03 03 02 Báseň

Verzia pre tlač

Slovopieseň

Samo Bohdan Hroboň

 

Vzhoru Syn Slova! vozhoruj,
Na prapúť Ducha sa vzmoruj. —
Skrze Pána Jezu Krista
Premretjeho Bohobysta
Premaruj sa, vozkresuj sa,
Na prapúť Slávy shotuj sa! —

Skrze Pána Jezu Krista,
Pra — Sloväna Bohobysta
Stvoriu Pánboh nebo i zem
I perekliatnu prabezdem —
Duchy, prestoly, mocnosti,
Neba nebies vysokosti,
Vekomíry v ňom osnuvau,
A děťom Slova daruvau. —

Vzhoru Syn Slova! vozhoruj
Slovom stvorenia sa stvoruj!
Buoh hovorí, hovor tvorí,
A čo stvoriu — duch shovorí…
Izprva stvoriu nebo, zem —
A zem zavesiu v prabezděm —
Včírej tme pustú nezgodu —
No duch porušiu pravodu —
V reku bozskom orosvetlo
Po všemíre sa rozletlo..
A zajasau sa svetodeň
Od čiernej noci odražen. —

I svet Tatry zamračený,
V more kliatby vprepasťěný
Ku puorodu Duch kolíše,
Búrovichrom, Buoh mu dýše. —
O rci Bože, aby svetlo
Z pravoztoku tmu roznětlo —
Aby zasvietiu viery deň
Od tmy nevery odražen.

Vzhoru Syn Slova, vozhoruj,
Slovom Prabozským sa stvoruj! —
Na slovo Boha Praboha
Rozklenula sa obloha, —
Zronila vody pod seba,
Vzrazila vody do neba.
Jedna voda zemou hučí,
Druhá nad oblohou zvučí
Zem i nebo voda živí,
Jeden prameň pramenivý. —
Rozprameň sa sám zo seba
Bože Prebože! z praneba;
Vododuchom Duchovodou
Skrápäj svety všesvobodou —
Nad oblohou pod oblohou..
Svet Tatriansky, tvor sa tvor,
V praduchvodu vmor sa vmor! —
Vo pravodách zem je skrytá,
V mraku hĺbiny zavitá..
Slovohromom prepasti vrú,
Z prazerne hory sa hrnú —
A v Prabohu Hospodinu
Zem vymára sa v pevninu! —
Vody v more sa shrnuly,
Brehy zemskye oblinuly —
Zem sa júri pohoriami,
Ukladá sa rovninami. —
Slovom božím zmatorela,
Samosejmí zazelněla.
Hory, doly zelkvetějú,
Gdě tu stromow sady chvejú,
Voňmokvitnú, ovocnějú! —
Zem i more rozraduj sa,
Bohu svojmu okrasuj sa!..
V Duchu Prabozskom Slova Syn
Z mora všetkliatby sa vozviň!
V prosried pevniny Ewropy
Vzbuduj Slovu horostropy!
A v pokore svoje pole
Ozbožuj do božej vuole —
Vo vinigu zaštěpuj sa,
V duchorajach zovocňuj sa!..
Syn si zemie, Syn si neba
Chlieb a víno tebe treba,
Duchow z Ducha vieveleba! —

Vzhoru Syn Slova, vozhoruj,
Slovom Prabozským sa stvoruj!
Praboh sloviu: orosvetlo
V svetogule sa sovznětlo —
Slnce, lúnu v nebo vstaviu,
Zemi svojej svetlo spraviu;
Noc, deň i rok včasoradiu,
Všír — nebesá hviezdy vsadiu.
Jemu sbory hviezd plesajú,
V tuoni svetla jeho hrajú,
Na zem jeho pozerajú; —
On z prabezdny sám ích volá
V rozvysočeň kol — do kola..
K Němu Syn Slova, sa vzhoruj,
V praslnci Kristu sa vzmoruj!
V ziemnej hĺbině sa mu kor,
V Ňom prajedinom stále vzhor. —
On ti rozum, on ti krása,
Noc i deň tvoj ním merá sa.
On sám v slnce a večný deň,
V nebi nebies je prebožen —
Sebou duchôm deň — deňuje,
Samotuoňou svet slňuje;
Sebou Cirkew — lúnu nieti,
V noci zemskej tajovieti.
V ňom sa svety, veky snujú,
Sbory duchow v ňom torujú.

Vzhoru Syn Slova, vozhoruj,
Slovom Prabozským sa stvoruj!
Praboh slovom vzrušiu vody,
Živoduší divnye rody
Priam vo vodstve šaršarejú,
Rieky, moria šumšumejú.
Z čírovodstva diw divúci!
Okrídlenci spievajúci
Na pobrežia vysadujú
A ku nebu sa vzletujú.
Ruka božia vo velmorí
Ozrutnye velryby tvorí,
Aby vuod prepasť búrili —
Plazy, aby sa plazili,
A vtač, aby zemou hrala
I v oblohu sa vznášala. —
Vtač vo vzduchu, ryby v mori,
Vodoplazow divnye tvory
Svoje cesty všetci znajú,
Pred Ním svorně sa ihrajú.
Zblahorečiu Pánboh milý,
Že mu slávu rozmnožily: —
Ploďte, množte sa všerody
Rýb a plazow němoplody,
Plňte mora prehlbiny
A vtáctvo zeme výšiny!..
Svet Tatriansky, tvor sa tvor,
V praduch vodu vmor sa vmor! —
Slovom Praboh vody sviazau,
Krstiť národy rozkázau;
Všetky duše skúpať vodou,
Oto — Syno — Duchoshodou. —
Bo len sám Duch Ot — Synowský,
Sám Svätoduch Prabohowský
Prepasť Bozstva do dna zná;
Kto mu viorí, v ňom sa morí,
Spytuvať mu sebä dá;
V jeho bezdeň duša hľadí,
A on v duši sa usadí,
Nad hladinou duše hrá. —
Uviděu sa v duši čistej,
Vodě tichej pramenistej..
Gdě sa viděu, tam sa vzau,
Duch ho vtělodušu sliaw.
Ako v oblohe a v mori
Bohosvet sa v panně tvorí, —
Buoh sa svetu vsvetuvau..
V nebi nebies carstvujúci,
Vekomírmi slavujúci
Vo spuosobe praněmije
Pod srdcom Mary tam žije.
Z pannooblohy a zmari
Vynde slnce vekojari..
Preboh tvorca včlovečený,
V pannotělo oblečený
Ako víťaz vynde toriť,
Patvorenia vraha zboriť. —
Počkaj Slovän! kým On zmorí
Vzducha a mora potvory —
Zraziu z oblohy Satana,
Návštívi Leviatana
Mečom ostrým v morovodě —
A vyvedie ku slobodě
Ním pohltanye národy —
Čakaj Slovän, deň slobody! —
Kým na velmore položí
Ruku tvoju víťaz boží..
Kým priemyslu bohostvora
Vynde z tvojho duchomora —
Kým ti okrídlenci vzletia
Slovospewmo v bájne raje,
Až ím z praneba zasvietia
Zvestow božích obličaje —
Kým tvoj Volín aj Arkona
Vynde z mora vymariona —
Kým zo slávy Christa Boha
Zíde národôm obloha —
Kým Svantovít Buoh nad bohý,
Zas vypustí svetlorohy — —
Skrytý v oblaku a v mori
Vznes sa Slovän! na horhory,
Ku pramoru nadnebnjemu
Oto — Syno — Duchovjemu! —
Ukáže ti hviezda morská,
V Bohobezdnu vieronorská
Pramyselnye němotory,
Moroplazow bohovzory —
I predvečných vuod korale,
I závečnye svetodiale —
Tajkvetiny prehĺbiny,
Tajdějiny pramariny.. —
Ukáže ti hviezda morská,
Deň — děnnica slavohorská
Duchamore vo velbúri —
Ako Praleviatan žúri,
Búre hltá, krutmotúri; —
A prabozský Velryb hrá,
More zvára, v stĺp rihá,
Kychom slncia zažihá —
I prakoráb vekonoráb
Vlunorojnú púť orá —
Sám praduchom vodstvo kníše,
Ku velhore sám sa dýše,
Sám sa v holubici ždá…

Prebuď sa, prebuď zeme syn!
Na zemi tvorí Hospodin…
Praboh zemi prihovára —
Zem sa ruší a roztvára —
Zver, hovädá, plazy rodí,
Ruka božia ich vyvodí..
Túr a baran, lew i slon,
Had i črviak lazí von..
Zvierat zemských pokolenia
Hory doly zaplemenia.
Ryky turow a lvow revy,
Sypot hadow, vtáče spevy
Po pralesach sa ozvali,
Jednoslávu Bohu vzdali. —
Vtač vo vzduchu, ryby v mori,
Zvierat zemských novotvory
Bezostrachu svorě žijú,
Rasty žerú, vody pijú. —
Dobrosloviu Pánboh milý,
Že mu slávu rozmnožily, —
Ale duch mu nespočíva,
V radu bozstvo sa sozíva…
Buoh — Božimi — Elohimi
Jeden Buoh nepostižimý —
V nebi nebies radu vzali,
Jednotrojně vyslaviali:
„Stvorme človeka na zemi
Vládcu nado tvormi všiemi.
Vládu zemie mu oddajme,
V ňom stvorenia dokonajme.“ —
Praotec večný Hospodin,
Od — otní tvorca Bohosyn
S duchom k zemi sa skloňujú —
Všemír svetow dotvorujú…
Duch v srdci Syna pevní zem,
Aby neznikla v prabezděm..
Zastaly hviezdy stálice,
Slncia, lúny i dennice..
Duchy nebies sa divujú,
Tvory zemskye očekujú —
Ot — Praboh na zemi stojí,
Tvorow pána z prsti rojí.
V Duchu Svätom vzreu na Syna
Spolutvorcu Hospodina —
V Syna obraz i podobu
Stvoriu človeka osobu..
A svet tvorow tichotichnuw
Keď mu dych života vdýchnuw.
Povstau človek dokonály
Muž mládenec silostály —
A v radostnom preúžase
Vidí Otca vo velkráse..
Duch nad — človek, starec večný
Počne hovor s ním srdečný..
K duchu, k srdcu mu hovára,
Prameň slova v ňom otvára —
A z prameňa reč vytieka,
Tvorovládny hlas človeka.
Povstau človek silojasný
Nesmrtelný a viehlasný.
V údach a v postave těla
Sila krása zajavněla. —
Z oblej hlavy umhoravy
Čierne vlasy volně chvejú,
Z pod velčela strmna, biela
Nebozraky mu jastrejú…
Ot ho vedie, človek kráča,
Divy tvorstva mu roztáča.
A pred nimá zem sa hnula
Stromokrásu rozvinula —
Zem sa hnula a obloha
Zaslnila krásou Boha. —
Zase toria sa stálice
Slncia, luny i děnnice —
Duchy nebies slavovali,
Že stvor vyšieu dokonalý..
Ot ho vedie, človek kráča,
Divy tvorstva mu roztáča…
Ot ho vedie na výšinu
Voztočnú zeme krajinu.
Od horohuor na voztoku
Luní rieka vo veltoku,
A po šírom jej pobreží
Bohom saděný raj leží.
Vozvysostní paliem krása,
Prajavoriä zelená sa;
Zlatojabloň a oliva
Víny kmen a sladosliva.
Stostorodow po zahradě
Krásolíčnych stromow všadě.
Po nad vonnye kvetohrady
Žasobujných stromow sady
Chvoj s ovocím nakloňujú,
Ústam rozkoš ponukujú.
V prosried raja strom života
Vsadiu Pánboh všedobrota;
Viestrom dobra i zla všeho
Tiež vsadila múdrosť jeho.
Pod tye stromy dvaja stali —
Stvor a Stvorca dokonalí.
Duch nad — človek, starec večný
Počau hovor blahorečný:
„Tebe synak, raj som sadiu,
Tebe som ho usporadiu,
Ty ho ostríhaj, pozoruj
A v moci mojej dotvoruj.
Tebe všetkých stromow sady
Dajú ovoc v milojady,
Len viestromu sa netykuj,
Stvorca slúchať si navykuj —
Bo ak z něho len okúsiš
Za to smrťou umrieť musíš.“ —
Počuw človek silojasný,
Vsebevoľný a viehlasný,
V duchavoľnej vievelebe
Smrť i život majä v sebe.
Ot ho vedie, človek kráča,
Šírku raja mu roztáča.
Na lúčině pažitině,
V cedrolesnej to čistině
Praboh mihom dau rozkazy —
A vtač, zvery, zemoplazy
Pár za párom idú k němu,
A k človeku viesilnemu.
Vidia tvory svojho pána,
A on Stvorca Prabožiana;
I tvory Ho blízko čujú
A človeku sa divujú.
Človek mená všetkým dáva,
Všetko tvorstvo ho poznáva..
Orly z cedrow letmolinú,
Lew i túr sa k němu vinú.
Všetky tvory sa už jeho
Sebe nemá podobnjeho. —
Vsebesloviu Praboh večný
Ako Otec všesrdečný:
„Nie je dobre byť človeku
Samotnjemu nedoleku,
Sliečim jemu pomoc milú,
Z něhovzatú k němu bylú.“ —
V chladě paliem a jabloní,
V mäkotrávy silovoní,
Nad potokom šumojokom
Usnuw človek bohozrokom —
Nad ním kríky šum kolíše,
Ruža — ľalia krásu dýše…
V tuoni Ducha človek sníva
Ot a Syn sa naňho díva..
A Ot Praboh zase rojí
Z kosti tělodušu snojí..
Vyňau rebro nedoleku,
Odo srdca pračloveku —
Bok mu ťelom doceluje,
Z rebra ženu mu sličuje. —
Diw divúci či to sníva,
Či sa na zjaw človek díva?
Pri ňom žena v mladokráse,
V údow blesku javostase.
Lalia — ruža, zora z muža,
Jeho tuoňa oživená,
Duša z duše zpostavená;
Z jeho kosti, z jeho tela
Jemu podobná docela —
Ale ženská děvokrása
Ľúbovzorně usmievá sa. —
Vstawši riekou zveličený
V rodoradosť uněsený:
„To mužica z muža vzatá,
Z kosti těla muojho zdatá!
Človek bude jedno tělo
Muž a žena na celcelo;
Z otca, matky sa vyrojí
A s malženou stále spojí,
Dvaja budú v jedno tělo.“ —
Teraz tvorstvo docelelo..
Človek ruka v ruke stojí
Muž a žena večně svojí;
A Ot — Praboh blahoslaví,
Prakňaz večný sobáš — praví:
Ploďte, množte sa na zemi
A vládnite tvormi všiemi
V mori, vzduchu, i pevnině
A v rajow božích výšině.
Zem si šírú podmaňujte,
Všetky živoky pästujte,
Raje božie rozširujte. —
Oba čleka, muž a žena
Slovom bozským uvierena
Pod nohamá Stvorca Boha —
S nimá more, zem, obloha
Jednosvornú vďaku vzdali,
Blahoslawmo zaplesali.
A Ot — Praboh odpočinuw —
Svätoduchom svety svinuw
V lúbosrdce svojho Syna,
Spolutvorcu Hospodina..
Vekomíry slavuvali,
Duchy nebies spewpejali:
Svatý, svatý, svatý večný,
Všetvorimný nekonečný,
Praboh vekomírmi živý,
Na vše tvory pamätlivý —
Slovom tvojím všetko stojí,
Nebo zem i prepasť nojí —
Sväsvätosvätý, tvorimný,
Jeden Buoh nepostižimný! —

Zalkaj duch boží v prazemi
Zalkaj nado tvormi všiemi!
Bo had ujeu srdce Živy,
Zviedou čleka hado lstivý.
Praodbojný ten zlorúch,
Nebosveta prapadúch. —
A človek vedobozstvo zjeu,
A v sudbe samovedy zmreu;
Vedou pripodobněn Bohu
A neposlúchou Rarohu,
S ním v odbožnú prepasť norí,
Sebä žerúc vo tme horí.
Prekliau Tvorca tvory i zem,
A zakliatbiu je v prabezděm.
Rod za rodom v kliatbu rinie,
Svet i človek hynom hynie.
Ale zalkau Duch Praboha,
Duch Otca Syna viemoha;
A Preboh bohow bohovow,
A vieslow vekow vekovow
A stvorca svetow svetovow
Umieniu si na zem stúpiť
A človectvo si vykúpiť,
V ľudskej duši, v ľudskom těle,
V duchu bozskom vjednocele.
Čo umieniu dokoná,
Svätoduch ho v zemi ždá.
Bohovestí v Set i v Sem,
Ukrýva sa v černizem.
Prekliau nešvaru Chámovu,
Něhau krásu Jáfetovu
Samobožnú viesvetovú.
Národ zemský si vzděláva,
Svätozákonom trestáva
A prorockým slovom těší,
Že mu bohovít prispeší..
I prispešiu z vysokosti.
Prišieu v hodinu plnosti.
Prazem číra neprekliata
Vzala Duchu Bohodata.
Zo zemruže kvitmokvitá,
Z hviezdy rannej slnmosvitá —
Zvieroděvy Abramovej,
Z carosemie Dávidovej,
Z prepokory pracovitej,
Z díewky zemskej zákonitej
Všediwdivow Bohovek,
Bohobystý pračlovek
Vyšieu pracuwať na zemi,
I vlásť nado tvormi všiemi.
Orie, pasie, remesluje,
Zákon číta i splňuje;
Rodu svojmu službu slúži,
Srdcom Vesmier spasiť túži! —
A keď pannomuž ten svatý
Ako prorok bohoslatý
Dau pokrstiť sa v Jordáně —
Keď sa Janom vody slialy
Na velebnú hlavu Páně —
Vyšieu človek dokonály
Novostvorný vekostály;
Nebá sa mu rozjavili,
Duch — holuba vyvietili —
A Duch — holub naň sa vinuw,
V ňom na veky odpočinuw.
A Ot — Praboh sám zo seba
Slovo hlási z neboneba:
„Toto je muoj syno milý
V ktorom sa mně zalúbilo.“ —
Vstau pračlovek bohosilý,
Bozstvo sa v ňom roztúrilo.
Vyšieu ako víťaz toriť,
Vraha zahnať, divotvoriť.
Slovom učí, uzdravuje,
Slovom Otca preslavuje.
Zem i more ho poslúša,
Slovom smrť i peklo rúša —
A dá sa za väzňa ľudu,
Poddá zlostníkow odsudu —
Ako baránka němiju
Za hriech sveta ho zabijú —
Na kríži Preboh večitý,
Na kríži visí pribitý;
Z čista těla krú vylieva,
Svet zakliaty prestvorieva;
V každej kruopke všemír seje,
Zo všesrdca krú sa leje…
V tuoni smrti svetotvorí
Sedem svätých slow hovorí…
Prvým slovom svet milosti
Zajasau sa v těmozlosti. —
Druhým rajrajow obloha
Tvorí sa dušam Preboha..
A tretím lásky pevnina
Marijanowská rodina.
Štvrtým sebä vslnotvorí,
Nesmier vekow bohosvorí —
Otec slnce, lúnu zhasiu,
A syn novuo nebo jasiu
Skrytý Otcu v hlbokosti,
V peklobuoli v pratěmnosti.
Piatym z mora a pravody
Výžížňuje duchow rody. —
Šiestym sebä dokonáva,
Všečloveka tak sozdáva —
Siedmym v Bohu odpočinuw
V srdce Otca svety svinuw —
A on v srdci zemie sníva,
V tuoni raje odpočíva.
Dušu položiu i vzau
Živoj z hrobu smrti vstau.
Do prapekla k duchôm stúpiu,
Vraha potreu, svet vykúpiu,
V slavotěle zasijau…
Človek vekojunmo živý,
Kliatbosvety prestvorivý
V bohocársky prestol vsiau! —
Pred ním sedem duchow horí,
Carokňazow sbor sa korí..
Ako Otca tak i Syna
Slavoslavia Hospodina…
Preboh tvorca včlovečený,
V pannotělo oblečený,
V praobetu Otcu zbitý,
Život v život peremritý,
Vekojonmi slavovitý!
Shliadni na zem svoju biednu,
Ovdovelú samojednu!
Vzbuduj slovom Všesloväna,
Nowčloveka prestvorena..
Hrudu zeme Pane z neba!
Pra — Adama sám zo seba
Z tělakrevi novostvoruj,
Duchom svätým ho prezoruj —
By všečlovek dokonály
V Bohu povstau vekostály.
Tak všecirkew z tvojho těla,
Jedno s Tebou do celcela
Bude mať i krajna nám!
Sväť hej Slovän! slavochrám. —
V prosrieď pevniny Ewropy
Posväť Tatjer horostropy
Vekoslovu Prabohovu,
Svojisvojmu Opatrúnu
Prvbozskjemu Bohojúnu.
Z Tatry celej svätochrám
Daj vyrúbať Bože nám!
A príď si Tatjer otčinu
Vziať za večitú dědinu,
Hájiť Slovenskú, rodinu.
Príď nás Pane! usporadiť
Proti duchôm zlým ohradiť,
Ktorí vzduch i more búria
A na zemi besmotúria.
Príď nás Pane! usporadiť,
Proti duchôm zlým ohradiť. —
Žije rozum bez rozumu
Bezo tvojho, Bože! umu.
Lesť a pýcha v mysli hrajú,
Duše temnia, zabíjajú —
Mysli žijú, duchow bijú —
Tělá puchokvetmo hnijú —
Stroje rastú, ľudstvo žerú,
Užerníkow besi berú.
Žije voľnosť bez svobody
A hriech otročí národy —
Bo svobody niet bez Syna
Prabozskjeho svobodina..
Česť a osoh vojnodějú,
Krú človekow božôm lejú.
Znikla mravnosť všeroděna,
Všadě velí kurvožena,
Svetodějna krvou spitá,
V blesky módy smilně zvitá…
Či tak diať sa má na zemi,
Vykúpenej bohozděmi?! —
Cirkew riadna v maloverí
Svet nekára a nemerí,
V číry vozduch voznesená,
S rodom zemským nesverená
Bez národu a rodiny
Slaví časy a hodiny;
Vo svätých sa oslavuje
A zverbesom posluhuje —
V zajatí od synow sveta
Nemá jari ani leta;
S vtačou po pod nebo žije
A koreňom v zemi hnije —
Ale duch jej krásu zbaví
Svätovládu vnovoslaví! —
Cirkew voľná — zem rozrytá,
Mysľovierou červovitá,
Hněvom draka navštívená,
Besozvermí zotročená —
Na pomorí pošliapaná,
Kupcom duší zapredaná —
Červom po zemi sa plazí
V sbore svätých nevíťazí —
Z hĺbin zeme k Pánu volá
Len On sám jej vrahow zdolá!
On sám nad ňou v nebi bděje,
Chystá viere slavoděje! —
Cirkew z vlasti vyděděná,
Lži — prorokom zhanobená,
Nedospelá v Duchu Syna
Ale verná mu rodina,
S matkou v púšti vychovaná,
V riekach božích okúpaná —
Shliadni Otče! na jej děti,
Pravoztočnú mať — osvieti!
Matka nebies Prabohdana,
Matka Petra, Pavla, Jana,
Svätrojičná Bohopanna!
Kedy budeš vlásť na zemi,
Ako slavieš v nebosiemi?!
Kedy vyndeš na mesiaci
Ako carevná stojaci..
Bohoslnom prioděná,
Zvezdoslavou ovenčená —
Kedy vyndeš Matka Sláva?
Všaký človek ťa vyždáva,
Z moromora i z horhory
I zo zeme všetky tvory..
Kedy vyndeš Matka Sláva?
Slovän rozkaz očakáva…
Odozveriť sa na zemi
A vlásť besozvermi všiemi.
Biedny Slovän nedoslaný,
Slovom božím nedozdaný,
I tys eště baran divý
Všenesvorný, nemyslivý..
K voli dráku a potvore
Kalíš svoje duchomore, —
Vlastnie děti koleš rohý
Slovän zemský preubohý!…
Daj znamenia Matka Sláva,
Že deň človekow nastáva!
Nedočlovek, nedoslovec
Buď tej matke zverolovec. —
Proti zverom začni vojnu
Svetomírnu bohobojnú!
Vieholub sa ti vysloví,
Orol kaně, supy zloví —
Duchotúr a baran boží
Saně skolí, tigry zloží. —
A holúbok zahrtúka,
Blahomír ti zaslavúta.
Ty sa v Bohu dosloveníš,
Na človeka sa premeníš. —
Barko na horách ti vspeje,
Holub v duši sa usmeje..
Daj znamenia Matka Sláva,
Že deň Syna už nastáva!
Deň všecirkve na Sioně
Slovozemskej horhoroně. —
Daj znamenia Slovänovi
Proti Cirkve vševrahovi.. —
Neboj sa biedny Sloviačik,
V zemi zarytý črviačik! —
Slovochlebom sa vytáliš
Duchom v ducha sa rozpáliš..
Neboj sa Slovän Tatriansky!
S tebou velrod je Slaviansky,
S tebou vernye Christorody,
S tebou Jenžiš Buoh svobody!
Christojenžiš Buoh nad bohý
Svantovít je svetlorohý!
On svoj národ ochraňuje
Dňom i nocou zaň bojuje.
Prebohtvorca včlovečený
Z praoblohy poroděný,
Slovovíťaz kraľujúci,
V krevorúchu zorujúci
Na belkoni túri v boje,
Za ním beloskvúce voje!
On ti Davortúrom bude,
Proti smilnej praobludě,
A jej dějow dalijovi
Proti Satan — človekovi.
On mu vojsko jeho zkazí,
Slovomečom ho porazí —
A s potvorou v peklo vnorí —
I Satan — ducha zatvorí..
Bude cárstvuvať na zemi
Nado národami všiemi. —
A keď Vesmier v hněve zborí,
V prejazornuo Sytno vmorí —
Dětom novuo nebo i zem
Mihom zavesí v slavoděm.
Zas vesmiery mu splesajú,
Sbory duchow slávu vzdajú:
Svatý, svatý, svatý tvorca!
Slavný všesatanstva borca, —
Osláviu si sa na zemi —
Slavoslavnieš v novozděmi,
Preslavíš sa v prapeklemi —
Sväsvätosvätý Božimný,
Jeden Buoh nepostižimný!

 

Samo Bohdan Hroboň

Ďalšie básne nájdete na stránkach: www.klasici.sk