03 03 01 Slovo

Verzia pre tlač

Človek

Žiarislav

 

Slovo človek v praslovančine znelo čelovek (s jer po k). Je zložené z dvoch slov – čelo a vek. Pisateľa kedysi napadla takáto báseň:

Cez čelo
videl vek
- človek.

Jazykovedci tvrdia, že človeka nemôže napadnúť ani len myšlienka, nie to ešte báseň. Vraj – „napadlo mi“ a nie „napadlo ma“. Materialisti. Myšlienka vraj nie je živá a preto vás nemôže napadnúť. Čo oni o tom vedia, keď ich nič nenapadá. Mňa báseň napadla napriek ich zákonom, ale nezažalujem ju, nechám to tak. Možnože nabudúce niekto napadne ju. Napríklad nejaký etymológ. No ale keďže je to nevedomecky povedané moja báseň, môžem si ju napadnúť aj sám. Ale prečo by to človek robil. Veď báseň je vec pekná (ten má ale ego).

Slovo „čelo“ v človekovi, teda dnes to vyslovíme ako „člo“, teda neznamená to, čo máme medzi obočím a začiatkom vlasového porastu. Množné číslo ale spisovne neznie „človekovia“ , ale „ľudia“ (básnik si občas dovolí aj prvú možnosť). Praslovanský ľud (s tvrdým znakom po d) vychádza z indoeurópskeho „leudh“ a znamená nie len ľudí, ale vyslovene slobodných ľudí. Toho by sme sa mohli aj v budúcnosti držať. Ďalšie súvislosti nie sú jazykovedcom známe, podobne ako podrobnejší pôvod slovanského „člo“. Naisto však človek – čelovek súvisí so slovom čeľaď a v prakoreni môže súvisieť s iným označením rodu, radu, zástupu. Je dosť možné, že nakoniec predsa len sú visí s čelom, ktoré máme v čele hlavy, teda s tým, čo čnie, čo rastie.

Tuto pisateľa práve napadla takáto vec (nechajte tak, ubránim sa), že je jedna staroslovanská povesť zapísaná u ruských Slovanov, podľa ktorej Boh vdýchol človekovi dušu cez čelo. Ak sa vám niekedy stalo, že ste boli mimo  tela a nestratili ste vedomie a nedarilo sa vám do tela opäť vojsť, najľahšie sa môžete dostať späť práve cez čelo. Teraz ma už asi nikto nenapadne, keď som sa napadol sám (to je ale nápad).

No a druhá časť slova „človek“ znie „vek“. Vieme, čo je vek, ale neuvedomujeme si šírku, výšku, či hĺbku slova „vek“. Vek, to nie je len dlhá doba. Vek, to je aj sila. Skúsme to pochopiť cez iné súvislosti. Napríklad moc je sila, a to nie je zlá sila, ako si niektorí myslia, ale moc je pôvodne dobrá sila, preto nemoc nie je dobrá a pomoc je dobrá. Podobne, ako vláda je pôvodné dobrá a byť nevládny, to nechceme, lebo je dobrá vládať, a nie nevládať. Preto aj pisateľ tohto článku nie je v nevládnej organizácii, ale je predsedom, alebo radšej vedúcim vlády, ktorý vládne sebe. Hm. Čo nijako nemusí ohrozovať cit a spolupatričnosť s inými. Čo taktiež neznamená, že by nemal úctu k spoločnosť, jej duchu a zákonitostiam. Takže moc je sila, ale moc je aj mnoho, napríklad v západnej slovenčine a češtine máme napríklad moc niečoho, no, dajme tomu, že by ste chceli niečoho moc vo význame veľa. Napríklad v spišskom nárečí a snáď i poľštine „dužo“ znamená mnoho, veľmi, ale podobné slovo „dlho“ vieme, že je označuje časové trvanie. Tak i vek je označením pre silu, i pre veľkosť, i pre dlhý čas a od toho je odvodené aj slovo večnosť. Pôvodne však „vek“ súviselo viac so silou a napríklad v baltštine a indoeurópskom prajazyku mohlo súvisieť i s označením bojovníka i dieťaťa.

Slovo „vek“ teda v praslovančine znamená silu, životnú silu, živu. Človek teda znamená niečo, ako ľudská sila, ľudská živa. Je to označenie pre životnú silu, ktorá je v ľudskom tele. To je význam slova človek. Si ľudská živa. To nie je málo. To je veľa. To ale znamená, že živa je aj inde, nie len v ľuďoch. To znamená, že sme súčasťou všehomíra. To si človek môže znovu uvedomiť. Už aj preto, že človekova sila presahuje hranice jeho tela a to by malo platiť aj v rovine vedomia a pochopenia.

 

Žiarislav

Ďalšie články Žiarislava nájdete na: www.ved.sk/RC.htm

Žiarislav (Ing. Miroslav Švický) - jeden z hostí v relácii:

 Experimentálne štúdio - Bytosti vo Stvorení v časti Netvízia JASPIS  »

Ukážku z CD Žiarislav: PRI PRASTAROM DUBE nájdete na:  

 Hudobné CD Žiarislav: PRI PRASTAROM DUBE v časti Netvízia JASPIS  »