03 09 01 Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života

Verzia pre tlač

ir

Kto som to vlastne „ ja“ ?

MUDr. Ivan Rusnák

 

Skúsme hľadať a pritom uvažovať naozaj celkom jednoducho! Kto som to vlastne ja ?

Slovo: „ja“ je jedinečné. „Ja“ som v celom vesmíre len „ja“. Toto slovo každý z nás môže povedať len o sebe samom a o nikom inom. Ja som len ja, omyl nie je možný.

Uvažujme, hľadajúc podstatu a súvislosti, čo najjednoduchšie ďalej. V živote bežne povieme: „To je môj dom“. Do domu vojdem, z domu vyjdem. Povieme tiež: „To je moje auto“. Do auta nastúpim, z auta vystúpim. 

Ale presne tak isto povieme: „To je moje telo.“ Ja, ale predsa viem, že ja nie som môj dom. Ja, nie som moje auto. Ja nie som ani moje telo! Ja len  môj dom, moje auto a aj moje telo používam. To, čo ja vlastním tomu hovoríme, že je moje a zároveň pritom chápem, že to, čo je moje nie som ja. To je len môj nástroj! Telo je len môj nástroj!

Všetko to, čo ja používam, má aj svoje časové vymedzenie. Používam to časovo od - do. Auto do tých čias kým motor a karoséria sú použiteľné, kým nezhrdzavejú, alebo sa nezničia. Dom, do tých čias, kým ho nezbúrajú, alebo kým sa nerozpadne. Aj ja moje telo používam, žijem v ňom len do istej doby.  Dokedy? Až do smrti!

Smrť pozemského tela človeka je nevyhnutnou istotou. O tom nikto nepochybuje. Je ale smrť definitívny koniec nášho jestvovania? Je, po smrti ešte „niečo“,  nejaká iná forma žitia? Odpoveď na túto otázku nám nemôže byť ľahostajná a každý či chce, či nechce, musí k tomu zaujať stanovisko, aj keď o tom väčšina ľudí nerada uvažuje. Na tomto mieste sa nebudeme problematike smrti venovať širšie, ale stačí si tu uvedomiť, že my ľudia zaujímame len jeden z dvoch postojov k možnosti života po telesnej smrti.

Prvá možnosť – áno, po smrti jestvuje nejaká forma života, vediac už o týchto dejoch viac alebo menej. Prípadne človek aspoň povie: „neviem“, teda snáď po smrti by „niečo“ mohlo byť. Taký človek teda nevylučuje život po smrti pozemského tela. Ľudí patriacich do tejto skupiny je v našej kultúre prevážna väčšina.

Druhá možnosť - zvyšok ľudí tvrdí: „po smrti nie je nič“. Tvrdia, že smrť tela je definitívny koniec všetkých telesných a duševných dejov a nemá vôbec význam uvažovať tomto smere. Je to koniec uvedomovania si seba samého, koniec všetkých prejavov žitia a prežívania v akejkoľvek forme. Tvrdia, že po nás zostanú len naše diela, deti a spomienky tých, čo si nás pamätajú.

V ďalšom budeme pokračovať pre prvú skupinu ľudí, ktorí považujú smrť len za ukončenie žitia v pozemskom hmotnom tele. Uznávajú, alebo aspoň pripúšťajú ďalšie žitie vo forme duševnej. Teda, že ich podstata – vlastné ja žije ďalšiu etapu vo svojom bytí. Verím však, že i pre druhú skupinu ľudí bude stáť zato, ďalej sledovať úvahy o tom, kto som to ja. Pochopiteľne len ak chcú.

Ja v okamihu telesnej smrti opúšťam moje telo, odchádzam. „Ja - bytosť duševná“ potom v živote pokračujem bez môjho pozemského tela – príbytku,  ktoré patrí len pozemskému človeku, počas pobytu v hrubej hmotnosti. Pozemské, telo, pozemská schránka je ten biblický „prach zeme, ktorý sa v prach obráti“. V okamihu telesnej smrti svoje telo odkladám, opúšťam ho a  idem bytím ďalej.

Ak ja ale z môjho tela odchádzam, tak potom ja som musel do môjho tela aj v istú chvíľu prísť, ak si nemyslím a nie som tak naivný, že mňa, bytosť duševnú, žijúcu po smrti ďalej, vytvorilo moje pominuteľné pozemské telo.

 

Kedy  ja do môjho tela prichádzam ?

Problematike narodenia a smrti sa budeme viac venovať v budúcich publikáciách No predsa aspoň sčasti o tomto okamihu.

Každý z nás už počul o prvých pohyboch dieťaťa v dobe polovice tehotenstva. Gynekológovia a pôrodníci sa vždy pýtajú ženy, ktorá je v druhom stave, či pocítila už prvý pohyb dieťaťa. V minulosti podľa dátumu prvého pohybu určovali termín pôrodu podľa tabuliek s rovnakou presnosťou ako dnes ultrazvukovým vyšetrením.

Zdalo by sa, že prvý pohyb dieťaťa počas vnútromaternicového vývoja plodu je dej náhodný. Nie! Veď, ak platia presné predpoklady o termíne pôrodu v súvislosti s prvým pohybom dieťatka pod srdcom matky, tak sa nemôže jednať o náhodu, ale ide o zákonitosť. Je načase vedieť, že tento zvláštny okamih, ktorý si každá žena matka natrvalo zapamätá, ktorý je neopakovateľný. Býva vždy len raz v priebehu tehotenstva a je okamihom vstupu duše, podstaty, „ja“ do živého telíčka, ktoré je chystané pozemskou mamou a otcom. Prichystané pre hosťa - dušu prichádzajúcu z oblasti, do ktorej telesnými očami nevidíme, z tej oblasti „druhého sveta“, do ktorej v okamihu telesnej smrti späť odchádzame.

Prvý pohyb je okamih veľmi zvláštny. Telíčko dieťaťa má v tej dobe len asi 20 centimetrov a predsa je to pohyb jedinečný a neopakovateľný, taký že žena ho nikdy nezabudne. Žena od tej chvíle je iná, na jej vnútorný život má vplyv i prichádzajúca duša jej dieťaťa. Pre každú ženu je to chvíľa nezabudnuteľná! Pamätá si ju pri každom tehotenstve. Aj keď potom telo dieťatka rastie a má postupne 20 až 50 centimetrov a dieťatko sa pohybuje, nikdy však už to nie je „taký pohyb“, tak intenzívne  prežívaný ženou, ako keď „ja“ prichádzam. Vtedy vstupujem do môjho tela, do môjho príbytku, ktorý je z pozemského „mäsa a krvi“. Vtedy sa inkarnujem, čo znamená v preklade – do pozemského tela z mäsa a krvi vstupujem.

Ženám, matkám pochopiť tieto riadky nie je ťažké. Ony popisované chvíle prežili a precítili a určite si pri čítaní týchto slov na ne živo spomenuli a znovu prežili tento okamih v spomienkach. Istým spôsobom je však možné toto priblížiť i ženám, ktoré matkami neboli a aj mužom. Ak by nám už nebolo zaťažko prijať, že v tele pozemského človeka je duša, ktorá do tela prichádza a z neho odchádza, tak je nie problémom pripomenúť si niečo, čo zažil už určite každý z nás. Iste si dokážeme  predstaviť chvíle keď sme popoludní zaspali a náhle sme boli prebudení. V tej chvíli prežívame trhnutie celým telom, ktoré nás doslova zdvihne z pohovky. Čo sa to vtedy deje? Ako to súvisí s prvými pohybmi dieťaťa?

Keď spíme, tak spí, je vypnutý len náš predný mozog, ktorý tvorí myšlienky a musí si oddýchnuť. No „ja“- bytosť duševná nespím. Dokonca môžem opustiť svoje pozemské telo z hrubej hmoty, pohybovať sa a žiť v svete jemnej hmoty, v svete duševnom. Z toho si niečo pamätáme, ak nám utkvie v pamäti obsah snov. Lenže keď nás „zobudia“, teda keď predný mozog znovu začne pracovať. „Ja“ musím rýchlo späť do svojho tela z hrubej hmoty a to sa prejaví náhlym trhnutím. Ja som sa rýchlo vrátil a doslova magneticky spojil s mojim pozemským telom. No a toto prudké trhnutie je obdobou prvého pohybu dieťaťa, ktorý matka vždy neomylne vníma.

Aby sme mohli sledovať to, čo bude uvedené v ďalších kapitolách, vychádzajúc z toho, čo sme si uviedli vyššie, prijmime, alebo aspoň pripusťme, že svojou podstatou sme bytosti duševné. Žijeme tu v oblasti nám viditeľnej hmoty v pozemských telách, ktoré máme k dispozícii len dočasne, časovo obmedzene - od vstupu do pozemského tela v polovici tehotenstva až do okamihu telesnej smrti.

To, že pozemský človek, žijúci v pozemskom tele v úrovni nám viditeľnej hmoty je svojou podstatou bytosť duševná, to bude základný predpoklad pochopenia ďalších úvah o zdraví a chorobách. Úvah o význame choroby pre vývoj človeka a jej pomoci pochopiť zmysel života človeka. Úvah, v ktorých budeme hľadať nové postoje k týmto problémom, ktoré sa týkajú sa nás všetkých.

 

So súhlasom autora prevzaté z knihy MUDr. Ivana Rusnáka: Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života.

Stránky autora: akvamarin.peruno.sk