04 01 02 Desatoro Božích Prikázaní

Verzia pre tlač

oko

Prikázanie štvrté

MÁŠ CTIŤ OTCA I MATKU!

 

Toto prikázanie nechal Boh dať ľudstvu. Vyvolalo to ale nesmierne duševné boje. Nejedno dieťa, nejeden dospelý ťažko zápasili s tým, aby najhrubším spôsobom neporušili práve toto prikázanie.

Ako môže dieťa ctiť otca, ktorý sa znižuje na opilca, alebo matku, ktorá svojou náladovosťou, svojím neskrotným temperamentom, nedostatkom sebavýchovy a mnohým iným strpčuje hodiny otcovi i celému domu a úplne znemožňuje, aby zavládla pokojná nálada!

Môže dieťa ctiť rodičov, keď počuje, ako si navzájom hrubo nadávajú, klamú sa, alebo sa dokonca bijú? Nejedna manželská scéna spôsobila deťom z prikázania muky, učinila plnenie nemožným.

Bolo by to napokon predsa len pokrytectvo, keby dieťa chcelo tvrdiť, že ctí matku ešte aj vtedy, keď sa táto správa voči cudzím oveľa vľúdnejšie než voči vlastnému mužovi, otcovi dieťaťa. Ak u nej pobadá sklon k povrchnosti, uvidí, ako v tej najsmiešnejšej ješitnosti klesá, stávajúc sa bez odporu otrokyňou každej módnej hlúposti, ktorú často nie je možné viac zlúčiť s pojmom vážneho, vznešeného materstva, čo uberá všetku krásu a vznešenosť materskej cti, ...na základe čoho má potom dieťa ešte dobrovoľne uctievať matku? Čo všetko skrýva toto jedno slovo: „matka“! Čo však aj očakáva.

Dieťa, ktoré ešte nie je otrávené, musí podvedome v sebe pociťovať, že človek zrelého, vážneho ducha sa nikdy neodhodlá k tomu, aby svoje hrubohmotné telo obnažoval len kvôli móde. Ako potom môže matka ostať pre dieťa posvätnou! Prirodzené uctievanie impulzívne poklesne do prázdnej formy povinnosti zo zvyku, alebo v závislosti od výchovy do samozrejmej spoločenskej úctivosti, teda do pokrytectva, ktorému chýba akýkoľvek vzlet duše. Práve ten vzlet, ktorý v sebe chráni teplý život, ktorý je pre dieťa nepostrádateľný a ktorý ho pri dospievaní a vstupe do života sprevádza ako bezpečný štít, chráni pri útokoch všetkého druhu a ktorý mu vnútorne ostáva pevným útočiskom, ak sa niekedy dostane do pochybností. Až do vysokého veku!

Slovo „matka“ alebo „otec“ by vždy malo prebudiť horúci vnútorný cit, z ktorého dôstojne pred dušu predstúpi obraz v plnej čistote s varovaním alebo súhlasom, ako hviezda udávajúca smer v celom pozemskom bytí!

A o aký poklad je každé dieťa pripravené, ak nemôže ctiť svojho otca alebo svoju matku z celej duše!

Avšak tieto muky duše vyvoláva zas len ľuďmi nesprávne ponímanie prikázania. Nesprávny bol doterajší názor, ktorý ohraničoval zmysel a robil ho jednostranným, veď predsa nič nemôže byť jednostranné, čo Boh požehnal.

Ešte nesprávnejšie ale bolo, že sa toto prikázanie znetvorilo tým, že malo byť vylepšené podľa ľudského uváženia, presnejšie sformulované dodatkom: „Cti otca svojho a matku svoju!“ Tým sa stalo osobným. Toto muselo viesť k omylom; pretože prikázanie znie vo svojej pravej forme len: „Cti otca a matku!“

Nemyslia sa teda jednotlivé, určité osoby, ktorých druh nie je možné vopred stanoviť a predpokladať. Niečo tak nezmyselné sa nikdy nevyskytne v zákonoch Božích. Boh v žiadnom prípade nepožaduje ctiť niečo, čo si ani nezaslúži, aby bolo bezvýhradne uctievané!

Toto prikázanie naopak zahŕňa namiesto osobnosti pojem otcovstva a materstva. Neobracia sa teda najskôr k deťom, ale na samotných rodičov, od týchto požaduje, aby si ctili otcovstvo a materstvo! Prikázanie ukladá rodičom bezpodmienečnú povinnosť, aby si vždy boli úplne vedomí svojej veľkej úlohy a aby tým stále mali pred očami aj zodpovednosť, ktorá v tom spočíva.

Na onom svete a vo Svetle sa nežije slovami, ale v pojmoch.

Z tohoto dôvodu sa stáva, že pri opakovaní v slove ľahko dôjde k obmedzeniu pojmu, ako je to viditeľné v tomto prípade. Ale beda tým, ktorí nedbajú na toto prikázanie, ktorí sa neusilovali o jeho spoznanie v pravom zmysle. Nie je ospravedlnením, že dosiaľ bolo mnohonásobne len nesprávne vykladané a nesprávne vyciťované.

Dôsledky nedodržania prikázania sa prejavili už pri splodení a vstúpení duše. Úplne ináč by bolo na tejto zemi, keby ľudia boli pochopili a naplnili toto ďalekosiahle prikázanie. Úplne iné duše sa potom mohli dostať k inkarnácii, ktoré by nepripustili úpadok mravnosti a morálky takého stupňa, aký je dnes!

Pozrite sa len na vraždenie, pozrite sa na zhýralé tance, pozrite sa na orgie, ktorým sa dnes všetko chce oddávať. Podobné korunovaniu triumfu dusivých prúdov temna. A pozrite sa na nepochopiteľnú ľahostajnosť, s ktorou je prijímaný a dokonca podporovaný úpadok ako niečo správne, niečo, čo tu už vždy bolo.

Kde je človek, ktorý sa usiluje správne poznať vôľu Božiu, ktorý sa snaží vzletne poňať nekonečnú veľkosť, namiesto toho, aby vždy znova a znova túto veľkú vôľu tvrdohlavo vtláčal do biednej obmedzenosti pozemského mozgu, z ktorého spravil chrám rozumu. Sám si tým klopí pohľad k zemi ako otrok idúci v reťaziach, namiesto toho, aby ho pozdvihol rozšírený leskom radosti nahor, aby sa stretol s lúčom poznania.

Vari nevidíte, ako biedne sa ukazujete v každom ponímaní všetkého, čo k vám prichádza zo Svetla! Či sú to už prikázania, prísľuby, posolstvo Krista alebo i celé stvorenie! Nič nechcete vidieť, nič poznať! Veď sa ani vôbec nesnažíte niečomu skutočne porozumieť! Neberiete to tak, ako to je, ale kŕčovite sa snažíte vždy znova a znova všetko preformovať do nízkych názorov, ktorým sa oddávate po tisícročia.

Osloboďte sa konečne od tohto dedičstva. Silu k tomu máte k dispozícii v každom okamihu a bez toho, aby ste museli prinášať obete. Ale vy to musíte odhodiť razom, jediným aktom vôle! Bez toho, aby ste si niečo z toho zahrávajúc sa ponechali. Len čo sa pokúsite hľadať prechod, nikdy sa neoslobodíte od doterajšieho, ale vždy vás to pevne stiahne naspäť. Ľahké to pre vás bude len vtedy, ak jedným rezom oddelíte všetko staré a tým bez starej príťaže predstúpite pred nové. Len potom sa vám otvorí brána, inak ostane zatvorená.

A to si len vyžaduje, aby ste skutočne a vážne chceli, a stane sa to v okamihu. Presne ako prebudenie sa zo spánku. Ak sa pritom nezodvihnete hneď zo svojho lôžka, opäť sa unavíte a radosť z diela nového dňa oslabne, ak sa dokonca celkom nestratí.

Máš ctiť otca i matku! To nech sa vám stane svätým prikázaním. Prineste úctu otcovstvu a materstvu! Ktože dnes ešte vie, aká veľká dôstojnosť v tom spočíva. A aká moc k zušľachteniu ľudstva! V tom by mali mať jasno ľudia, ktorí sa spájajú tu na zemi, potom bude každé manželstvo skutočne manželstvom, zakotvené v duchovnom! A všetci otcovia, matky budú hodni úcty podľa zákonov Božích!

Pre deti ale bude toto prikázanie prostredníctvom ich rodičov sväté a živé. Nebudú môcť inak než z duše ctiť otca a matku, jedno, ako budú sami uspôsobené. Budú nútené už skutočnosťou vyplývajúcou z druhu rodičov.

A beda potom tým deťom, ktoré prikázanie nebudú plniť úplne. Doľahla by na ne ťažká karma; pretože dôvod k tomu by potom bol v plnej miere daný. Ale nasledovanie prikázania sa stane vo vzájomnom pôsobení tou samozrejmosťou, radosťou a potrebou! Choďte preto a dbajte na prikázania Božie vážnejšie ako doposiaľ! To znamená, dbajte na ne a plňte ich, aby ste boli šťastní!

 

Prednáška je z knihy Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.