04 03 01 Slovo

Verzia pre tlač

SLOVO a čo z toho vyplýva!

Eduard Hurta - Bratislava

 

SLOVO. Týchto zdanlivo bezvýznamných, jednoduchých päť písmen nehovorí mnoho o sebe. Ale ak pôjdeme až k prapôvodu jeho vzniku, dostaneme úplne iný obraz. K tomu nám dopomôže „kniha kníh“, ako sa hovorí v Biblii. V nej sa píše:

„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo.“ A ďalej Boh povedal: „Buď Svetlo a bolo Svetlo“.

A z tohto Svetla vzniklo potom celé stvorenie, z ktorého postupným vývojom máme aj dnešný svet. To nemôže odškriepiť ani jeden „vedátor“, ktorý sa domnieva, že je výkvetom, alebo dokonca korunou stvorenia. Áno, svojimi danosťami a schopnosťami ňou aj mohol a mal byť, ale svojím správaním a postojom k životu miesto vzostupu klesol aj napriek tomu, alebo práve pre svoj prepestovaný rozum tak hlboko, že v tomto stvorení neznamená viacej ako to malé zrnko piesku v púšti.

Ak sa však na človeka pozrieme čisto z rozumového hľadiska, dostaneme celkom iný obraz. V tom ohľade je on opravdivým „velikánom“, či už svojimi vynálezmi, technikou, chémiou atď., ale prevažne v ničení a v zabíjaní, najmä však v devastácii matky prírody, od ktorej je celý náš život závislý. Akoby pre nich platilo heslo: „Po nás potopa!“ Lenže tlak vzbudzuje i protitlak vo forme obrany. A dnes sme už svedkami toho. Nejdem tu  opisovať tie katastrofy, lebo vieme, že matka príroda, resp. ten, ktorý ju riadi, sa dokáže vysporiadať so svojimi nevďačnými a nespratnými deťmi. A čím to bude neskoršie, tým to bude neúprosnejšie.

Teraz sa vrátime opäť k nášmu námetu SLOVO. Vo fyzike sme sa naučili, že všetko je otázkou žiarenia a vibrácií. Tak aj jednotlivé písmena a potom i slová sa zachvievajú na určitej frekvencii. Súhrn týchto vibrácií dáva slovu určitý význam, vznášajúci sa do éteru. Cestou priťahuje, alebo je priťahovaný rovnorodými útvarmi o rovnakej frekvencii a takto posilnený smeruje o to rýchlejšie k určenému cieľu. Lenže pri tomto pohybe nastávajú rôzne zmeny, a to hlavne vtedy, keď človek pri vyslovení tohto slova nebral do úvahy jeho pravý význam, teda pojem, čím vlastne porušil jeho frekvenciu. To má potom za následok, že sa určený cieľ buď nedosiahne, alebo vypovedané slovo bude mať často i celkom opačný účinok! Svoju úlohu v tom zohráva i sila prízvuku.

Teraz, vediac o tomto všetkom, sa skúsme započúvať do rečí vysielaných v masmédiách našimi povolanými i menej povolanými rečníkmi! Aké zmätky musia vyvolávať u našich poslucháčov ich neraz protirečivé, nepravdivé a niekedy i oplzlé výroky. Ako to potom dopadá, keď sa dôležité problémy pomenujú nesprávnymi výrazmi? Aký pojem to musí vyvolať na všetkých stranách? Človek, ktorý vidí do tejto veci, môže sa potom len čudovať, ba možno i rozhnevať, ale v nijakom prípade pomôcť; práve kvôli spomenutej rôznorodosti.

Uveďme si aspoň jeden malinký prípad na objasnenie.

Porazený, či už v zápasení, alebo vo voľbách zagratuluje zo slušnosti víťazovi k úspechu, ale takým tónom, že je to vzdialené na sto míľ od úprimnosti. Nuž, čo sa asi stane? Víťazovi pranič, najmä ak vycíti ten tón, ale ten gratulant dostane možno zanedlho takú odmenu, že by stokrát urobil lepšie, keby bol radšej mlčal. Podobne je to pri vyjadrovaní vďaky a ďalších prejavoch neúprimnosti.

Pri uvedomení si, že ľudská reč je vlastne nepatrným odzrkadlením reči Božej, teda darom, ktorým nás náš Stvoriteľ povýšil nad zvieratá, musíme potom vedieť tiež to, že jej nesprávnym používaním ju znehodnocujeme, a tak súčasne opovrhujeme i darom Božím. A ako sa to prejaví v praxi, to už nejdem ďalej rozvádzať; to už každý človek neraz pocítil na vlastnej koži, ak si to vôbec uvedomil. Miesto toho, aby si rozum využíval patrične so všetkou silou, ktorú má k dispozícii, tak nevhodne použitými slovami si to pokazí.

Pokračovanie...

Eduard Hurta - Bratislava