02 11 01 Za Siedmimi Horami

Verzia pre tlač

Kríza v Energii, Energia v Kríze?

alebo Teória Všetkého - 2.časť

- syati -


MAXWELL by sa čudoval
Elektromagnetické pole neorané
Túžba po Rovnováhe
Na potoku Mlyn
Náboj a potenciál

 

 


MAXWELL by sa čudoval

James Clerk Maxwell je dnes vo vedeckých kruhoch známy vďaka „svojim štyrom“ rovniciam, ktoré sú neotrasiteľnepovažované za pevný pilier poznania. Čo však predchádzalo tomuto výsostnému postaveniu Maxwellových rovníc?

 

Maxwell používal k matematickému vyjadreniu svojho vnímania okolia a svojej filozofie sveta ako „energetickej bytosti“ quaternionové rovnice. Quaternionove rovnice sú veľmi sofistikovaný a prepracovaný matematický systém, ktorým je možné popísať „nehmatateľné“ javy oveľa komplexnejšie. Tento nejednoduchý spôsob počítania sa ale už za jeho časov začal pomaly vytrácať. Vo svojej teórii používal 27 hladín a jej základy boli zhrnuté v 20 rovniciach o 20 neznámych.
Kvôli tejto náročnosti sa ich Heaviside (brilantný ale chladný samouk bez vyššieho vzdelania, teda z dnešného hľadiska „pavedec“ s ktorým by sa dnes nikto z vedcov nebavil…) rozhodol krátko po Maxwellovej smrti urobiť „zrozumiteľnejšími“. Významne ochudobnil pôvodné myšlienky a skrátil jeho prácu tým, že ju, podľa vlastných slov, „zbavil zbytočného filozofického balastu“(!) a zbytok vtesnal do dnes známych štyroch rovníc.

 

Zatiaľ čo pôvodné rovnice pojednávali o štyroch hlavných nedeliteľných súčastiach (quaternite), obdobných a ďalej deliteľných blokoch Sily (dnes označovaných ako „pole“) a počítali s ich vzájomným pôsobením, vyseparoval Heaviside (za Gibbsovej výdatnej pomoci) len to, čo sa podľa jeho názoru hodilo. Vynechaním skalárnej zložky z quaternity nevedomky znehodnotili zjednotenú EM/G [elektromagneticko-gravitačnú] zložku pôvodnej Maxwellovej teórie. Prenosovo–riadiace zložky dvoch spolupôsobiacich quaternionov sú pritom redukované na nulu, zatiaľ čo skalárny výsledok, ešte stále obsahujúci deterministickú dynamickú štruktúru (plniacu funkciu v protismere pôsobiacej riadiacej a translačnej zložky) zostáva. Z elektromagnetickej energie uzavretej vo vnútri skalárneho potenciálu rezultuje štruktúrovaný skalárny potenciál, takmer presne tak, ako na to už kedysi poukázal Whittaker, avšak vedecká obec prešla jeho objav bez povšimnutia.
Jednoduché vektorové rovnice zostavené Heavisidom a Gibbsom zachytávajú len podmnožiny Maxwellovej teórie, pričom sú EM a „gravitácia“ navzájom odlúčené. Do tejto podskupiny zaraditeľné elektromagnetické obvody a zariadenia nikdy nebudú, a ani nemôžu produkovať či spracovávať gravitačné alebo inerciálne efekty (javy).
Hoci ani jediná z Heaviside-Gibbsových rovníc nikdy nefigurovala v žiadnom odbornom článku či knihe od J.C.Maxwella, je táto surovo oklieštená interpretácia vyučovaná na všetkých západných vysokých školách a je mylne predkladaná ako Maxwellova teória. Dôsledkom tohto umelého obmedzenia Maxwellovej teórie okrem iného je, že Einstein neúmyselne umiestnil teóriu všeobecnej relativity do takto obmedzeného rámca, čím navždy zabránil zjednoteniu relativity a elektromagnetizmu. Dôvodom prečo sa takto obmedzená všeobecná relativita nikdy nemôže stať základom experimentálnej konštruktívnej vedy na laboratórnom stole je to, že nepripúšťa skrytý interný elektromagnetizmus, vyvolávajúci deterministicky štruktúrované lokálne zakrivenie časopriestoru.
To však nieje všetko. Potom prišiel lišiak Lorentz a „definoval kvapku“ – „zjednodušil zjednodušenú“ Heaviside–Gibbsovu okliešteninu a svojou „transformáciou“ – orezal, čo sa dalo – aby s „Maxwellovými rovnicami“ mohol pracovať každý „hlupák“. Pritom nevyhnutne odhodil i sporé „zbytky Maxwella“, ktoré zostali po Heavisidovej „operácii“… Pôvodný nádherný gaštan bol orezaný na pahýľ so štyrmi haluzami, z ktorých Lorentz urobil izolátormi okrášlený stĺp elektrického vedenia…

 

(Keby svojh o času ony dodnes používané "posvätné rovnice" prehlásil pán Heaviside za vlastnú prácu, bol by rýchlo usvedčený. Preto sa jeho a Gibbsova práca stala známou pod pojmom "Maxwellove rovnice", čo vo fyzike spôsobilo doslova katastrofu! Pretože všetci neskorší i dnešní fyzici žili a žijú pod dojmom, že Maxwellovu prácu dostatočne poznajú z vysokoškolských skrípt a prednášok, nikdy sa nikto nezháňal po originálnom znení jeho teórie! Takže sa stávalo, že napriek tomu, že niekoľko ich kolegov v záblesku geniality objavilo chýbajúci článok, boli iróniou osudu "porazení" citáciami domnelej Maxwellovej teórie a váhou "Maxwellových rovníc", ktoré novo poznané z horeuvedených dôvodov vylučujú...
Veta: "Ako predsa všetci dobre vieme..." je pravidelným úvodom k myšlienkovej katastrofe! )

 

Pôvodný spôsob počítania quaternionových rovníc dnes ovláda málokto, hoci je to pravdepodobne jediná cesta, ako dôjsť k hodnotným výsledkom. Sú to veľmi zložité počty. (Ale k čomu dnes máme algoritmy a počítače?) Presne do tejto úlohy sa pustila skupina fyzikov a matematikov okolo Thomasa E. Beardena: Ujali sa obrovskej úlohy oživiť pôvodnú, dnes poničenú Maxwellovu prácu. Vychádzajú z toho, že súčasné „maxwellovské“ systémy zhmotňujú iba jednu, z kontextu vytrhnutú „rovinu“ Sily. Nie je to reálny, ale v istom myšlienkovom modeli umelo uzavretý dohodnutý systém, už v princípe nepripúšťajúci existenciu ostatných súčastí celkom ignorovaného „organizmu“ sily.
Jadrom nedorozumení je, že platnosť termodynamických zákonov je týmto „oficiálnym“ myšlienkovým modelom obmedzená na umelo vymedzenú rovinu, pričom možnosť prelínania niekoľkých úrovní sily zásadne odmieta bez toho, že by bol schopný ich prítomnosť akokoľvek poprieť.

 

Lt. Col. Thomas E. Bearden, penzionovaný dôstojník a fyzik, je v poslednej dobe asi najhlasitejším propagátorom obnovenia integrity vedeckých a historických záznamov Jamesa Clerka Maxwella a obsiahleho zverejnenia jeho originálnych rovníc. Séria Beardenovych pedantsky doložených spisov v tejto veci obsahuje rezultát 20 ročného osamoteného bádania po tom, čo Maxwell skutočne vo fyzike objavil. Usilovné, doslova tisíce hodín zaberajúce skúmanie pôvodných zdrojov, viedlo k prekvapivému záveru:

 

V prírode dnes všeobecne rozoznávame 3(4) druhy síl - prírodných interakcií, od ktorých je odvodené všetko ostatné. V skratke ide o (1)gravitačnú (úroveň hmotných telies), (2)elektromagnetickú (molekulárna úroveň), (3,4)jadrovú-atomárnu(silnú/slabú). Okolo každého tohto prejavu vznikol samostatný „fyzikálny obor“.

 

Originálna Maxwellova teória je však v skutočnosti prvou úspešnou JEDNOTNOU TEÓRIOU POLÍ (SÍL) v histórii vedy... čo je skutočnosť, ktorá je zjavne úplne cudzia súčasným zástancom "Kaluza-Kleinových," "Supergravitačných," a "Superstringových" myšlienok...
Súčasná kvantová mechanika
používa výhradne Heaviside/Gibbsov externalizovaný elektromagnetizmus a celkom zabúda na Maxwellov internalizovaný usporiadaný elektromagnetizmus, obsiahnutý vo vnútri štruktúrovaného skalárneho potenciálu. Podľa toho zostavuje kvantová mechanika tzv. Gibbsove štatistiky kvantových zmien, ktoré sú a priori nechaotické. Kvantoví fyzici skrátka a dobre vylúčili Böhmovu teóriu skrytej premennej, ktorá im prípadne mohla ponúknuť potenciál umožňujúci riadenie kvantových zmien, teda riadenia samotnej fyzikálnej reality.
Všetky hlavné vedecké obory opomínajú a vylučujú tieto podskupiny zo svojich disciplinárnych oblastí; nepoužívajú skalárne komponenty vtelené do quaternity. Okrem toho je celkom prehliadaný význam Whittakerovho prístupu, ktorý ukazuje ako ich aplikovať a ako manipulovať s množstvom dosiaľ opomínaných podskupín.

 

Teda to, čo dnes v tejto oblasti existuje, sú tri separované, nekonzistentné obory. Každý z nich zo svojej disciplíny nevedomky vyníma vitálnu zložku, ktorá je neoddeliteľnou časťou zjednoteného poľa.

 

Iróniou je, že súčasní fyzici s obrovským úsilím pokračujú v hľadaní kľúča, umožňujúceho vzájomné prepojenie všetkých troch disciplín, ale zdá sa im to beznádejné, pretože tieto zvláštne podskupiny sú v protiklade ku všetkému ostatnému i všetkým ostatným. Pokiaľ chce niekto zjednotiť súčasnú fyziku, musí samozrejme ku každej disciplíne vrátiť neúmyselne vylúčenú podskupinu. Ukazuje sa, a to je zaujímavé, že vo všetkých troch prípadoch ide o jednu a tú istú...
T.E.Beardenovi patrí úcta za nesmiernu prácu, pri ktorej sa musel vrátiť späť ku koreňom domnelo všeobecne známeho, aby po dlhej detektívnej práci odkryl nesmierny podvod spáchaný na ľudstve, pretože to, čo Heaviside pre hŕstku prechodnej slávy ľudstvu odcudzil,je kľúč ku kozmu – nesmierny zdroj čistej energie!

 

(Každý elektrický obvod „modernej elektroniky“ – (t.j. vzájomné prepojenie súčiastok tvoriacich tento obvod) sa dá nahradiť matematickým vyjadrením dejov v ňom prebiehajúcich. Rovnako tak aj naopak, najprv je možné matematicky navrhnúť požiadavky očakávané od obvodu, ktorý chceme vytvoriť a následne „jednotlivé časti“ výpočtu nahradiť elektronickými súčiastkami. Súčiastky potom prakticky budú realizovať „výsledok“.
Avšak súčasné výpočty elektrických obvodov sa zakladajú na „obmedzených“ Maxwellových rovniciach a preto s ich použitím je v súčasnosti možné navrhnúť vždy len také elektrické obvody, ktoré už pri návrhu v sebe toto obmedzenie obsahujú...)

 

Pozrime sa na niektoré veci, ktoré by sme dnes videli inak, ak by sme poznali „originálneho Maxwella“ a jednotný výklad pre všetky silové polia:

 


Elektromagnetické pole neorané

J.A. Wheeler vypočítal hustotu vo vákuu (flux density of vacuum) aplikovaním Einsteinových vzorcov, ktoré naznačilo, že v 1cc „prázdneho“ priestoru je dostatok energie na vytvorenie takého množstva hmoty (matérie), na ktorú našimi teleskopmi dovidíme. Toto množstvo energie je také veľké, že si ho ani nemožno predstaviť. Vzhľadom na to, že táto energia je dostupná z akéhokoľvek miesta vo vesmíre, nepredpokladá sa, že každý 1cc priestoru obsahuje „vlastné“ obrovské množstvo energie. Pravdepodobnejší je koncept jedného obrovského zdroja, na ktorý je možné napojiť sa z akéhokoľvek bodu v priestore vesmíru. Hoci každý jeden bod priestoru navonok javí v sebe potenciál, je len „bránou“ k nemu. Nie je zdrojom samotným.

 

Samotná existencia tohto energetického poľa je dnes prijímaná i hlavným prúdom vo vede a je prinášaná poznatkami na kvantovej úrovni. (Ako už bolo spomenuté, existencia tejto energie nie je spochybňovaná a skeptické postoje sa týkajú prevažne len možností jej priameho čerpania).
Zatiaľ sa o tomto poli uvažuje ako o energii v neusporiadanej forme a pre potreby napojenia sa na túto energiu a jej čerpanie je potrebné, aby bola jej štruktúra usporiadanejšia. Javí sa, že s použitím jednosmerného (uni-directional)elektromagnetického IMPULZU kratšieho než 1ms je možné dané preusporiadanie štruktúry uskutočniť (Predpokladá sa, že časom budú objavené aj ďalšie spôsoby). Pravdepodobne kvôli tomu, že impulz spôsobí vyžiarenie malého množstva energie vo forme „usporiadanej“ vlny, ktorá na krátko ovplyvní okolitý priestor.

 

Na nasledujúcom obrázku je znázornený rozdiel medzi magnetickým poľom generovaným vôkol vodiča napájaného impulzmi jednosmerného prúdu a vlnami vyžarovanej (žiarivej/radiant)energie vytvorené týmto impulzom. Ak je ostrý prúdový impulz privedený do vodiča, spôsobí to vznik dvoch druhov polí:
- Prvé pole je magnetické, kde sa čiary magnetickej sily točia okolo vodiča. Magnetické pole pretrváva dokiaľ prúd tečie vodičom.
- Druhé pole je vlnou vyžiarenej (žiarivej) energie (Radiant Energy wave). Táto vlna sa objaví iba ak je prúdový impulz v jednom smere. (Teda neobjaví sa, ak je do vodiča privedený striedavý prúd)

 

 

Tieto vlny vyžarujú z vodiča dovšetkých smerov (kolmo na os vodiča) vo forme tlakovej (rázovej) vlny. Toto sa udeje iba raz - Ak sa prúd vodičom nepreruší, už sa nezopakuje. Prudko vyžiarená energia nakrátko rozkolíše okolité pole energie „nulového bodu“ (ZPE), čo spôsobí spätný prílev energie keď sa toto „nulové“ pole začne vracať späť do rovnovážneho stavu. Malá časť tohto obrovského ale veľmi krátko trvajúceho toku energie môže byť zachytená. Táto energia je však omnoho väčšia než tá, ktorá bola potrebná na vytvorenie prvotného impulzu. Na udržanie tohto prílevu „externej“ energie je potrebné pokračovať vo vytváraní impulzov, ktoré tento prílev spúšťajú.

 

 

(Napríklad aj Edwin Gray objavil, že magnetické pole generované počas veľmi rýchleho vybitia vysokého napätia na seba odniekiaľ viaže dodatočnú energiu. Pred ním na to prišiel Tesla, ktorý zariadenia na zachytávanie tohto druhu energie patentoval už pred vyše 100 rokmi.)

 

Takto zachytená energia má však po konvertovaní na elektrickú úplne iné vlastnosti než na aké sme zvyknutí u dnešnej elektrickej siete. Ak je napríklad nejaký elektromotor napájaný bežne dostupnou konvenčnou elektrinou, tak pri práci (záťaži) sa začne zohrievať. Ak ale napojíte rovnaký motor na elektrinu získanú z vyžiarenej energie (Radiant energy), tak tento sa pri záťaži začne ochladzovať. (Ani napájacie vodiče sa nezahrievajú). Ak tento motor preťažíte (napr. zablokujete rotor), tak namiesto očakávaného „spálenia vinutia“ pokryje jeho povrch námraza. Takéto prejavy sú dôvodom, prečo sa tomuto druhu energie hovorí „chladná“ elektrina. (Cold electricity).
Táto forma energie netečie cez vodič(jeho prierez) samotný, ale tečie vo vlnách ktoré obklopujú vodiče napájaného obvodu. Preto naproti konvenčnej elektrine, je jej prenos možný napríklad aj skrz sklo. Túto vlastnosť využil aj Nikola Tesla v zariadení, ktorým dodával energiu do zariadení mnoho stoviek metrov vzdialených bez použitia akýchkoľvek vodičov.
Ak je žiarovka napájaná bežnou elektrinou ponorená do vody a vy tam dáte ruku, takmer s určitosťou dostanete elektrický šok, ktorý vás môže aj zabiť. Ak je ale žiarovka napájaná chladnou elektrinou a je ponorená do vody a vy tam dáte ruku, žiarovka bude naďalej svietiť a vy nepocítite žiadnu bolesť ale celkom opačný efekt. Úľavu či dokonca liečivý účinok.

 

(pozn.: Nielen v elektrotechnike boli už dávno objavené tieto „nové“ prístupy. Ako príklad z ďalšieho oboru môže byť uvedený reaktor chladnej (studenej) fúzie (Cold Fusion) v protiklade v súčasnosti používaným „horúcim“ jadrovým reaktorom... To len prispieva k tvrdeniu, že teória Jednotného Poľa nie je v súčasnosti len nepolapiteľným fantómom, ale oficiálnou vedou nespoznanou realitou).

 

Ďalšou z pozorovaných charakteristík zariadení používajúcich tento druh energie je napríklad to, že hmotnosť zariadenia sa pri jeho činnosti o určitú hodnotu zníži. Pozorované zblízka, je pre nás tento jav celkom nový, hoci o deformácii časopriestoru nepočujeme prvý raz. (Dokonca už v období 2.sv vojny robili v danej oblasti pokusy nemecký vedci). Floyd Sweet zistil, že zariadenie znížilo svoju hmotnosť o hodnotu energie, ktorú produkovalo. Pri pokračovaní pokusu a zvyšovaní záťaže zistil aj to (čo pred ním rovnako zistil aj Nikola Tesla), že po dosiahnutí určitej hodnoty začal v priestore znieť zvuk podobný víchrici, hoci v okolí sa vzduch vôbec nepohyboval. Inokedy zas, keď náhodou došlo ku skratu výstupných drôtov, zablyslo sa jasným svetlom a drôty boli okamžite pokryté námrazou. Podobný jav nastal aj keď sa pri inej príležitosti Sweet nechtiac dotkol vodiča a namiesto popáleniny (očakávanej pri konvenčnej elektrine) utrpel na prste omrzlinu.

 

Už dnes je jasné, že chladná elektrina je značne odlišná od dnes používanej, hoci obe dokážu vykonať tie isté úlohy. Energia tohto všeprenikajúceho poľa je virtuálne nelimitovaná. Je to tá energia, ktorú je možné pozorovať aj pri teplote absolútnej nuly, ktorá nepretržite prúdi zo zmrznutej plochy. Je to tá energia, ktorá na nás prúdi z každého smeru. Chová sa zdanlivo ako veľmi hustý plyn, akurát že deje v ňom prebiehajúce sa šíria nulovým reakčným časom.
V kvantovej mechanike bolo objavené, že niektoré páry častíc sú navzájom prepojené bez ohľadu nato, ako sú fyzicky navzájom od seba ďaleko. Ak pozorujete zmenu stavu jednej z častíc(daného páru), tak táto zmena sa prejaví aj na druhej okamžite (rýchlosťou väčšou než rýchlosť svetla). To naznačuje, že častice v ňom majú simultánnu reakciu na stimul. Einsteinov názor, že rýchlosť svetla je absolútnou maximálnou možnou rýchlosťou je definitívne nesprávny, čo bolo aj laboratórne dokázané.

 

V prvopočiatkoch skúmania na tomto novom „poli“ môže byť celkom ťažké nájsť správne postupy a prístupy, zvlášť ak je toto pole neviditeľné a nedá sa priamo cítiť (vnímať). V podobnej situácii sa ocitli aj dňoch objavu magnetizmu (magnetickej sily), ktorý tiež nie je vidieť ani cítiť, až kým neprišli nato, že železné piliny dokážu zviditeľniť magnetické siločiary. (Avšak aj tento jav má dnes už trochu vyladenejšie vysvetlenie. Totižto prítomnosť železných pilín v magnetickom poli ovplyvňuje samotné magnetické siločiary. Siločiary majú schopnosť pretekať železom a preto piliny neukazujú aktuálne siločiary správne. Každá pilina sa sama stáva magnetom a reaguje svojou polohou na susednú zmagnetizovanú pilinu... Vzniká tak rad pilín, ktoré na seba vzájomne reagujú a preto nekopírujú tvar a skutočný priebeh magnetických siločiar presne).

 

Thomas E. Bearden, ktorý dosiahol vedecké tituly v oblasti jadrovej fyziky a matematiky, vo svojich rozsiahlych vysvetleniach podrobne popísaných v knihe Energia z Vákua – Koncepty a Princípy uvádza, že na kvantovej úrovni sa toto prekypujúce pole energie neustále javí ako pozitívne a negatívne náboje. Ak sú tieto náboje rozmiestnené pravidelne, tak výsledný náboj v ktorejkoľvek časti tejto siete nábojov je vždy nula.
(Preto je tak veľmi ťažké detekovať pole ZPE ak je „pokojné“. Práve preto jeho použitie termodynamika vylučuje, pretože si ho vysvetľuje ako „minimálnu energiu, pod ktorú termodynamický systém nikdy nemôže ísť..“),

 

 

 

 

Poznatky na poli kvantovej mechanikyukazujú, že ak náboj, (taký, ako nesie napríklad elektrón) je umiestnený do toho, čo nazývame „prázdnym“ priestorom, tak tam nie je osamotený. V tomto „prázdnom“ priestore to v skutočnosti prekypuje energiou v takom rozsahu, že „virtuálne“ častice náhle „vyskakujú do existencie“ na zlomok sekundy a potom znova zmiznú. (Nazvané sú „virtuályimi“, pretože existujú iba krátky okamih).
Kvôli tomu, že elektrón má záporný náboj, všetky častice, ktoré sa v jeho okolí objavia a zase zmiznú budú mať náboj kladný. Elektrón spolarizuje priestor vo svojom okolí pretože nesie náboj. V okamihu, keď sa v blízkosti objaví kladná „virtuálna“ častica, vtedy sú dva náboje blízko seba – mínus na elektróne a plus na častici. Keď sú dva opačné náboje blízko seba, sformujú DIPÓL (dvojpól).

 

Ak teda kdekoľvek vytvoríme dipól;tak tento dipól ovplyvní (naruší) pravidelné rozmiestnenie nábojov energetického (ZPE) poľa a spôsobí, že z miesta dipólu začne vyžarovať veľké prúdenie energie. Dipól vytvorí bránu, cez ktorú nepretržite prúdi energia z okolitého „priestoru“. O okamih neskôr častica zmizne a jej miesto okamžite zaujme iná virtuálna častica. Výsledkom je nepretržitý prúd energie pretekajúci dipólom.

 

Napäťový IMPULZ sa chová ako takýto dipól za predpokladu, že nábeh napätia je dostatočne rýchly. To spôsobí vyžiarenie vlny energie z miesta vzniku tohto impulzu. Okrem Impulzov poznáme ešte dva všeobecne známe spôsoby ako vytvoriť nepretržitý dipól. Permanentné MAGNETY a BATÉRIE vytvárajú takýto nepretržitý dipól a tak spôsobujú, že lokálne pole kvantovej energie neustále vysiela prúd energie, ktorý, ak poznáme správny spôsob, vieme použiť.

 

(- RNDr. Juraj Zverko, DrSc.: Stav, keď existuje rovnaký počet objektov a ich zrkadlových obrazov (napr. elektrónov-pozitrónov) alebo procesov (napr. vyžiarenie-pohltenie fotónu) nazývame symetriou. Pri procesoch silnej interakcie a elektromagnetickej interakcie (emisia a absorpcia fotónu) sa symetria zachováva. Neplatí to pri procesoch slabej interakcie a keby neexistovalo toto porušenie symetrie, všetka hmota by už bola anihilovala pri kontakte s antihmotou).

 

Hľadanie mechanizmu na zachytávanie a využitie hoci i malej čiastky tohto prúdenia energie je to, čím sa pole výskumu nazvaného „free-energy“ zaoberá.

 


Túžba po Rovnováhe

Vyrástli sme na informáciách:

- že je nevyhnutné „spáliť“ nejaké palivo, aby sme z neho dostali energiu v ňom uloženú,
- že používaním (zapojením do obvodu) sa batérie vybíjajú,
- alebo, že je potrebné stále „krútiť kľukou“ generátora aby sme z neho dostali elektrický prúd a pod.

 

V skutočnosti nič z toho nie je pravda!!!

 

Batérie so svojimi kladným a záporným pólom (terminálmi) sú elektrickými dipólmi podobne, ako sú nimi aj generátory v elektrárni, keď sa ich hriadeľ otáča. Prečo sa ale batérie vybijú a stratia svoj náboj? Dôvodom je to, že keď napájame elektrický obvod, tak uzavrieme slučku. Energia prúdiaca z jedného pólu batérie prúdi skrz napájaný elektrický obvod do pólu druhého a vtedy okamžite zničí dipól. Každý zlomok sekundy musí byť vytvorený dipól nový. Tento spôsob samodeštrukčného zapojenia spôsobuje „vybíjanie“ batérie a vyžaduje aby sa elektrické generátory neustále otáčali.

 

Žiaci v škole sa učia, že ak sa žiarovka prepojí s batériou, tak prúd tečie z batérie do žiarovky a cez ňu späť do batérie. Tento prúd spôsobí, že žiarovka svieti. Po čase sa ale batéria vybije a už nie je schopná žiarovku rozsvietiť. Toto všetko je správne.
Avšak výklad podaný týmto spôsobom zanecháva nesprávny výsledný dojem! Nechá človeka nesprávne predpokladať, žena prácu vykonanú v žiarovke sa spotrebovala elektrina prichádzajúca z batérie. Toto následne necháva vzniknúť dojmu, že batéria je akýmsi skladiskom elektriny, ktorá keď sa minie, už nedokáže „zásobovať“ žiarovku elektrinou. Nieje to tak!

 

Zaujímavé však je, že spolu s nesprávnym vysvetlením je ukazovaný správny obrázok:

 

Všimnite si, že prúd (1 Amp) tečúci ZO žiarovky je presne taký istý - rovnako veľkýako prúd (1 Amp) tečúci DO žiarovky. Presne rovnaké množstvo el. prúdu zo žiarovky vychádza ako to, ktoré do nej vchádza. Takže aký el. prúd sa teda „spotreboval“ na vykonanie „práce“ v žiarovke? Odpoveď: Žiaden!

 

 

Energia sa nikdy nezničí (nezanikne, nespotrebuje). Môže sa akurát premeniť z jednej formy na inú. Tak prečo teda v batérii raz skončí schopnosť rozsvietiť žiarovku? Pretože táto vlastnosť (črta) je daná spôsobom (princípom), akým batérie pracujú. Ak prúd tečie jedným smerom, tak sa batéria nabíja a ak tečie opačným, tak sa batéria vybíja.

 

Teda samotné vybitie batérie nemá nič spoločné s prúdom tečúcim cez žiarovku. Batéria by sa vybila aj ak sa žiarovka z daného obvodu vynechá! Užitočná „práca“ (vytvorenie svetla) pretekaním prúdu cez žiarovku nespotrebováva žiaden prúd a ešte dôležitejšie, nespotrebováva žiadnu energiu. Energia nemôže byť „spotrebovaná“ – iba transformovaná z jednej formy na inú. (Zaujímavé, že pojem „spotreba energie“ sa tvrdým obhajcom súčasného znenia termodynamického zákona neprieči...)
Pre náš súčasný, masovo presadzovaný pohľad na vec je to naozaj ťažké pochopiť, pretože nám je stále hovorené, že musíme kupovať energiu od dodávateľov (elektrární) aby naše zariadenia (spotrebiče) fungovali. Teda predstava, že si kúpime energiu, ktorú potom „spotrebujeme“ a preto musíme kupovať stále ďalšiu aby spotrebiče fungovali je falošná. Akceptujeme to, pretože tak nás to v škole naučili.

 

Je možné vytvoriť také zapojenie, kde prúd tečúci žiarovkou môže slúžiť ako nabíjací prúd pre inú batériu. Môže súčasne rozsvietiť žiarovku i nabíjať inú batériu bez potreby dodávania dodatočného prúdu. Batéria 1 sa vybíja rovnako ako v pôvodnom zapojení, ale tentokrát ide prúd zo žiarovky do batérie 2,ktorá sa týmto prúdom nabíja. Potom sa batérie môžu zameniť a všetko začne odznova. Čerstvo nabitá batéria 2 rozsvieti žiarovku a zároveň nabíja batériu 1.

Samozrejme, že voči tomuto tvrdeniu budú výhrady, že časom sa nabíjací prúd bude stále znižovať a znižovať, až v určitom okamihu budú obe batérie vybité. Avšak táto výhrada nie je žiadnym protiargumentom načrtnutého princípu.
Tento pokles totiž nie je spôsobený tým, že sa pri každej zámene batérii časť energie „spotrebuje“ v žiarovke, ale pokles nastáva kvôli nízkej efektivite (účinnosti) batérii pri nabíjaní, (podobne ako ani solárny panel nepremení všetko dopadnuté svetlo na elektrinu) takže pri nabíjaní získame späť sotva polovicu z pôvodného prúdu.
Aby takéto „batériové zariadenie“ fungovalo nepretržite, je teda kvôli nízkej efektivite batérii potrebné zabezpečiť do obvodu prísun dodatočnej energie. Zdá sa to nemožné? Tesla vytvoril takýto obvod (Tesla Switch) so štyrmi identickými batériami, ktorý bol ovládaný špeciálnym prepínacím obvodom schopným dopĺňať energiu zo ZPE. (Teda nebol nijako pripojený do klasickej el. siete). Pracoval nepretržite počas 3 rokov pokusnej prevádzky vo firme Electrodyne. Dobíjal batérie a zároveň napájal pripojenú záťaž. Batérie dobíjané týmto druhom energie sa neprehrievali a boli vo veľmi dobrej kondícii (chemickej i technickej) a napätie na termináloch vystúpilo niekedy až na 36V (namiesto 12V) bez toho, že by to batériám škodilo.

 

Prvá veta učenia o termodynamike hovorí, že pokiaľ je v danom systéme niekde odoberaná energia v ľubovolnej forme, musí do neho byť opäť vrátená. Neexistuje teda žiadny prebytok a nič sa tiež nemôže stratiť. Ak to ale budeme vnímať ako Maxwell, musíme si nutne všimnúť aj ostatných „hladín“ sily.
Postulát termodynamiky hovorí o rovnováhe.Všetko sa snaží nadobudnúť rovnovážny stav. Napríklad batérie je „nabitá“ iba preto, že sa jej póly nachádzajú vo vzájomnej nerovnováhe. Keď rozsvietime žiarovku, vyvoláme skrat a oba prepojené póly okamžite usilujú o dosiahnutie rovnováhy – jednotlivé „položky“ sa snažia dostať k sebe, vyrovnať hladinu (ako voda v spojených nádobách), pričom vykonávajú účelnú prácu, pretože sú cestou nútené prechádzať „úžinou“ - vláknom žiarovky. Dôsledkom snahy o vyrovnanie hladín je produkcia tepla a elektromagnetického žiarenia vo forme viditeľného svetla, čo sú v skutočnosti straty (práca), ktorými daný systém platí za „túžbu po rovnováhe“. (Či chceme alebo nie, túžbe po rovnováhe nedokážeme nikdy úplne zabrániť. Aj preto batérie „trpia“ samovybíjaním – samorovnováhou).
Po dosiahnutí vnútornej rovnováhy je batéria z nášho hľadiska „vybitá“ – ibaže v skutočnosti stále ešte obsahuje všetku energiu, ktorá zostala po odčítaní strát (teplo, EM žiarenie).
Systém v rovnováhe obsahuje ohromné množstvo energie nepoužiteľnej k vykonávaniu akejkoľvek ďalšej práce.

 

„Nabíjaním“ batérie v podstate opäť len „prečerpáme“ do jedného z valcov spojenej nádoby častice z druhého valca, nič viac. Nabíjanie slúži na opätovné dosiahnutie nerovnováhy. Toto „prečerpávanie“ však vyžaduje prácu, vynaloženie energie čerpanej z iného systému, čo predstavuje ďalšie tepelné a iné straty, takže sčítané a podčiarknuté má takýto systém účinnosť, ktorá sa rovná základnému množstvu dodanej energie po odpočte všetkých strát. Toto pravidlo platí nielen pre spojité nádoby, ale i pre všetky naše súčasné energetické systémy a elektrické obvody.

 

Jednoducho povedané, vnútorné usporiadanie a chemické procesy prebiehajúce v batérii vytvárajú stav, ktorý formuje vo vnútri batérie DIPÓL. Tento dipól je schopný sprostredkovávať ZP Energiu, ktorú dodávame do spotrebiča. Avšak tým, že po pripojení obvodu vyvoláme v batérii „skrat“, zničíme tým na okamih dipól. Chemické procesy však v batérii dipól obnovia a pritečie ďalšia ZP Energia ale pretrvávajúcim skratom sa dipól znovu zničí.
Takto to pokračuje až kým v batérii nevznikne dlhodobým skratovaním chemická rovnováha a batéria už nedokáže vytvoriť nový dipól, ktorý by priviedol z okolia ZPE.
Podstata je teda v tom, ž e batérie sa vybíjajú kvôli neustálemu (chemickému) obnovovaniu dipólu a nie preto, žeby nejaký pripojený obvod (spotrebič)spotreboval (odčerpal) jej energiu!

Dlho panovala predstava, že elektrický prúd prenášajú elektróny prúdiace vodičom ako hadicou. Neskôr bola upravená, takže elektróny už drôtom neprúdia, iba do seba „strkajú“. Je pozoruhodné, že táto významná vedcami zavedená zmena sa elektriny a vysvetľovania jej princípov vôbec nedotkla…

 

V knihe Energy from the vacuum – Concepts and principles, T.Bearden vysvetľuje, že dnešná konvenčná teória o elektrine nezachádza dostatočne do hĺbky v pojednaní o elektrolytických batériách použitých v elektronických obvodoch.
Olovené (kyselinové) batérie sú extrémne nelineárne zariadenia na ktorých výrobu existuje mnoho druhov výrobných postupov. Napriek všeobecnej mienke, existujú prinajmenšom tri odlišné (rôzne, samostatné) toky prúdu v batérii napájajúcej elektrický obvod:

1. Tok iónov v elektrolyte medzi platňami vo vnútri batérie. Tento prúd neopustí batériu a nedostane sa do externého elektronického obvodu.
2. Tok (pozn. strkanie?) elektrónov z platní batérie do externého obvodu.
3.
Tok prúdu z okolia, ktorý prechádza cez externý obvod do batérie. (tento tok „kopíruje“ tok elektrónov okolo externého obvodu a do batérie).
(Chemické procesy v batérii vytvárajú ďalšie prúdenia, ktorými sa na tomto mieste nebudeme zaoberať.)

 

 

Je dôležité uvedomiť si, že ióny v olovených platniach batérie majú omnoho väčšiu zotrvačnosť („pomalosť“) než majú elektróny (niekoľko stotisíckrát násobne). Následne, ak je súčasne elektrónu aj iónu udelený identický „šťuch“, tak elektrón dosiahne rýchly pohyb omnoho rýchlejšie než ión. Predpokladá sa, že externý prúd elektrónov je s prúdom iónov vzájomne v určitej fáze, ale nemusí to tak byť.
John Bedini úmyselne využil rozdiel v ich zotrvačnosti použitím veľmi prudkého nárastu potenciálu na platniach batérie. V prvom okamihu to spôsobilo nahromadenie elektrónov na platniach, kde čakali na to, kým sa pohnú o dosť ťažšie ióny. Toto nahromadenie elektrónov spôsobilo, že napätie na termináloch vyskočilo až na takmer 100V. Toto však spôsobilo, že energia začala tiecť späť do obvodu a zároveň aj do batérie. Súčasne teda napájala externý obvod i dobíjala batériu. Tento „nad-potenciál“ taktiež spôsobil zvýšený prítok energie z okolia (prostredia) do obvodu. Je dôležité pochopiť, že energia napájajúca obvod a energia dobíjajúca batériu neprichádza z tých ostrých impulzov (prudkého nárastu), ale táto „prídavná“ energia priteká z okolitého prostredia (ZPE). Impulzy samotné tento tok iba vyvolávajú. Tieto Impulzy samotné nie sú zdrojom toho „prídavku“ energie, ktorý vyvolajú.
Ak je zariadenie vyrábajúce takéto impulzy dobre nastavené, tak impulz je ukončený veľmi ostro ešte pred tým, než sa krátko trvajúci tok energie vyvolaný týmto impulzom ukončí. Toto vyvolá omnoho účinnejší efekt vďaka reakcii podľa Lenzovho zákona, ktorý spôsobí naindukovanie napäťového náboja dosahujúceho aj 400V. Toto následne vyvolá efekt v okolitom prostredí, „pritiahnúc“ a vyvolajúc ešte väčšiu prídavnú silu a predĺženie času počas ktorého potečie táto „prídavná“ energia do obvodu a batérie.

 

Pozrime sa teda bližšie na pul zné elektrické obvody. Elektrický impulz je náhly nárast a pokles napätia.
Impulzy požadovaným tvarom nábehu je veľmi ťažké vytvoriť a preto je dnes v dobe sofistikovaných zariadení ešte stále najvhodnejšou metódou vytvorenia veľmi ostrých napäťových špičiek iskra v iskrišti. Takáto napäťová špička (impulz) rozkolíše lokálne kvantové prostredie, čím spôsobí na zlomok okamihu obrovský prítok energie, z ktorej len drobné percento „zatečie“ do elektrického obvodu a spôsobí, že v obvode je na okamih viac energie než tam bolo z batérie privedenej.
Veľmi krátke jednosmerné pulzy majú schopnosť v bezprostrednom okolí vyvolať také fyzikálne podmienky pri ktorých je možné z tohto okolia „odobrať“ (prijať) určité množstvo prídavku (additional) energie. (Aj fyzický tvar niektorých objektov dokáže smerovať túto energiu. – tzv. Tvarové žiariče; napr. pyramída a pod.)

 

Nikola Tesla objavil, že jednosmerné elektrické pulzy veľmi krátkeho trvania spôsobujú v ZPE poli rázové vlny. Tieto vlny vyžiarenej energie prechádzajú všetkými materiálmi a ak narazia na kovový objekt, vygenerujú elektrické prúdy medzi kovom a zemou. Tesla používal tieto vlny k rozsvecovaniu sklenených baniek („žiaroviek“), ktoré mali iba jednu kovovú platňu a ktoré na rozsvietenie nemuseli byť v blízkosti zdroja týchto vĺn žiarivej energie. Objavil aj mnoho ďalších vlastností a možností využitia týchto pozdĺžnych vĺn. Napríklad s použitím jeho známej cievky (Tesla Coil), vlny produkovali viditeľné výboje, ktoré naznačovali svoj pohyb pozdĺž vonkajšieho obvodu dlhého vnútorného vinutia a nie skrz (prierez) vodič vinutia samotný. Po dosiahnutí konca vinutia cievky výboje pokračovali vo vzduchu. Tesla bol presvedčený že tento tok energie uprednostňuje pohyb po vonkajšom (zvrásnenom) povrchu vinutia cievky. Tak ako majú magnetické siločiary schopnosť prenikať skrz kov, toto energetické pole má naopak schopnosť „obtekať“ pozdĺž určitého fyzického tvaru.

 

Nikola Tesla (ktorý zdieľal Maxwellovu víziu o priestore), už pred storočím uskutočnil úspešný prenos energie spôsobom, ktorý moderná fyzika nedokáže vysvetliť. A nie je tomu dávno, kedy tím ruských vedcov ohlásil úspešný prenos 20kW energie (6800V s hustotou prúdu 600A/mm2, 4MW/mm2) po jedinom vodiči z medenného drôtiku s priemerom 80 mikrometrov bez prehrievania práve s pomocou Teslom popísanej metódy.

 

T.H.Moray zostrojil zariadenie, ktoré dokázalo čerpať 50kW energie z tohto poľa, čo demonštroval niekoľkokrát aj verejne. Takto zachytená energia prechádzala bez prerušenia cez tabule skla, cez ktoré napájala žiarovky čím dokázal, že sa nejedná o konvenčnú elektrinu.

 

Podobne ako batérie, tak aj permanentné magnety vytvárajú dipól. Avšak vzhľadom na to, že okolie nespôsobuje také výrazné štrukturálne zmeny vo vnútri magnetu ako keď sa mení chemická rovnováha v batérii vybíjaním, sú magnety trvalejším zdrojom dipólov než batérie. Permanentný magnet formuje a usmerňuje energiu v jeho okolí tak, aby ním trvalo prechádzala, tiekla. Keďže toto je externá energia, dôkladne skonštruované magnetické zariadenie je schopné produkovať „overunity“; COP >1.

 

Navyše, keďže motory zostavené z permanentných magnetov produkujú výstupný výkon bez toho aby užívateľ musel prviesť akúkoľvek energiu na vstup, majú hodnotu COP = ?.

 

Z permanentného magnetu vystupujú dva oddelené prúdy energie. Hlavné pole je magnetické pole, ktoré je dobre známe. Za normálnych okolností z magnetu prúdi na všetky smery, ale pri určitej konštrukcii rámu vhodného tvaru a materiálu je možné „uväzniť“ tento tok magnetickej energie, a usmerňovať ho dookola vo vnútri tohto rámu. Toto zabráni tomu, aby magnetické pole naďalej maskovalo to druhé energetické pole, ktoré je elektrickej povahy. Odsunutím magnetického poľa z cesty, je možné napojiť sa na toto dovtedy skryté elektrické pole, ako na zdroj prídavnej (dodatočnej) energie.

 

Teda magnetické prúdenie v permanentnom magnete pozostáva z dvoch komponentov. Jeden je rotačný a rozptyľuje sa na všetky smery. Druhý je lineárny a je ponorený“ (skrytý) vo vnútri toho rotačného. Oddelenie či „uväznenie“ tohto rotačného magnetického poľa je možné napríklad aj použitím vinutia v tvare toroidu. Uväznením magnetického poľa vo vnútri toroidu sa stáva to druhé lineárne elektrické pole prístupným. V skutočnosti, magnetizmus a elektrina nie sú dve oddelené veci, ale sú to len odlišné aspekty tej istej veci, takže na obe je možné vskutku poukazovať ako na „elektromagnetizmus“. Teda toto lineárne pole je možné využiť až vtedy, ak je jeho rotačná zložka odstránená (odsunutá).

- Profesor K. Meyl opísal ako vírenie v poli formuje skalárne vlny. Opísal, ako by elektromagnetické (priečne) vlny a skalárne (pozdĺžne) vlny mali byť obe zastúpené vo vlnovej rovnováhe. (Na porovnanie, priečne vlny sú vhodné napríklad na plošné vysielanie TV, kým pozdĺžne sú lepšie na one-to-one komunikáciu, napríklad mobilné telefóny). Taktiež prezentoval teóriu, že neutrína sú skalárne vlny pohybujúce sa rýchlejšie než rýchlosť svetla. Ak sa pohybujú rýchlosťou svetla, tak sa stanú fotónmi. Ak sa neutríno spomalí pod rýchlosť svetla, stáva sa elektrónom. Svoje úvahy a výpočty dotiahol do postulovania, že ZPE je energia neutrín – energia z poľa, dostupná hocikedy a hocikde.

 

 

(Ako približná analógia vzájomného pôsobenia (priťahovania/odpudzovania) dvoch permanentných magnetov môže poslúžiť nasledovný príklad z hydrodynamiky.
Ak chceme vyrobiť hydraulický model magnetu, použijeme dvojicu miniatúrnych turbín, ktoré vložíme do dvoch pozdĺžne otvorených valcov a ponoríme do vody. Ak zapneme v jednom valci turbínu, bude nám na jednom konci nasávať vodu a na druhom ju bude vyvrhovať. Ak pre názornosť použijeme farbivo a kvapneme ho do nasávania, uvidíme, že pri dobre zladených otáčkach sa nám vytvoria prúdnice a valcom bude cyklicky pozdĺž stien kolovať tá istá farebná voda. Rovnako si naladíme druhý valec s turbínou. Nech nám tieto valce s turbínami predstavujú dvojicu permanentných magnetov a tok vody nech je magnetickým tokom chirálu B. Samotný točivý pohon turbín nech predstavuje chirálnu zložku A. V závislosti od smeru otáčania turbín závisí, či sa ich toky spoja a sčítajú alebo sa budú odpudzovať.)

 


Na potoku Mlyn

Fyzika dobre pozná pojem „aktívne vákuum“. Je to zaujímavá väzba pojmov ak si uvedomíme, že na základnom školskom stupni nás učili, že vákuum je niečo, kde nie je NIČ. Avšak na vyšších stupňoch na niektorých prednáškach astrofyziky bolo možné dozvedieť sa, že vákuum si máme predstaviť ako najhustejší stav hmoty, kedy rovnaké množstvo častíc zaniká ako zároveň vzniká a teda sa zdanlivo neprejaví. Ako ohromný, vriaci kotol energie, s enormným energetickým potenciálom. Ak teda vákuum dokáže byť „aktívne“, tak to zaručene nieje IBA NIČ. Prvý kto nielen predpovedal ale v roku 1958 aj dokázal, že vákuum nie je len prázdny priestor bol holandský fyzik Hendrix Casimir.

 

Z tohto hľadiska je za „voľnú“ považovaná všetka energia, ktorú dosiaľ nedokážeme podchytiť a spracovať. Ide o spôsoby, ako získať veľké množstvo energie pri vynaložení malého množstva práce, teda prakticky zadarmo (napr. tepelné čerpadlo). Vychádza zo správnej interpretácie prvej vety termodynamiky, z ktorej vyplýva, že žiadny systém nie je možné považovať za uzavretý, pretože všetky systémy sú nedeliteľnou súčasťou „Aktívneho Vákua“ (Priestoru, Kozmu,...).

 

Objaviť stroj čerpajúci z týchto zdrojov sa bádatelia a výskumníci snažili po celý rad generácii. Zástancovia oživenia Maxwellovej pôvodnej filozofie stále úspešnejšie odmietajú vedecké dogmy, predstavujúce Achillovu pätu našej civilizácie – myslené v zmysle správneho vývoja techniky. Takého vývoja, ktorý je s prírodou v harmónii a nie je škodlivý v žiadnej oblasti. Dnes tak veľmi vyzdvihovaný súčasný technický pokrok je totiž iba slabým a veľmi špinavým odvarom skutočných možností. Všetky myšlienkové konštrukcie vedy, zápoliace s kvantovou mechanikou, superstrunami a časticami, neustále narážajú na prekážky kladené strážcami „posvätného nedotknuteľného a dobrovoľného obmedzenia“.

 

Kde sa skrýva celý ten obrovský oceán energie? Všade okolo nás! Ako už bolo naznačené, problém je v tom, že množstvo energie, ktorá sa pre nás nachádza v zdanlivom kľude, rovnako ako vo „vybitej“ batérii nedokážeme zmerať. Maxwell sa na to všetko díval ako na prúdenie akéhosi druhu „tekutiny“.
Prúdenie v kvapalinách či plynoch vyžaduje spád, tlak alebo teplotný rozdiel. Naše elektrické stroje fungujúce na princípe dráždenia drôteného dipólu magnetickým poľom, pridaním nezanedbateľného množstva energie (napr. pohybom ruky s drôtom medzi pólmi magnetu), čerpajú z porušenej rovnováhy vo „víre“ v blízkosti pólov magnetu (náhodne objavený efekt), a pokiaľ tu sú ďalšie, obdobné hladiny ako je tá, z ktorej čerpáme, musí existovať spôsob ako z nich získať ďalšiu energiu.

 

 

Napriek tomu, že elektrickú energiu vieme vyrábať a používať, v skutočnosti nevieme ako a prečo vlastne vzniká! Nie, to nie je žart, ale trýznivá pravda. Dr. Volta, experimentátor Faraday a ostatní narazili na isté javy, ktoré sme dokázali popísať, definovať a využívať. To je všetko.

 

 


1. Dnešný postup používaný k získavaniu elektrickej energie možno demonštrovať asi takto:
Vezmeme do ruky trubku (má dva konce, je to teda dipól), ponoríme ju do vody potoka, a keď se naplní zdvihneme jeden jej koniec nahor a druhý nad nádobu. Môžeme pritom vždy počkať, až sa trubka úplne naplní či vyprázdni, alebo zrýchliť frekvenciu bez ohľadu na to, koľko vody vyšpliechame vôkol. V každom prípade trubku vždy vyprázdnime a musíme ju opät nechať úplne alebo zčasti naplniť (zničíme dipól!). Nádobu takto síce časom naplníme, ale pretože pri takejto manipulácii vyteká veľká časť vody mimo, pekne sa pritom zapotíme. Smiešne počínanie, že? Ale presne takto pracujú elektrické generátory v našich elektrárňach!

 

2. Druhou možnosťou je napustiť trubku vodou, upchať jeden koniec palcom a potom ju vypustiť do nádoby. Asi takto funguje batéria.

 

3. Ponúka sa ale aj iný spôsob – využitie spádu. Porušíme rovnováhu systémuhladinu potoka – tým, že ho prehradíme, do hrádze vrazíme trubku a nakoniec pod ňu postavíme nádobu. Jediná energia, ktorú pritom musíme vynaložiť, je spojená s postavením hrádze a inštaláciou trubky. Potom už len využívame rozdielu medzi úrovňami. Náš dipól vykazuje stály, neprerušovaný „náboj“ vďaka jednej zo zložiek „gravitačnej“ energie, ktorú fyzika nazýva „stojaté vlnenie“.

 

 

Hovoríme tu o jednom, lenže takýchtopotôčikov je takpovediac nekonečné množstvo. Niektoré tečú krajinou vyššie, iné nižšie a v potrubí (dipóle) položenom medzi ne sa taktiež prezentuje náboj. Z prírody vieme, že nemusíme prevádzať vodu z potoka do potoka – k vytvoreniu „náboja“ stačí využiť spád. Potom vodu môžeme odoberať, poháňať ňou vodný mlyn či turbínu alebo ju proste vypúšťať len tak na zem – k žiadnej katastrofe pritom nedôjde. Voda sčasti vsiakne, sčasti sa vyparí a nakoniec sa v rámci veľkého kolobehu v prírode opäť vráti tam, kam patrí.
Čo sa týka využitia druhého spôsobu, sme v prípade elektriny pozadu, pretože elektrotechnici našli pred viac než storočím nesmiernu záľubu v „kmitaní trubkou“. V prípade potoka je všetko jasné, ak však ide o elektrinu, vtedy ku podivu nehodlajú uznať existenciu prirodzeného spádu, ani možnosť vytvorenia „kanálu“ medzi jednotlivými hladinami, a už vôbec nie aby pripustili existenciu viac než jedného potôčiku. (Ako už ale vieme, je to preto, lebo nepoznajú originálne znenie Maxwellovho vysvetlenia. To súčasné znenie im jednoducho nedovolí na niečo také ani len pomyslieť).

 

Aby nedošlo k omylu – všetko, čo bolo vyššie uvedené je rovnako tak možné popísať hromadou úplne nezrozumiteľných slov a vyjadriť niekoľkými zapeklitými rovnicami. Nie je k tomu dôvod. Tieto veci sú jasné úplne každému. Toto je takzvaný filozofický základ a takto uvažoval i Maxwell. To všetko bolo odhodené a odkalkulované do stratena. Postavili sme plot okolo pozemku, ktorým preteká jediný potok do jediného rybníka a podchytili jeho topografiu rovnicami. Od tej doby akoby svet „tam vonku“ prestal existovať. Preveľmi sa to podobá predstave o plochej Zemi…

 

V uplynulom storočí bolo uskutočnených mnoho úplne relevantných, legálne overených fyzikálnych pokusov, ktorých výsledky vykazujú tak významné odchýlky od „normálu“, takže vlastne „musia nebyť“. Napriek tomu niektorí za jednoznačné poukázanie na skutočnosť, že tam vonku musia byť potoky s celkom inými spádmi, než poznáme z našej ohrady, dokonca dostali Nobelovu cenu…

 

Lenže v praxi sa vôbec nič nestalo. V učebniciach a vysokoškolských skriptách o tom nenájdete ani čiarku. Tieto poznatky sú vskutku popísané tak kvalitne, že ich nie je možné ako obvykle „zamiesť pod koberec“. Kedykoľvek opakovateľné pokusy poskytujú jednoznačné údaje, ktoré po dosadení do rovníc obmedzujúcich „zachovanie hmoty a energie“ na plochu našej záhradky vykazujú „nemožný zisk“. Dá sa ale predpokladať, že je tu zachytený iba malý segment skutočnosti, pretože naše meracie prístroje registrujú len to, čo poznáme a „považujeme za možné“. Výsledky obdobných pokusov sú preto často odbíjané ako „náhodné“.

 


Náboj a potenciál

V mieste porušenia rovnováhy (ako u nášho prehradeného potôčika) sa prejaví SPÁD a medzi jeho najvyšším a najnižším bodom vznikne NÁBOJ. Náboj teda NIE JE „samostatná entita“, ale Napätie Smerujúce k Rovnováhe, teda nikdy nekončiace úsilie o dosiahnutie rovnovážneho stavu! Nie je to ani potenciál ani prúd! Každý dipól(ako napr. sklenená trubka vložená zvisle do kade s horúcou vodou) pretínajúci i niekoľko „rovín“ či „hladín“, narušuje v mieste vyústenia ich vzájomnú rovnováhu či momentálny stav a vytvára spád, stav, ktorý je možné chápať ako „náboj“.
Pretože magnet (nikto nevie prečo) sám o sebe vytvára vo vrstvách „stojatého vlnenia“ silnú anomáliu – prúdenie a vír narušujúci rovnováhu jednej alebo niekoľkých úrovní energetických hladín, je zákonité, že v dipóle „namáčanom“ do tohoto prúdenia musí vznikať väčší „náboj“ a rýchlejšie, než v nehybnom dipóle ležiacom v jednej hladine. Vzniká merateľné prúdenie schopné vykonávať prácu, ktorému náuka o elektrine hovorí „elektrický prúd“. (Samotný termín „prúd“ naznačuje pôvodný vzťah k chovaniu tekutín, tak ako o ňom uvažoval aj Maxwell).
„Potenciál“ prúdenia je úmerný veľkosti „spádu“ a rozdielu teplôt či hustoty vrstiev, v ktorých končí ústie „trubky“ dipólu. Prebytok či nedostatok teploty alebo hustoty v „napichnutých“ hladinách možno vidieť ako „rozdiel potenciálu“. „NÁBOJ“ NEPRÚDI, PRETOŽE FYZICKY NEEXISTUJE; to, čo nazývame „nábojom“ je iba PREJAV, ZMENA STAVU V OKAMIHU NÁSLEDUJÚCOM po tom, keď sa nerovnováha prejaví pozorovateľným tokom v trubici (príklad s vodou to demonštruje úplne jasne, trubicou neprúdi nič iného než voda obsiahnutá v jej okolí; nič nového sa nepridáva ani nevzniká).

 

NÁBOJ NEMÁ „POTENCIÁL“! NÁBOJ JE STAV, pri ktorom dochádza k „potenciálu“, vyrovnávanému medzi dvoma nerovnakými úrovňami jednosmerným prúdením. Ide o PROCES, prebiehajúci medzi dvoma hodnotami stavu. (Vyrovnávanie nerovností teplôt atmosferických vrstiev, ktorému hovoríme vietor – je úplne rovnaký jav! Po praktickej stránke nemá zmysel hľadať ďalšie definície náboja, rovnako tak, ako nemá zmysel pátrať v bezvetrí po tom kde sa schoval vietor, aby sme mohli poháňať veterný mlyn!)
Všetky súčasné zdroje elektrickej energie fungujú bez toho, aby niekto tušil, odkiaľ berú NÁBOJ, ktorý k svojej činnosti nevyhnutne potrebujú! Stroj na výrobu „voľnej energie“ si môžeme predstaviť ako vodné koleso, vložené do prúdu vody vytekajúcej z trubky hrádze na potoka.
Ak opomenieme danú a ničím neodôvodnenú dogmu, v podstate neexistuje akýkoľvek rozumný poznatok, ktorý by tomu odporoval.

 


 

Pripravili: - syati -

Stránky autorov:  www.z7h.sk