysle Zákonov Božích, čiže tie pokrútené paragrafy (dokonca aj samotný symbol paragrafu je pokrútený), umožňujú mnohým ľuďom páchať bezprávie, či už kradnúť česť, povesť, verejnú vážnosť, alebo majetok. V podstate by sa dalo ľahko žiť v zmysle týchto našich pozemských Zákonov, ktoré každý právnik prekrúti ako chce, lebo jeden paragraf druhému odporuje, keby sa neozývalo naše svedomie, ktoré nás upozorňuje a varuje, aj keď naše pozemské Zákony nám umožňujú kradnúť. Pozor, niečo nie je v poriadku! A to niečo jasne prehovára.

Je tu totiž jednotný Zákon – „Čo človek zasieva, to zožať musí“. Neexistuje také, že „môže“ zožať, ale že „musí“ zožať. Oproti negatívnemu človeku je u človeka, ktorý započne s tým dobrým Chcením, velikánsky rozdiel, že to dobré Chcenie ho chráni ako vzduchová vrstva chráni zemeguľu. Čo kedysi zasial, keď spáchal zločin, sa aj jemu rozmnožené vracia do posledného haliera, ale ako sa na ňom prejaví, to závisí od ochrannej vrstvy dobrého chcenia. Keď sa človek nezmení, tak zostane jeho rúcho čierne a čierny vracajúci sa spätný účinok v plnosti sa môže narezonovať a prejaviť u neho ako nehoda, napríklad ho zrazí kamión a má hroznú smrť. Keď si z polovice vybieli to svoje rúcho a zmení sa tak, že ho má z polovice čierne a z polovice biele, odčiňuje ten istý vracajúci sa spätný účinok, ktorý má nezmenenú Silu tak, že sa napríklad šmykne, spadne a zlomí si nohu. Má možnosť dva mesiace v nemocnici rozmýšľať, čo by mal ešte zmeniť vo svojom živote, aký nesprávny životný postoj mu tá noha ešte signalizuje. Ale keď sa zmení tento človek tak, že v plnosti vybieli svoje rúcho až je celé biele, vtedy vracajúci sa spätný čierny účinok, hoci má tú istú Silu, nemá sa vplyvom Zákona rezonancie na čom narezonovať, aj keď prejaviť sa musí. Silná vrstva ochrany jeho dobrého Chcenia je ako pružný nárazník pre vracajúce sa spätné pôsobenie a toto, hoci má plnú Silu, sa potom prejaví tak, že dotyčný odčiňuje niekdajšie previnenie už len symbolicky napríklad tým, že niekomu zdvihne pero.

V tejto súvislosti človek nemôže Zodpovednosť za seba preniesť na nikoho. Niekdajšie predávanie odpustkov sa robí aj v dnešnej modernej dobe, len inou formou. To, že som susedovi ukrivdil, keď som mu ukradol kravu, sa nedá odčiniť určitým množstvom odverklíkovaných modlitieb, ani tým, že mu poviem z falošnej slušnosti prepáč, nechcel som. Úprimným slovom prepáč suseda informujem o tom, že som pochopil svoje nesprávne správanie. Živou, precítenou Modlitbou mám získať odvahu a Silu k náprave. Samotnou nápravou je, že mu musím tú kravu vrátiť, poprosiť ho o odpustenie a byť mu nápomocný, aby som odčinil spáchanú krivdu. Inak táto krivda nie je odčinená.

Sú mnohé spoločenstvá, kde naozaj vidieť, že týždeň čo týždeň si nadávajú, ubližujú si a potom spolu idú do kostola, vyspovedajú sa, podajú si ruky a tvária sa, že všetko je v poriadku. Potom si znovu celý týždeň ubližujú. Nemôže tu byť nič nikomu odpustené. Oni sa tými úkonmi nezmenili vo svojej zlosti a tak stále páchajú hriech proti Duchu Svätému. Za to nesú plnú Zodpovednosť. Každý človek si to bude rozuzľovať, čo si zasial, a v takej forme, v akom stave sa bude on nachádzať v deň vracajúceho sa spätného účinku.

Veľakrát sa hovorí o tom, že sú dobré a zlé Sily, že je zdroj Dobra i zla. Zdroj Svetla je, zdroj tmy je však nezmysel. Nemáme vedľa svietidla na strope tmidlo, ktorým by sme roztmili za dňa a tma by vytlačila Svetlo von z miestnosti. Ale na to, aby sme v noci mali Svetlo, musí niekto to svietidlo zapnúť. Správne sa hovorí, keď sa hovorí, že je Stvoriteľ a Lucifer. Ale nesprávne sa hovorí, keď sa hovorí, že sú zdrojom dobrej a zlej Sily. Keby boli dve Sily, tak by boli aj dvaja vládcovia. Ale tak tomu nie je. Je len jeden, jediný Vládca. Celým Stvorením prúdi len jedna jediná Sila. Len Svetlo má zdroj, tma zdroj nemá, tma je len pojem, ktorý hovorí o nedostatku Svetla. Tma dokonca nemá ani pohyb. Pohyb je citeľný len vo Svetle. Jediný pohyb tmy, ak vôbec sa o pohybe dá hovoriť je jej odchod po príchode Svetla. Tma po jeho príchode jednoducho zmizne. „Buď Svetlo“ je Vôľa Božia vo Stvorení, z ktorej prúdi Sila Božia do celého Stvorenia.

Človek ako tvor vo Stvorení má slobodnú vôľu a ňou schopnosť túto Silu Božiu usmerňovať. Túto schopnosť usmernenia má možnosť používať počas svojho vývojového procesu v pozdejšom Stvorení – teda tu v hmotnosti, buď k dobrému – tvorivému pôsobeniu podnietenému Láskou a Vôľou Božou, ktoré prináša krásu, radosť a rozkvet, alebo k zlému – falošnému pôsobeniu podnietenému Luciferom, ktoré prináša škaredosť, žiaľ a zničenie. V pôvode ľudského ducha v Duchovnej ríši, ktorá je bližšie ku Svetlu ako hmotnosti nie je už možné usmerňovať Silu Božiu aj k zlému – falošnému, lebo tam tlak Svetla neumožňuje činiť nič nečistého. Treba si uvedomiť, že Vôľa Božia, ktorej prejavom sú Zákony Božie vo Stvorení, to sú tie prvé slová – „Buď Svetlo“. A bolo Svetlo. To je to Svetlo Sveta, ktoré svieti a tlak vyžarovania tohto Svetla má svoj magnetický účinok – svoj smer.

Tak ako pozorujeme tu v malom, v našej hmotnosti skupenstvá: plazmatické, plynné, kvapalné a tuhé, tak je to aj vo veľkom, v celom Stvorení. Aj ono má svoje „skupenstvá“, teda druhy prejavujúce sa rovnakými vlastnosťami. Najbližšie k zdroju Svetla, kde je jeho najväčší tlak je „plazmatická sféra Stvorenia“, ktorú náboženstvá poznajú ako sféru Pravzorov, je to Čisto duchovná sféra, kde sú bytosti, ktoré zosobňujú jednotlivé cnosti, ku ktorým sa ľudský duchovia v nižších sférach majú vyvíjať.

Pôvod ľudských duchov je v „plynnej sfére Stvorenia“, kde väčšou vzdialenosťou od zdroja Svetla je v nižšom jeho tlaku už nižšia teplota a formuje sa Duchovná sféra nášho pôvodu a náš druh duchovný. Vzduch – duch, nie náhodou sú tie slová podobné. Tu až na samom konci tejto Duchovnej sféry je pôvod ľudského ducha ako posledná zrazenina duchovného v duchovných semienkach.

Pod sférou nášho pôvodu je „kvapalná sféra Stvorenia.“ Opäť väčšou vzdialenosťou od zdroja Svetla je nižší jeho tlak, nižšia teplota a formuje sa Bytostná sféra, kde je pôvod všetkých prírodných bytostí, ktoré poznali staroveké národy, od najvyššieho Perúna po najmenšie víly a trpaslíkov.

Až potom vzniká „tuhá sféra Stvorenia.“ V najväčšej vzdialenosti od zdroja Svetla formujú sa v najmenšom jeho tlaku pri ešte nižšej teplote hmotnosti a to Jemnohmotnosť – onen svet a Hrubohmotnosť – našim pozemským očiam viditeľný svet.

Ľudský duch, keď zoberieme začiatok Stvorenia a hmotnosť, kde sa vyvíjame, má pôvod zhruba v strede medzi týmito časťami. Naše nevedomé duchovné semienko, ktoré túžbou po poznaní je vypudené z Duchovného raja, musí ísť dolu, až do Hrubohmotnosti a zasadiť sa do pozemského tela, aby sa z neho vyvinul sebavedomý ľudský duch, ktorý žije v zmysle Zákonov Božích. A v týchto hmotnostiach, teda v Jemnohmotnosti a v Hrubohmotnosti, v tomto neskoršom Stvorení, má možnosť ľudský duch ešte nevedome, svojou slobodnou vôľou vo svojom vývoji riadiť jedinú Silu Božiu, ktorá prúdi celým Stvorením, k tvorivému aj k falošnému pôsobeniu. Obe pôsobenia ľudských duchov však podliehajú účinkom Zákonov Božích, ktoré v Zákone vzájomného pôsobenia vracajú rozmnožený spätný účinok k jeho pôvodcovi, buď v tvorivom, alebo falošnom pôsobení. Riadením samočinne pôsobiacej Sily Božej vzniká u ľudského ducha Zodpovednosť za slobodné rozhodovanie a jeho následky.

Obrazne povedané, môže ľudský duch svojou slobodnou vôľou rozhodnúť, ako natočí seba ako magnetku a udá jej tvorivý, alebo falošný – opačný smer. Ale tým, že sa nachádzame v obrovskom poli pôsobenia Svetla – Vôle Božej, ktorá má tiež magnetický účinok, prejavujúci sa v Zákonoch Božích, naša slobodná vôľa je len k natočeniu našej magnetky. Naším natočením vzniká Zodpovednosť za magnetický účinok našej magnetky a neminie nás spätný účinok v Zákone vzájomného pôsobenia. Podľa prejavu magnetického účinku našej slobodnej vôle, keď sa natočíme v zmysle pôsobenia magnetického účinku Vôle Božej, tak sme priťahovaný nahor, keď sa natočíme proti zmyslu pôsobenia magnetického účinku Vôle Božej, tak sme odpudzovaný nadol. Týmto nesprávnym natočením svojej magnetky proti pôsobeniu magnetického účinku Vôle Božej, ľudský duch vytvára sféry temna, ktoré sú len zdanlivým protipólom, pretože ľudský duch na to vždy používa jednu jedinú jednotnú Silu Božiu, hoci v tomto prípade v nesprávnom smere. Keby sa celé ľudstvo, vyvíjajúce sa v hmotnostiach, v jeden jediný moment natočilo proti pôsobeniu Svetla – Vôle Božej, nepohne týmto Svetlom Sveta – Vôľou Božou ani o milimeter, ale každý jednotlivec len sebou samým – každý by klesol do hlbín. Všetci by sa tým pripútali k hmotnosti, ktorá podlieha rozkladu, idúc s ňou do tohto rozkladného procesu.

V bežnej reči sa hovorí, že život je pohyb a pohyb je život. Život, lebo pohyb je citeľný iba vo Svetle. Iba Svetlo má zdroj. Tma zdroj nemá. Tma je iba pojem, ktorý hovorí o nedostatku Svetla. Jediný pohyb tmy, ak vôbec sa o pohybe dá hovoriť, je jej odchod po príchode Svetla. Niekto musí ale prísť a zasvietiť, aby to Svetlo bolo. To znamená, že v pozemskom dianí, nejaký ľudský duch musí používať Silu Božiu k dobrému, aby svietil ako príklad a nabádal svojím príkladom ostatných. Vo Svetle je cítiť blaženosť, teplo, radosť... V tme je cítiť samotu, zimu, smútok...

V týchto súvislostiach si treba uvedomiť, že neustále všetkým prúdi jedna jediná Sila Božia. Ako kamienkami, rastlinami, zvieratami, takisto človekom. Človek má takú schopnosť v tomto neskoršom Stvorení, akú tu iné tvory nemajú. Má schopnosť prijať Silu Božiu a sformovať ju do úzkeho zväzku, ako šošovka Svetlo. Keď zoberieme šošovku a presne ju namierime na slniečko, vznikne silný úzky zväzok, ktorý nám potom zapáli čokoľvek, na čo ten silný úzky zväzok Svetla namierime. Presne tak aj ľudský duch môže prijímaním Sily Božej a jej usmernením doslova zapáliť niekoho pre niečo krásne, alebo spáliť si k nemu všetky mosty. Podľa toho, či Silu Božiu používa tvorivo k výstavbe, alebo falošne k ničeniu. Táto schopnosť prijímania a usmerňovania Sily Božej je každému jednému ľudskému duchu daná rovnako a naša rôznorodosť vzniká len jej rôznym používaním, alebo i nepoužívaním.

Človek nepotrebuje žiadne okultné školenia ani žiadne ťažké semináre, týždenné, dvojtýždenné, mesačné kurzy... Stačí keď si uvedomí, že neustále ním prúdi Sila Božia, ktorú on má schopnosť prijať a usmerniť. Človek má svojou slobodnou vôľou schopnosť rozhodnúť sa ako Silu Božiu usmerní, či k tvorivému pôsobeniu v Čistote myšlienok a v dobrom láskyplnom Chcení, alebo k falošnému pôsobeniu v nečistote myšlienok a v zlom bezcitnom chcení. Človek Silu Božiu len do určitej miery sformuje a usmerní do konkrétneho smeru. Ona pôsobí potom samostatne ako Sila Božia v zmysle Zákonov Božích a prináša v spätnom účinku človeku to, k čomu sa rozhodol.

Tak ako to bolo vidieť u tej pani, ktorá sformovanou Silou Božou, usmernenou v dávaní, pritiahla toho pána na masážny stôl, aby sa mohla stretnúť so svojím princom. Vysielala čistú túžbu dávať. Sila Božia spôsobí, že naše duchovné rozhodnutie sa zobrazí v hmotnosti. Duch ovláda hmotu, nie naopak. Hoci veľa ľudských duchov sa necháva hmotou zviazať, čo je veľmi smutné vzhľadom na ich duchovné schopnosti. Ale oni to tak chcú. To ich chcenie – uctievanie hmotného, vytvára putá, ktorými sa duch zväzuje. Tá istá Sila, ktorá im mohla napomôcť ku Vzostupu, im pod ich vlastným velením vytvára obrovské reťaze, ktorými sa pripútavajú k zemi.

V tom je u ľudského ducha Zodpovednosť. Sloboda spočíva len v rozhodnutí. Okamžite po rozhodnutí nasleduje Zodpovednosť za všetko, čo som kedykoľvek chcel, myslel, hovoril a robil. Aj keď ešte samotný čin nespravím, ale už som sa k nemu rozhodol, už bežia spätné pôsobenia. Vyslal som konkrétne chcenie. Tá Sila ide, v oblúku sa mi vracia a prináša mi rozmnožené to, čo som vyslal. To je tá Zodpovednosť, ktorú musím vždy niesť. A vždy ju ponesiem, pretože tak pracujú, presne a neúprosne Zákony Božie v celom Stvorení.

Zodpovednosť nie je strašiak, ktorý sa kladie na ľudského ducha. Je to uvedomenie si toho jasného, krásneho a jednoduchého. Dennodenne prúdi cezo mňa čistá Sila Božia. Už vedomie toho, čo mi bolo dané, aká Milosť tvorenia, formovania vo Stvorení, už to by ma malo aktivizovať k tomu, že nikdy nebudem chcieť Silu Božiu zatemniť a použiť nečestne falošným smerom. Keď používam Silu Božiu falošným smerom, vždy ju zatemním, zoslabím ju momentom otočenia. Preto v konečnom boji dobra so zlom víťazí čistý Janko s Láskou v srdci. Tým, že on neotáča falošne Silu Božiu, ale používa ju v jej tvorivom smere, nezoslabuje ju, a teda je vždy silnejší. V precítení a uvedomení si toho všetkého je súčasne radosť, že môžem svojím chcením, myslením, rečou a konaním spraviť obrat vo svojom doterajšom bytí. A tento obrat je najrýchlejšie prebiehajúci tu v hrubohmotnosti. Preto sem smerujeme, tu najrýchlejšie dozrievame. Tu, kde je dobré vedľa zlého.

V celom dianí sú ľudskému duchu poskytované vždy znovu a znovu pomoci, aby sa jednoducho dostal tam, kam sa dostať má. Tie pomoci sú od láskyplného Záhradníka, ktorý ide a vidí, že rastie burina, tak ju vytrhá. Vidí, že kvetinka má málo vodičky, tak ju poleje. Nemusel by to robiť. Mohol by nechať tú kvetinku vyschnúť, ale jemu ide o to, aby tá kvetinka, čo je slabšia ako druhá, zosilnela a dala svoj kvet. Lucifer nechcel byť takýmto Záhradníkom a svojvoľne stanovil falošný princíp, v ktorom ide o kladenie pascí a odsúdenie toho, kto sa chytí. Ľudský duch však znovu a znovu dostáva pomoci zo Svetla. Aby odolal nástrahám a mohol sa vrátiť domov, musí však sám pomoci využiť.

Sú tri obrovské impulzy do Stvorenia, pravidelne sa opakujúce, ktoré má možnosť ľudský duch vnímať. Má možnosť ich uchopiť a oveľa intenzívnejšie ísť vo svojom Vzostupe a zobrať svoju Zodpovednosť do vlastných rúk.

Prvý impulz je možné vnímať na konci mája, kedy je Vyliatie Ducha Svätého. Nie, že by bol sám Duch Svätý vylievaný, ale on vylieva Silu do Stvorenia. Dáva znovu nový impulz do celého Stvorenia, aby Stvorenie neustrnulo v pohybe, ale stále sa v pohybe udržovalo. Bez tohto impulzu by sa Stvorenie zakrátko stiahlo späť do pôvodnej, neprejavenej podoby. Je to obrovský dar Stvoriteľov, ktorý je dávaný pravidelne do Stvorenia. Ako však tento dar prijímame? Vieme z legiend, že učeníci Syna Božieho prijali Dary Ducha Svätého a rozhoreli sa im plamene nad hlavami. V tých dňoch je Sila Božia tak veľká vo Stvorení, že každý tento sviatok vníma, aj keď väčšina ľudí len nevedome. Koncom mája, kedy nastáva vrchol možnosti prežívania tohto Sviatku u nás, v hmotnosti, mnohí ľudia hovoria: „Jáj, tak mi je dobre, taký som plný Síl a idem do všetkého, čo som si predsavzal.“ A mnohí hovoria: „Jój, zase tá jarná únava, odkiaľ ma to zase tak tlačí.“ Je to mohutný dej, ktorý sa každoročne dáva ľudským duchom ku pomoci, aby sa mohli oveľa intenzívnejšie chopiť Sily Božej a stúpať nahor ku Svetlu.

Druhý impulz je ďalší Sviatok – Slávnosť Čistej Ľalie. Obdobie, kedy najintenzívnejšie môže človek prežívať pomoci pre všetko ženstvo vo Stvorení, je začiatkom septembra. V týchto dňoch má človek možnosť ešte rýchlejšie sa posunúť dopredu v skutočnej Čistote. Počas Sviatku Čistoty je dávaná pomoc ženstvu v celom Stvorení, aby sa držalo toho stupňa, na ktorom má stáť. Žena svojou jemnosťou, svojím pôvabom, svojou citlivosťou je predurčená k tomu, aby udržiavala spojenie so Svetlom. Aby udržiavala živú túžbu ku Svetlu. Muž nemá schopnosť byť strážcom čistej túžby ku Svetlu v takej miere ako žena. Túto schopnosť má žena, jemnejšia, pôvabnejšia bytosť vo Stvorení. A v tomto Sviatku je jej dávaná zvýšená Sila, aby sa držala tohto krásneho miesta, ktoré jej Stvoriteľ vo Stvorení vytýčil. Samozrejme je to inšpirácia aj pre muža, môže vzdávať úctu krásnemu, čistému pôsobeniu žien a sám vo všeobecnosti Čistotu udržiavať.

Čo je tretí impulz? Len tam, kde je Čistota, len tam môže prísť i pravá Láska. Čistota sú „koľajnice pre Lásku“. Tam, kde je čistý Janko, tam môže prísť tá pravá Láska v srdci. Skutočná Láska vždy duchovne pomáha. Nie „opičia“, ktorá bezbreho dáva bez toho, aby požadovala vyrovnanie, aby dodržiavala Zákony Božie vo Stvorení – „koľko dáš, toľko smieš zobrať“. Skutočná Láska robí druhému nie to, čo on chce, ale to, čo mu skutočne prospieva, aby bol lepší, ušľachtilejší, zdvorilejší, svetlejší, jasnejší. V období koncom decembra je možné vnímať podporu pravej Lásky opäť z Božieho impulzu. Je Slávnosť Ruže, Sviatok Žiariacej Hviezdy.

Ľudský duch má možnosť, využitím týchto mohutných Božích impulzov dávaných ku pomoci, oveľa rýchlejšie a intenzívnejšie stúpať nahor ku Svetlu. Môže plne prevziať Zodpovednosť do vlastných rúk, ale musí to spraviť sám za seba. Nemôže to spraviť za nikoho iného, len sám za seba. A to je ten obrovský problém celého ľudstva v pozemskom bytí – „nie a nie sa odhodlať k prevzatiu Zodpovednosti za seba do vlastných rúk.“ Zodpovednosť sa nepreberá pozemským rozumom, ale citom. Vycítim, že naozaj je to tak a už jednoducho nikdy ma nikto neodradí od Čistoty, dobrého Chcenia hutneného v Mlčaní a vrúcnej Modlitby, po ktorých nastáva Vzostup. Čokoľvek nech sa mi v tom živote prihodí, jednoducho si uvedomím: „Keď ty na mňa takto kričíš, musel som to i ja kedysi zasievať, fuj to bolo škaredé, už nikdy také nechcem siať!“ Viem takto jednoducho prijať to, že mi to prišlo v Zákonoch Božích. Viem si povedať, toto už nikdy viacej nechcem siať.

Aby ľudský duch mohol počas týchto troch Slávností spraviť obrovské kroky, posunúť sa v prežívaní, správaní, v uvedomovaní si svojho bytia, svojho pôsobenia, musí sa náležito na to pripraviť. Príprava je jednoduchá, počas celého roka dennodenne si zrekapitulovať každý deň, čo som konal v zmysle Zákonov Božích a ponechať si voľný jeden deň v týždni, aby som Sviatočný deň svätil. To nie je len ísť v siedmy deň do chrámu. Raz za sedem dní mám uskutočniť živý dej. Niekto si zoberie pondelok, niekto utorok, niekto nedeľu, niekto sobotu. Podobne ako každá firma, ktorá chce fungovať, jedna má poradu v pondelok, iná v piatok, iná v stredu, ďalšia v utorok, ale raz za sedem dní, pretože šesť dní dozadu sa dá pamätať a na šesť dní dopredu sa dá vystavať podrobný plán. Akonáhle si robím takúto poradu sám zo sebou raz za sedem dní, zoberiem to, čo som prežil, čo pekné a škaredé mi prišlo v spätnom pôsobení a poviem si: „Toho pekného chcem týmto spôsobom v ďalšom týždni viac zasievať a toho škaredého siatia sa chcem takto a takto vyvarovať a takýmto spôsobom chcem ponaprávať škaredé sejby z predošlého týždňa“, potom moja príprava na Slávnosti je v plnom prúde.

V rámci tej prípravy vždy najprv poďakujem za to, že smiem vidieť skrze Zákony Božie, čo som v tom týždni dobré a zlé spravil. Urobím si rekapituláciu a postavím si predsavzatia, aby som si sám pomohol a potom poprosím o Silu Všemohúceho, aby v tom ďalšom týždni som mohol napredovať v tých mojich predsavzatiach zvýšenou Silou Božou. Vtedy podľa Čistoty mojej Modlitby sa mi dostáva Božej pomoci, ktorá sa vlieva do tých mojich predsavzatí. Nedá sa to spôsobom: „Daj mi Silu a ja sa rozhodnem ako ju použijem.“ Dá sa to jedine v dávaní: „Pane uvedomujem si, čo som spravil, pozerám sa na to v Tvojich Zákonoch, ktoré si dal do Stvorenia. Tu mi prišlo toto ťažké, pretože som to musel kedysi siať a také už nechcem siať ďalej. Tu mi prišlo toto pekné a v siatí takého chcem ďalej pokračovať. Teba Pane prosím, daj mi Silu, aby v tom ďalšom týždni som sa vedel vyvarovať takéhoto negatívneho siatia a už len takéto pekné zasieval Tebe ako Vďaku.“ Len takto mnou v požehnaní Sila Božia prúdi a vlieva sa do tých mojich predsavzatí a obrovským spôsobom ich posilní, aby som tieto predsavzatia v ďalšom týždni premenil v čin.

Táto práca týždeň čo týždeň je prípravou na Slávnosti, aby som počas nich urobil tie isté deje, ale za celý rok s ešte väčšou Božou pomocou podľa druhu Božieho impulzu, ktorý práve v danom Sviatku prebieha. Je len na mne, či zoberiem Zodpovednosť za seba do vlastných rúk.

To neznamená, že teraz sa mám pripojiť do takej alebo onakej sekty, strany, hnutia, či náboženstva. To nie. Podstatné je, aby som uskutočňoval živé deje. Kto to cíti tak, že má ísť v nedeľu do kostola, nech ide do kostola. Kto tak, že má ísť v sobotu do Synagógy, nech ide do Synagógy. Kto v piatok do mešity, nech ide do mešity. Kto cíti, že má ísť do budhistického chrámu, nech ide do budhistického chrámu. Kto cíti, že má ísť do prírody, nech ide do prírody. Kto cíti, že má zostať doma, nech zostane doma. Ale pozor, vzájomné stretávanie sa v deň sviatočný má byť na základe rovnorodosti – súzvuku, aby Vďaka, ktorá vyšľahne z ducha ako plameň, nebola nikým nerovnorodým rušená. Má veľký význam, keď sa stretnú v takýto deň viacerí ľudia. Jeden človek svieti ako jedna sviečka, ale sto ľudí ako sto sviečok, je to znásobená Vďaka. Ak nie je vidieť dnes v spoločenstvách takýto príklad harmónie, ale neustále zvady, to neznamená, že ľudský duch nemá ten Sviatočný deň svätiť! Veď inak by vylieval po kúpeli špinavú vodu spolu s umytým dieťatkom. Je na vlastnej Zodpovednosti každého jednotlivca, či poprosí o Silu Božiu k tomu ďalšiemu týždňu. Kto tak chce učiniť, nikdy nemá zabúdať, že najskôr má poďakovať.

Prečo je dávaný taký veľký dôraz na to, aby človek zanechal všetky pozemské starosti, ktoré nie sú nevyhnutné v ten Sviatočný deň urobiť? Predstavme si, že idem z jedného mesta do druhého na oslavu kamarátovej päťdesiatky. Potrebujem si nájsť čas na prepravu, na nájdenie toho miesta, kde je oslava a nesiem tam nejaký dar, ktorým chcem dotyčného obdarovať. To je v pozemskom pár kilometrov a koľko času si musím na to nechať? Teraz to skúsme porovnať. Koľko asi času si musí nechať ľudský duch, keď má preputovať celým Stvorením až k blízkosti Božiemu trónu, aby Všemohúcemu vzdal vďaku? Ako sa oblečiem, keď idem niekomu na päťdesiatku – do teplákov? Nie, dám si niečo slušné. Ako sa ale oblečiem, keď idem predstúpiť pred trón Najvyššieho? Do toho najkrajšieho, čo mám! Na tej päťdesiatke po odovzdaní daru sa neprezliekam do teplákov, ale presne tak sa nemám prezliekať hneď po vzdaní vďaky Všemohúcemu v ten Sviatočný deň. Ja som predsa celý deň na návšteve u Všemohúceho, lepšie povedané v Jeho Kráľovstve.

Toto všetko nikto za nás nespraví. My máme svietiť, byť príkladom, chodiť s kľúčmi a pomáhať blížnym otvárať srdiečka, aby si tam spravili miesto pre precítenie pôsobenia Živého Slova Božieho. Máme pomáhať! Láska Božia a Vôľa Božia už tak učinili, už nám to ukázali, už s tými kľúčmi chodili... Teraz je rad na nás. My tie srdiečka máme pomáhať otvárať, ale to miesto v nich patrí Živému Slovu Božiemu.

Ako nasledovať príklad Synov Božích? Ľudský duch, keď sprostredkováva Zvestované Slovo, díva sa zdola nahor a ukazuje spolublížnym, pozrite sa aká nádhera. Na tento pohľad sme zvyknutí všade, aj v škole, aj v živote, iný hovoria a my pasívne počúvame. Ale keď je ľudským duchom donesené zhora nadol Zvestovanie Živého Slova Božieho Synmi Božími, tak je to opačný pohyb. Aj ľudský duch, aby sa vedel do tohto pohybu vradiť, musí zmeniť svoj pohľad. Nedívať sa zdola nahor, ale snažiť sa pozrieť zhora nadol. To, čo hovoril Pán Ježiš: „Klopte a otvoria vám, hľadajte a nájdete.“ Človek musí najskôr vyvinúť iniciatívu, aby to videl v tej jednoduchosti: „Robte druhým to, čo chcete, aby druhí robili vám.“ V ničom inom to nespočíva.

Pri čítaní Zvestovaného Slova Božieho je ešte stále u ľudí zívanie. U ľudí, ktorí túžia a s obrovskou námahou sa sústreďujú, aby im neuniklo ani jedno zrniečko. Takéto sústredenie je výhradne rozumom, on nedokáže pochopiť nič z toho, čo je nad jeho pôvod – nad hmotu. Žiadny duchovný dej nedokáže prehliadnuť, lebo nemá na to jednoducho žiaden kľúč. Preto rozum, aj keď sa namáha obrovským spôsobom, sa zrazu preťaží, vypne a to je to zívanie. Snažme sa vystavať si každú prednášku v obrazoch pred svojím duchovným zrakom. Vtedy ju precítime, lebo cit je prejavom ducha. Keď ľudský duch vo svojom cite precíti živosť toho diania, tú zákonitosť vo Stvorení, tak ju vie rozumom kedykoľvek vyjadriť. Opačne to nejde. Nesnažme sa zapamätať si každé jedno slovíčko z prednášky. Neučme sa prednášky naspamäť, ale vystavajme si ich v obrazoch. Vtedy ich môžeme v cite prijať, a keď budeme potrebovať niečo z nich použiť v živote, vyvstane nám to zrazu pred duchovným zrakom. Kedykoľvek, aj keď v iných slovách to potom sprostredkujeme, bude to stále to živé, čo sme precítili, inšpirujúce našich blížnych.

 

Prednáška je z knihy Vo Svetle Poznania od Pribinu Chariotova.