05 02 01 Blahoslavenstvá

Verzia pre tlač

Jezis

Piate Blahoslavenstvo

 

" Blahoslavení milosrdní; pretože oni milosrdenstva dôjdu.

Neklamte sa však a nekonajte   f a l o š n é   milosrdenstvo, ale uvážte, či vaša dobrá vôľa tiež ľuďom naozaj   p r o s p i e v a ! "

Falošné milosrdenstvo je veľakrát v ľudovej múdrosti pomenované ako opičia materinská láska. To, že niekomu pomáhame tak, ako to on chce neznamená automaticky, že mu pomáhame k duchovnému vzostupu. Pre každého človeka je dobré výhradne to, čo mu pomáha k duchovnému vzostupu – čiže byť lepším, ušľachtilejším, zdvorilejším... Veľakrát je to pravý opak toho, čo od nás ako pomoc požaduje.

Prichádza pán a hovorí: „ ... je to zlé, aké postihnutie má naše dieťatko, budeme robiť všetko preto, aby dieťatko toto postihnutie nemalo. Vyhľadáme najlepších odborníkov, pôjdeme k najlepším liečiteľom, k najlepším lekárom, najlepším psychológom, k najlepším kňazom poprosiť o požehnanie a pomoc, pomazanie, aby sme docielili, že to dieťatko nebude mať tú chorobu.“ V čom je takéto počínanie dobré?

Dušička dieťatka zobrala na seba to ochorenie, aby pomohla svojej maminke. Táto dušička z druhého brehu videla, ako sa jej niekdajšia dcéra vo svojom terajšom pozemskom živote na Zemi nesmierne zaťažuje na duchu. Zatúžila jej pomôcť. Poprosila, aby mohla prísť, aby sa jej mohla narodiť, aby mohla na seba zobrať chorobu, ktorou chce tú maminku prebudiť z duchovného spánku.

Môže prísť i preto, že manžel tejto maminky sa jej snaží pomôcť, i keď formy jeho pomoci nie sú správne. On jej každý deň robí prednášku o tom ako má žiť. Ide jej už na nervy s tými jeho prednáškami, aj keď má pravdu. Ona totiž vidí, že to, čo jej on vyčíta, o čom jej prednáša, sám nevie vôbec u seba zmeniť a robí to isté, ale jej bude držať prednášku. Forma pomoci nie je správna. On jej má na svojom živote ukazovať, ako má ona žiť. Ale aj tak prosí za ňu. On sám jej nevie pomôcť, prosí o to, aby bola manželke daná pomoc.

I na jeho prosby prichádza dušička jej niekdajšej matky teraz ako dcéra. Berie na seba to postihnutie, ktoré keď má matka dennodenne pred očami, dennodenne sa trápi, že to dieťatko by mohlo byť iné, ale nie je iné a v tom trápení postupne preciťuje. Stretáva sa s inými maminkami, ktoré majú tiež postihnuté detičky, niektoré z nich majú menšie postihnutie, ale niektoré oveľa väčšie. Tam si začína vážiť, že to jej dieťatko má ruky, nohy, lebo videla aj detičky, ktoré ruky, nohy nemajú. Tam zrazu začína prijímať to čosi, v čom jej tá dušička prichádza pomôcť. Začína sa meniť. Začína inak hľadieť na svoj život. Začína chápať prednášky, ktoré jej kedysi manžel dával, ktoré prednedávnom ešte odmietala. Začína meniť svoj pozemský život.

Manžel si z nej berie príklad. Sám sa spamätáva, pretože napriek tomu, že prednášky jej robil on – chcel jej nimi pomôcť, sám odmietal chorobu svojho dieťatka ako formu pomoci. Samozrejme žiadny rodič nemá chcieť, aby jeho dieťa bolo choré. Ale keď ochorie, má chcieť pochopiť príčinu, prečo ochorelo a odstránením tejto príčiny môže spôsobiť uvoľnenie nutnosti tohto ochorenia u dieťatka. Dušička dieťatka zobrala na seba túto chorobu ako formu pomoci maminke. Kým sa maminka nemení, choroba sa znovu a znovu vracia.

Samozrejme rodič ide za tým cieľom, aby dieťatko vyzdravelo, ale cez poznanie celej hĺbky duchovných príčin onemocnení. Milosrdenstvo nie je v tom, že za každú cenu ja spravím všetko, aby dieťa nemalo chorobu. Ale v tom, že precítim, prečo tá dušička toto ochorenie zobrala na seba a vyzvem zainteresovaných k duchovnej zmene. Neprejdem okolo nich nedbanlivo s pocitom, veď keď sa im to stalo, je to Vôľa Všemohúceho. Prehrešovali sa voči Zákonom Všemohúceho, nedbali na ne a tu majú zaslúžený výsledok v ochorení dieťaťa.

Milosrdenstvo je naplnené láskou k blížnemu, ktorá chce, aby duch žil, aby sa rozvíjal. Preto blížnemu pomáha v zmysle Zákonov Všemohúceho poznať, prečo na neho prišla pohroma, čím si ju spôsobil a ako prevziať za následky nesprávnych siatí zodpovednosť a všetko napraviť.

Dnešná sústrasť je len rozumová náhrada toho, čo symbolizuje milosrdenstvo. Človek blížnemu v sústrasti pomáha nájsť najlepšieho doktora, aby dieťatko nebolo choré. Dôraz nie je na duchovný rozvoj – odstránenie príčiny ochorenia, ale na odmietanie spätného účinku prichádzajúceho v Zákone Všemohúceho – odmietanie zodpovednosti za nesprávnu sejbu. Nenastáva náprava príčiny ochorenia, nesprávna sejba pokračuje, a preto nastáva recidíva choroby – znovu prichádza ochorenie.

Dáme sústrasť niekomu, komu odišiel na druhý breh blízky. Podávame mu ruku k sústrasti. O koho nám v tej chvíli ide? O nás, aby všetci videli, že aj my sme tam boli? O pozostalého, aby tam bol ako stredobod pozornosti? Alebo nám ide o zosnulého? Žiaľ, neprichádzame prioritne preto, aby sme sa rozlúčili s tým, ktorý odchádza na druhý breh, aby sme mu zapriali šťastnú cestu, ale prinášame sústrasť vdove, čím sa ona stáva stredobod pozornosti. A tým, že ona ju prijíma, seba dáva do popredia. To nie je milosrdenstvo – láskyplný prejav ducha, ale sústrasť – rozumový prejav mozgu.

V arabskom svete je úplne normálne, že keď zomrie muž, tak jeho najstarší brat zoberie k sebe jeho ženu. Stará sa o ňu ako o svoju. Pojme ju za svoju. Má to dokonca v povinnosti v určitých krajinách. Nenechať ju v tom hmotnom svete osamotenú, bez mužskej opory. Nie je to otázka, že pojme ju súčasne aj za partnerku a začne s ňou intímne žiť. Ale má povinnosť postarať sa po hmotnej stránke, aby mala tú oporu až do chvíle, kým si nenájde ďalšieho partnera a pokiaľ by si nehľadala, tak dovtedy kým žije. To preto, aby ako žena, ktorá je jemnejšia a citlivejšia vo svojom princípe mohla sa nerušene duchovne rozvíjať a nemusela na seba preberať mužské postoje. To je milosrdenstvo – nie to, že na pohrebe jej podá ruku k prejavu sústrasti.

Láskyplné milosrdenstvo je to, čo blížnemu pomáha k duchovnému vývoju. Keď ten manžel nevedel sám pomôcť svojej manželke a prosil, aby jej bola daná pomoc, pre tú manželku bolo dobré, že sa jej narodilo dieťatko s postihnutím. On tomu dieťatku nemá dennodenne rozprávať: „...neboj sa, ja vyhľadám dobrého doktora, ten ti pomôže, aby si tú chorobu nemalo...“, ale má mu hovoriť: „...dieťatko zlaté, teraz už chápem, ako tej maminke treba skutočne pomáhať, moju dobrú vôľu mám v živote premeniť v čin, aby som jej bol príkladom. Neboj sa, ocinko jej začne takto pomáhať, aby si už ty nemuselo pomáhať tým, že berieš na seba takúto chorobu, už sa o ňu neboj. Teraz pôjdeme predpísať aj pre tvoje telíčko nejakú medicínu.“ Človek má súbežne s odstraňovaním duchovných príčin onemocnení hľadať pomoc pre odstránenie ochorenia telíčka.

Žiaľ, len jednotlivci týmto spôsobom uvažujú. Drvivá väčšina ľudstva v prípade, keď na nich dolieha spätný zlý účinok za zlú sejbu chce jediné – okamžite dať preč od seba toto zlé. Odmieta tým zodpovednosť za svoje sejby. Preto Pán Imanuel piatu prednášku nazval Zodpovednosť. Poukazuje na nutnosť prijatia zodpovednosti za svoje činy. Pán Ježiš nás nabáda, aby v láskyplnom milosrdenstve sme si vzájomne pomáhali k prijatiu tejto zodpovednosti za svoje sejby. Precítiť pojem milosrdenstva je možné len pri živej viere v Spravodlivosť Všemohúceho, ktorá je zabezpečovaná Jeho Zákonmi. Tie boli v Láske dané do Stvorenia, aby v Láske prinášali človeku rozmnožené to, čo do nich vloží. Dobré aj zlé, aby on spoznal, čo je dobré a toto dobré sial ďalej, a čo je zlé a toto zlé už viac nesial. Rozmnožený spätný účinok k nemu v Láske prichádza, aby si to uvedomil a zodpovedne sa k ďalším siatiam postavil. Päťka je v Zákone čísiel Láska a v nej sa zachvieva piata prednáška i piate Blahoslavenstvo.

Ale ako sa mi správame? Rozčuľujeme sa: „ ...veď máme dobrú vôľu, čo to tam hore nevidia?  Ako je možné, že sa nám ešte toto a toto v živote deje?“ Odmietame zodpovednosť. Máme dobrú vôľu a automaticky si myslíme, že keď robíme blížnemu to, čo on chce, čo mu vidíme na očiach, že to je preňho to dobré. Láska robí druhému to, čo mu pomáha k duchovnému vzostupu.

Všetku svoju silu máme dať do toho, aby v našom prejave smerom k blížnemu, v tej našej reči bol absolútny záchvev lásky, túžby pomôcť, aj keď hovoríme slová, ktoré sú prísne a vôbec sa blížnemu v tej chvíli nepáčia. Cíti z nás, že mu chceme dobre a celý týždeň má pred očami ten obraz. A na konci týždňa zavolá a poďakuje. Niekedy takúto pomoc vie prijať až vtedy, keď odchádza na druhý breh. Až vtedy vidí – aha, ten človek mi pomáhal celý život, aj keď som na neho hromžil. To, čo mi ukazoval, to, čo odo mňa vyžadoval, čo mi sprostredkovával, bola láskyplná pomoc. Teraz už chápem, bol milosrdný samaritán.

Je to náročné byť milosrdným, lebo ten otec musí prijať to, že v láske dušička jeho dieťatka zobrala na seba ochorenie. Musí to vedieť prijať. Nie sa postaviť proti tomu. Je to nesmierne náročné, preto musíme už od malička viesť a vychovávať deti k tomu, aby spoznali v Zákonoch Všemohúceho i Jeho Lásku. A to sa dá len poukazovaním na osobný príklad. Zákony vložené do Stvorenia nám prinášajú v láske aj to trápenie, aj tú zlomeninu, aj to postihnuté dieťatko. Prijatím spätného účinku v zodpovednosti prestáva pôsobiť duchovná príčina a vytvorením novej sejby prichádzajú nové spätné účinky. Začíname pomáhať tou správnou formou a tento dej prežitý u toho otca môže spôsobiť, že dušička toho dieťatka si povie – no konečne ten ocino pomáha mamine tou správnou formou, nemusím to už ja robiť touto a vyzdravie. Otec robil predtým mame prednášky, v ktorých bola pravda, ale vždy bol nahnevaný. Teraz k nej hovorí s obrovskou láskou, ale prísne. Je k nej milosrdný.

 

Úryvky sú z knihy Život Ježíšův na Zemi.

Prednáška je z knihy Koledov Dar Slovenom od Pribinu Chariotova.